Dva postrehy k použiteľnosti nezákonne získaných dôkazov
Juraj Gyarfas, 21. 03. 2009 v 10:20
Otázka prípustnosti dôkazov nadobudnutých nie celkom legálnym spôsobom ("nie celkom legálne", to je skoro taký pekný eufemizmus ako "nie celkom tehotná") ma na škole mimoriadne fascinovala. Vzhľadom na obmedzené skúsenosti s procesným právom a procesom v praxi som v skúmaní tejto otázky od skončenia školy príliš nepokročil. Fascinácia však zostala.
Uvedomujem si, že k tejto téme existuje množstvo zaujímavých teoretických prác aj judikátov, ktoré v tomto poste nedokážem ani nechcem obsiahnuť. Rád by som však upozornil na dve zaujímavé nedávne rozhodnutia týkajúce sa tejto otázky - jedno z dielne Európskeho súdu pre ľudské práva, jedno z dielne Najvyššieho súdu Českej republiky - a budem sa tešiť na postrehy tých, ktorí majú s touto oblasťou viac skúseností.
Dôkazy v trestnom konaní a ovocie z otráveného stromu
V trestnom konaní má otázka prípustnosti konkrétneho dôkazu obrovský význam. Trestnoprávny postih predstavuje ultima ratio, trest za spáchaný trestný čin je zväčša zásadným obmedzením základných práv odsúdeného a vina sa musí dokazovať beyond reasonable doubt. Prípustnosť dôkazu v slovenskom trestnom procese upravuje § 119 Trestného poriadku ( 301/2005 Z. z.). Podľa § 119 ods. 2 TP za dôkaz môže slúžiť "všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo osobitného zákona". Podľa § 119 ods. 4 TP "dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia sa nesmie použiť v konaní okrem prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila."
Podľa doktríny "ovocia z otráveného stromu" sa neprípustnosť nevzťahuje len priamo na nezákonne získané dôkazy. Neprípustné sú aj akékoľvek iné dôkazy, ktoré boli získané na základe informácií získaných protiprávne - teda dôkazy, ktoré boli získané nepriamo zo zdroja, ktorý bol otrávený (viď. Silverthorne Lumber Co. v. United States, 251 U.S. 385 (1920)).
A po tomto krátkom úvode už konkrétne rozhodnutie, na ktoré som chcel upozorniť. Ide o nedávne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Gäfgen proti Nemecku.
V predmetnom konaní išlo o mediálne veľmi atraktívny a sledovaný prípad. Podľa dostupných informácií boli skutkové okolnosti prípadu nasledovné. Pán Gäfgen (mimochodom študent práva) v roku 2002 ako známy dcéry významnej bankárskej rodiny z Frankfurtu nad Mohanom vylákal a uniesol 11-ročného syna tejto rodiny a zadusil ho. Rodinu informoval, že syna uniesli viaceré osoby a vymámil ako výkupné jeden milión eur. Od momentu prevzatia peňazí však pána Gäfgena sledovala polícia, ktorá ho následne zadržala. Únosca informoval políciu, že chlapec je živý (hoci v tom čase už nežil) a zadržiava ho iná osoba. V obave o chlapcov život (vzhľadom na čas od únosu, počas ktorého chlapec nedostal jedlo a vzhľadom na vonkajšiu teplotu) sa policajti pánovi Gäfgenovi vyhrážali mučením, načo im prezradil, kde ukrýva chlapcovo telo. Policajti boli tak dôslední (Ordnung muss sein!), že zástupca riaditeľa polície, ktorý dal na použitie tejto hrozby príkaz, založil záznam o tomto "úkone" do spisu a uviedol, že prípadné násilie by sa uskutočnilo pod lekárskym dohľadom. Podľa záznamu bola motivácia polície výlučne obava o život malého chlapca, nie získavanie dôkazov pre trestné konanie.
Tento prípad otvára množstvo zaujímavých otázok. Jedna z nich je iste zodpovednosť zúčastnených policajtov. Tu treba uviesť, že aj veliaci aj vykonávajúci policajt boli vo vnútroštátnych trestných konaniach odsúdení. Žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy proti spolkovej krajine Hessen bola zamietnutá, konanie však ešte nie je právoplatne ukončené. A teraz teda už len k otázke prípustnosti dôkazov.
Je zjavné, že priznanie urobené pod hrozbou mučenia je neprípustné a v tomto duchu nemecký súd v prvý deň pojednávania pána Gäfgena poučil, že nielen priznanie urobené priamo pod hrozbou, ale aj všetky ďalšie priznania urobené až do toho dňa sú ako dôkazy neprípustné (viď. bod 100 rozhodnutia ESĽP). Pán Gäfgen sa síce znovu priznal aj pred súdom, okrem toho však súd vykonal aj niektoré vecné dôkazy, ktoré orgány činné v trestnom konaní získali v dôsledku výpovede pána Gäfgena pod hrozbou mučenia - stopy po aute pána Gäfgena blízko rybníka, kde bolo ukryté telo chlapca a samotné chlapcovo telo.
Dohovor priamo neupravuje nezákonne získané dôkazy. Sťažnosť pána Gäfgena na ESĽP sa preto (okrem iného) týkala porušenia čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru (právo na spravodlivý proces). K porušeniu malo dôjsť v dôsledku vykonania dôkazov, ktoré boli podľa sťažovateľa "ovocím z otráveného stromu", pretože polícia ich nadobudla na základe vynúteného priznania.
ESĽP v rozhodnutí uvádza, že nemecké orgány aj bez priznania mali dostatočné dôkazy (vydieračský list a písomné plány zločinu). ESĽP ďalej zdôraznil, že problematické dôkazy nemecké orgány získali len ako nepriamy výsledok vynútených priznaní, čím tento prípad odlíšil od prípadu Jalloh, v ktorom nemeckí vyšetrovatelia podali obvinenému prostriedok na vyvolanie vracania, čím získali drogy, ktoré obvinený prehltol. V prípade Jalloh ESĽP rozhodol, že dôkazy priamo získané konaním v rozpore s čl. 3 Dohovoru (zákaz mučenia) - teda podaním prostriedku na vyvolanie vracania - sú neprípustné. Z kauzy Gäfgen sa zdá, že dôkazy získané len ako nepriamy dôsledok konania, ktoré je v rozpore s čl. 3, nie sú neprípustné. ESĽP však zároveň zdôraznil, že dôkazy, ktoré v tomto prípade možno označiť za ovocie z otráveného stromu boli pri odsúdení pána Gäfgena aj tak len "doplnkové".
Pomerom hlasov šesť k jednému ESĽP rozhodol, že práva pána Gäfgena podľa čl. 6 Dohovoru neboli porušené. Na podnet Gäfgenovho advokáta však bude o veci ešte rozhodovať Veľká komora ESĽP.
Osobne som pri čítaní tohto rozhodnutia mal pocit, že ESĽP nechcel potvrdiť porušenie čl. 6 Dohovoru, zároveň však ani nechcel oslabiť doktrínu ovocia z otráveného stromu. Zdá sa mi, že lavíroval medzi tvrdením, že napadnuté dôkazy neboli nosné a že nekonštituovali porušenie Dohovoru.
Civilné konania a ochrana osobnosti
Civilné konanie nemá taký osudový náboj ako trestné. Preto je aj otázka prípustnosti dôkazov riešená menej prísne. Napriek tomu aj v civilnom konaní môže ísť o vážne veci (alebo o veľa peňazí) a vykonanie niektorých dôkazov môže byť pre výsledok rozhodujúce. Ako osobitne zaujímavé sa mi javia dôkazy, pri nadobudnutí ktorých došlo k porušeniu ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti ( § 11 a nasl.). A v tejto súvislosti by som rád upozornil na nedávne rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR (sp. zn. 22 Cdo 4172/2007).
NS ČR v tomto rozhodnutí nadviazal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, o ktorom Milan na tomto blogu už písal tu (Milan v diskusii k uvedenému postu už upozornil aj na toto rozhodnutie). Skutkové okolnosti prípadu na tomto mieste nebudem opisovať. Po prvé by po opise prípadu Gäfgen pôsobili trochu nudne (ach, to vzrušujúce trestné právo) a po druhé pre pochopenie právnej vety v tomto prípade kontext nie je taký dôležitý.
Podľa uvedeného rozhodnutia "není pořízení záznamu telefonického hovoru nezákonné a důkaz tímto záznamem lze v občanském soudním řízení provést, avšak jen se svolením fyzické osoby, která byla účastníkem tohoto hovoru."
Zaujímalo by ma, ako bude tento súhlas v praxi vyzerať. Môže ísť o telefonát, na ktorého obsah si druhá strana nespomína a predpokladám, že pred udelením súhlasu si ho bude chcieť vypočuť (alebo bude automaticky predpokladať, že ak ho chce použiť druhá strana, musí byť nepriaznivý a preto súhlas a priori odmietne). Pôjde si to protistrana vypočuť do vedľajšej miestnosti? Alebo priamo pred sudcom?
Záver
Záver by som rád vynechal. Obe časti tohto postu boli len drobné sondy do tak komplexných a zaujímavých tém, že snažiť sa o akési uzavretie mi pripadá nemiestne. Len sa môžem tešiť na ďalšie sondy v diskusii.
Názory k článku Dva postrehy k použiteľnosti nezákonne získaných dôkazov:
Juraj Gyarfas, 25. 03. 2009 v 22:46 - diskusia
Tomáš Klinka, 20. 04. 2009 v 11:43 - Nezákonný dôkaz v civilnom procese a denegatio iustitiae
Juraj Gyarfas, 03. 05. 2009 v 22:47 - a co nahrada skody?
Navrh konkretnej normativnej upravy je zaujimavy - aj ked v tomto zneni by to vlastne nadalej prenechavalo riesenie sudu na zaklade akehosi testu proporcionality. Ale aspon by to bolo vyslovne upravene. Ako je to v inych krajinach? Zbezne som sa pozrel do nemeckeho a rakuskeho ZPO, ale ziadne taketo ustanovenie som nenasiel. Co ine europske staty?
A premyslam este nad otazkou nahrady skody. Ak niekto v rozpore s § 11 a nasl. OZ vyhotovil zvukovy zaznam, ktory bol pouzity pred sudom a viedol k "prehre" jednej strany, mohla by tato strana zalovat osobu, ktora zaznam vyhotovila, na nahradu skody? Alebo je prilis absurdne? Porusenie pravnej povinnosti mame, skodu mame, neviem, ci by sa dal dokazat priamy kauzalny nexus.
Tomáš Klinka, 04. 05. 2009 v 15:10 - Náhrada škody?
1.) či v takomto prípade (prehra v súdnom spore) ide vôbec o škodu v zmysle ustanovení OZ a ak áno
2.)či je zodpovedným subjektom účastník (tvorca "nelegálneho záznamu") alebo samotný súd podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
Podľa môjho názoru súd tým, že
a) vykoná test proporcionality (právo na ochranu osobnosti / materiálna spravodlivosť rozhodnutia) a na základe toho
b)rozhodne, že "nelegálny dôkaz" v konaní pripustí, pričom
c)v rozsudku ho vyhodnotí ako nevyhnutný pre zistenie skutkového stavu
presúva zodpovednosť za príp. škodu z osoby tvorcu nelegálneho záznamu na štát
Tvorca záznamu nespôsobil škodu tým, že záznam nelegálne vytvoril, ani tým, že ho navrhol ako dôkaz v civilnom konaní, ale škoda mohla vzniknúť až na základe rozsudku vydaného na základe takéhoto dôkazu.
Ešte alternatíva: ak sa kvázi "poškodenému" nepodarí dosiahnuť zrušenie alebo zmenu rozsudku pre nezákonnosť ( § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.) teda platí, že rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom, titul na náhradu škody mu ani nevznikne a vlastne ani nemožno hovoriť o škode (možno skôr o pocite krivdy). Tiež v takomto prípade nemôže s úspechom žalovať tvorcu záznamu, ten nemôže byť zodpovedný za právoplatný rozsudok súdu.
Všetky uvedené argumenty prepodkladajú výnimočnosť pripustenia "nelegálneho dôkazu".
Juraj Gyarfas, 04. 05. 2009 v 18:21 - k nahrade skody
Skusim vsak este trochu nahlas rozmyslat .... sud vyhodnotil, ze porusenie prav podla § 11 a nasl. OZ osoby, ktorej hovor bol zaznameny, je v konkretnom pripade podriadene pravu na spravodlivy proces osoby, ktora tento zaznam pouzije. To je z hladiska proporcionality asi ok a preto sa sud nedopustil nicoho, co by malo konstituovat prava na nahradu skody voci statu.
To, ze porusenie prava na ochranu osobnosti vsak preslo testom proporcionality voci pravu na spravodlivy proces vsak este podla mna nemusi znamenat, ze zasah do ochrany osobnosti prestal byt protipravny. S tou skodou som sa nevyjadril moc presne, ale co naroky podla § 13 OZ?
A co trestnopravna zodpovednost? Je mozne teoreticky si predstavit situaciu, v ktorej bude nahravka ako dokaz v civilnom procese pripustna, ale zaroven bude spachany trestny cin podla § 377 TZ? Alebo uz to zbytocne taham ad absurdum?
Juraj Gyarfas, 04. 05. 2009 v 18:30 - k zahranicnej uprave
Zda sa, ze ani v nemeckom ani v rakuskom ZPO nie je explicitna uprava tejto otazky a tiez to v teorii komplexne riesia. Vacsinovo odmietaju krajne postoje, ze nahravka je pouzitelna vzdy a ze nie je pouzitelna nikdy a snazia sa hladat nejake zmysluplne podmienky v strede.
Jeden z citovanych autorov (Fasching) tvrdi, ze "ziskanie dokazneho prostriedku v rozpore s trestnym pravom vedie k zakazu daneho dokazneho prostriedku len v pripade, ak tym bolo narusene jadro ustavne chranenych zakladnych prav a slobod a uvadza ako priklady ublizenie na zdravi alebo natlak"(ospravedlnujem sa za kostrbaty preklad). Ini citovani autori zasadne odmietaju akekolvek zakazy dokaznych prostriedkov.
Tomáš Klinka, 05. 05. 2009 v 15:27 - práva vyplývajúce z § 13 OZ a ich výkon
Juraj Gyarfas, 06. 05. 2009 v 11:32 - este k zahranicnej uprave
Aj rakusky sud v tomto pripade hovori o "Interessensabwägung", co je podla mna priblizne to, co sme tu nazyvali testom primeranosti. A riesia to naozaj dosledne. Beru do uvahy vyznam proti sebe stojacich prav (pravo na ochranu osobnosti verzus pravo uplatnovane v spore, v ktorom sa ma dokaz pouzit). Taktiez beru do uvahy, ci ide o porusenie prava na ochranu osobnosti protistrany v danom procese alebo tretej osoby. Zaroven riesia kto ma dokazne bremeno pri dokazovani, ze uplatnovane pravo ma prednost pred ochranou osobnosti, tahaju do toho judikaturu ESLP, trestny aj administrativny proces, nutnu obranu, atd.
Ako zaujimavy mi pripada citovany nazor Rechbergera, ktory "zasadne odmieta zakazy vykonania dokazov v dosledku zakazu dokazneho prostriedku, pretoze rakuskemu pravnemu vnimaniu je cudzie, ignorovat klucove dokazy".
Juraj Gyarfas, 06. 05. 2009 v 11:35 - ad Tomas
A co trestnopravna zodpovednost podla § 377 TZ? Zostava tato zachovana napriek vykonaniu dokazu pred civilnym sudom? A teraz este uvaha ad absurdum - stava sa potom civilny sudca spolupachatelom? :-)
Tomáš Klinka, 06. 05. 2009 v 13:37 - civilný sudca spolupáchateľom :)
Ad § 377 TZ: Vopred priznávam, že v trestnom práve nie som natoľko doma, aby som si mohol dovoliť hlbšie úvahy. Skúsim takto: ak by platil ešte starý TZ, povedal by som, že takmer absentuje materiálna stránka TČ (spoločenská nebezpečnosť). Keďže máme TZ nový, vychádzam z objektívnej stránky § 377 ods. 1: nevyhnutným predpokladom je aj sprístupnenie zhotoveného záznamu tretej osobe, alebo iné použitie tohto záznamu. V prípade, že bol civilný sudca prvý, komu bol záznam sprístupnený, spomenutá podmienka nie je naplnená! Predloženie návrhu dôkazu zákonnému sudcovi a jeho následné pripustenie a vykonanie, spadá pod § 28 ods. 1 TZ, teda ide o výkon práva (okolnosť vylučujúca protiprávnosť). Záver č. 1: nemusí ísť o TČ a to bez ohľadu na važnosť ujmy! Záver č. 2: civilný sudca teda nie je spolupáchateľom :)
Juraj Gyarfas, 07. 05. 2009 v 00:35 - suhlasim, ale ....
Ale ked nad tym uvazujem ciste teoreticky, nesuhlasim bez dalsieho s aplikaciou § 28 TZ. O kusok vyssie sme sa podla mojho pochopenia zhodli, ze vyhotovenie a pouzitie nahravky zostava protipravne napriek tomu, ze nahravka bude prehrata pred civilnym sudom a sud ju bude hodnotit ako dokaz (a kedze ostava protipravna, mozu prist nasledky podla § 13 OZ).
V takom pripade podla mojho nazoru nejde o vykon prava podla § 28 TZ. Porusenie prava na ochranu osobnosti nebolo sudcom, ktory si nahravku vypocul, pravne aprobovane - v oblasti hmotneho prava nadalej ostava protipravnym cinom. Takze v teoretickej rovine si trestnopravnu zodpovednost celkom viem predstavit. A co tak branit sa nutnou obranou?
Tomáš Klinka, 07. 05. 2009 v 08:08 - protiprávne konanie nemusí byť zároveň aj trestné
Skutková podstata § 377 ods. 1 TZ je naplnená vtedy a len vtedy, ak sú súčasne splnené 2 podmienky:
1.) neoprávnené zachytenie prejavu osobnej povahy - ide o porušenie § 12 OZ, čo však samo osebe nestačí. Inak by sme mali identickú skutkovú podstatu v TZ aj OZ, čo sa mi javí ako absurdné.
2.) sprístupnenie takto zhotoveného záznamu tretej osobe - až týmto konaním je TČ podľa § 377 ods. 1 TZ dokonaný!
Otázkou je, či návrhnutie dôkazu (záznamu) civilnému sudcovi možno považovať za jeho sprístupnenie tretej osobe. Podľa môjho názoru to nie je možné. Navrhnutie dôkazu je konanie účastníka v súlade s právom (predpokladám, že problematický záznam zhotovila tá istá osoba, ktorá ho potom v civilnom konaní navrhuje ako dôkaz). Pripustenie a vykonanie dôkazu je zasa v plnej kompetencii sudcu a rovnako tým nemôže byť dokonaný TČ. Ak záznam teda nie je sprístupnený tretej osobe, nie je naplnená skutková podstata TČ porušenia dôvernosti ústneho prejavu...
K nutnej obrane skús načrtnút situáciu, neviem si to dosť dobre predstaviť.
Juraj Gyarfas, 07. 05. 2009 v 08:49 - ad Tomáš
Takze ak tomu spravne rozumiem, hovoris, ze druha zlozka objektivnej stranky (spristupnenie) uz nie je protipravna, lebo ju civilny sudca pripustil. Toto je asi ten bod, kde sa nezhodneme. Mozno to vychadza z mojich obmedzenych skusenosti s procesom, ale predstavujem si to asi takto - ucastnik sporu v ramci dokazovania povie, ze sa chysta prehrat nahravku, sudca povie ok, a ucastnik stlaci PLAY. To, ze sudca povedal ok, podla mna nevylucuje protipravnost toho stlacenia PLAY. Stlacenie PLAY je podla mna "pouzitim" v zmysle § 12 ods.1 OZ a zaroven "pouzitim" v zmysle § 377 ods. 1 TZ a preto by malo zakladat civilnu aj trestnopravnu zodpovednost. A toto stlacenie PLAY podla mna nemusi byt vykonom prava podla § 28 TZ.
V tom rakuskom rozhodnuti, ktore som vyssie citoval, sa okrem ineho pise, ze "z hmotnopravnej protipravnosti nadobudnutia dokazu automaticky nevyplyva procesna nepouzitelnost dokazneho prostriedku." Podla mna aj naopak - z procesnej pouzitelnosti zase spatne nevyplyva, ze je to aj hmotnopravne ok.
Alebo myslis, ze tym sudcovym "ok" sa to stava vykonom prava? To by bol asi rozumny nazor, ktory by neviedol k takym bizarnostiam, ake tu prezentujem ja :-)
Ale nevylucuje tento nazor zaroven aj naroky "poskodeneho" podla § 13 OZ?
S tou nutnou obranou som si to predstavoval tak, ze niekto mi odmieta zaplatit, teda porusuje moje vlastnicke pravo (pravo chranene okrem ineho aj trestnym zakonom v zmysle § 25 ods. 1 TZ). Ide o trvajuci utok (lebo stale odmieta zaplatit) a jedina moja moznost prinutit ho zaplatit je sudnou cestou s vyuzitim dokazneho prostriedku neopravnenej nahravky telefonatu (dajme tomu, ze ma platit na zaklade zmluvy uzatvorenej ustne cez telefon a iny dokaz jeho povinnosti neexistuje). Odvraciam utok chraneny trestnym zakonom, nedopustam sa excesu .... podla mna by to mohla byt nutna obrana. Co si o tom myslis? Alebo zase sklzavam do bizarnosti? (ako sa mi v tychto diskusiach tusim stava celkom casto :-)
Milan Kvasnica, 10. 01. 2010 v 17:50 - NS v trestním řízení
Juraj Gyarfas, 30. 10. 2012 v 09:49 - ešte k civilnému konaniu
Juraj Gyarfas, 29. 01. 2015 v 16:22 - ešte k trestnému procesu
Mandalík, R.: Niekoľko poznámok k súkromnému, zvukovému alebo obrazovému záznamu, zákonnosti a prípustnosti dôkazu. Justičná revuew, 66, 2014, č. 12, s. 1549-1558.
Juraj Gyarfas, 29. 01. 2015 v 17:04 - a ešte k civilnému konaniu
V přezkoumávané věci předložila žalovaná test DNA prokazující, že zemřelý J. S. je jejím otcem, čímž zamýšlela vyloučit otcovství matrikového otce. Test DNA byl vyhotoven na základě vzorku DNA, který získal znalec na žádost žalované po smrti J. S. Soud prvního stupně a soud odvolací shodně posoudily takový důkaz jako nepřípustný. S tímto názorem se dovolací soud ztotožnil. Ustanovení § 15 zákona č. 40/1964 Sb., občanského zákoníku stanoví, že po smrti fyzické osoby přísluší uplatňovat právo na ochranu její osobnosti manželu nebo partnerovi a dětem, není-li jich, jejím rodičům. Z tohoto ustanovení je třeba dovozovat nejen právo vymezených osob domáhat se této ochrany u soudu, ale také jejich právo udělit (či neudělit) souhlas se zásahem do práva zemřelého na ochranu osobnosti, pokud sám zemřelý se k této otázce za svého života již nevyjádřil.
Jestliže tedy v přezkoumávané věci zůstavitel sám za svého života neurčil, jak má být s jeho ostatky naloženo a nebyl ani získán souhlas osob oprávněných takový souhlas udělit, bylo svévolným odběrem vzorků DNA zemřelého zasaženo do práva na pietní ochranu osobnosti, jejíž výkon přísluší manželu a dětem zemřelé fyzické osoby, a není-li jich, jejím rodičům. Dovolací soud tedy neshledal namítanou vadu řízení, jestliže soudy takto získaný důkaz nepřipustily a nepřihlížely proto k němu."
NS ČR, sp. zn. 30 Cdo 1982/2012, 24. 9. 2014
Ondrej Halama, 27. 02. 2015 v 12:55 - sikanovanie romov vs. nezakonny dokaz
Ked si citam clanok uvedeny vyssie, zda sa mi ze rozsudky ESLP sa tykaju ineho pripadu, t. j. ked policia nezakonnym postupom ziskava informacie (dokazy) o trestnom cine. Nas slovensky pripad je vsak o inom - policia neziskavala dokazy o trestnom cine, ona si tento cin priamo nahravala z nejakych sukromnych pohnutok, tj islo v podstate o sukromnu aktivitu v pracovnom case. Navyse, policia tu nekonna v pozicii vysetrujúceho, ale v pozícii páchateľa(!).To by sme mali asi rozlysovat (1.).
2. myslim ze na tento pripad sa nijako nevzathuje § 119 ods. 2 - ved na ziskanie dokazu z videozaznamu mozno pouzit dokazny prostriedok, ktory trestny zakon pripusta - ohliadka- t.j. prezretie videa. To, ze niekto organom cinnym v trestnom konani tento zaznam zaslal nie je predsa nezakonne a OCTK nijako pri jeho obstarani neporusil zakon. Ze bol nahrany nezakonne (bez suhlasu obeti?) nema z pohladu jeho ziskania vyznam, to by sme potom nemohli pouzit ani neplatne zmluvy "vyhotovene v rozpore so zakonom"...
Jakub Jošt, 04. 03. 2015 v 10:41 - Haldimann v Svajciarsko
Islo o pripad novinarov, ktory za ucelom informovania verejnosti o nekalych/neprofesionalnych praktikach poistnych sprostredkovatelov, pouzili skrytu kameru, za co boli podla svajciarskeho trestneho prava potrestani pokutou. Tvar i hlas dotycneho brokera boli anonymizovane. ESLP konstatoval porusenie prava na slobodu prejavu. IMHO je case dost fact sensitive (komora zdoraznuje vyznam anonymizacie), ale pravda je, ze mierny posun v judikature ESLP badat mozno.
Tomas Kovac, 06. 03. 2015 v 22:19 - US CR - Prípustnosť v pracovnoprávnom spore
Zamestnanec však pochodil na ÚS ČR, kde sa sťažoval, že nesprávne vykonaným dokazovaním bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces. ÚS ČR mal za to, že nemožno bez ďalšieho označiť daný dôkaz ako neprípustný a dal na misku váh stret práva na ochranu osobnosti a práva zamestnanca ako aj jeho právo na spravodlivý proces. Testom proporcionality dospel k záveru, že daný dôkaz mal byť v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru pripustený.
Juraj Gyarfas, 16. 04. 2015 v 10:35 - NS SR k dôkazom v trestnom konaní
Monitorovanie priestoru prístupného verejnosti (vždy neutajené) pomocou videozáznamu alebo audiozáznamu a jeho dôkazná použiteľnosť je (bolo) v časovo aktuálnej súvislosti upravené v § 10 ods. 7 zák. č. 428/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov (aktuálna úprava zákonom č. 122/2013 Z. z. je účinná od 1. júla 2013). Táto úprava sa však vzťahuje len na také priestory (prístupné verejnosti), čo je potrebné rozlíšiť i vo vzťahu jednotlivých priestorov v rámci budov.
Vyhotovovanie obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov môže kolidovať aj s § 12 Občianskeho zákonníka. Na rozdiel od vyššie uvedených verejnoprávnych úprav (trestnoprávnej a administratívnoprávnych) však táto úprava súkromného práva dôkaznú použiteľnosť záznamu v trestnom konaní neobmedzuje (obsahuje len sankcie uvedené v § 13 a 16 Občianskeho zákonníka), nevyníma teda taký záznam z definície „všetkého“, čo môže byť použité ako dôkaz v zmysle § 119 ods. 2 Trestného poriadku – záznam ako dôkazný prostriedok však musí byť orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom zabezpečený na účely trestného konania v súlade so zákonom (Trestným poriadkom)."
2 Tost 4/2014, 2. apríla 2014
Juraj Gyarfas, 06. 05. 2015 v 16:34 - Případ pana Ryneše
Priznávam sa, že celé rozhodnutie sa mi nechcelo čítať, ale chcel som sa spýtať v tejto oblasti lepšie zorientovaných kolegov, či z rozhodnutia vyplývajú aj dôsledky pre použiteľnosť takto získaného dôkazu v civilnom alebo trestnom konaní alebo či sa riešila len prípadná pokuta od úradu na ochranu osobných údajov?
Milan Hlušák, 06. 05. 2015 v 18:10 - Legitímne záujmy
Juraj Gyarfas, 28. 05. 2015 v 19:26 - ÚS ČR k použiteľnosti dôkazov
Ústavný súd sa stavia proti nekalým praktikám vzájomného elektronického sledovania a skrytého nahrávania pri súkromných a profesionálnych rokovaniach, ktoré sú spravidla nielen v rozpore s právom, ale hodnotené po stránke sociálno-etickej rozširujú v spoločnosti atmosféru podozrievavosti, strachu, neistoty a nedôvery.
Úplne odlišne je však treba posudzovať prípady, kedy je tajné vyhotovenie audiozáznamu rozhovoru súčasťou obrany obeti trestného činu proti páchateľovi alebo ak ide o spôsob dosiahnutia právnej ochrany pre výrazne slabšiu stranu významného občianskoprávneho a najmä pracovnoprávneho sporu. Zásah do práva na súkromie osoby, ktorej hovorený prejav je zaznamenávaný, je tu plne ospravedlniteľný záujmom na ochrane slabšej strany právneho vzťahu, ktorej hrozí závažná ujma (vrátane napríklad straty zamestnania). Zadováženie jediného alebo kľúčového dôkazu tohto cestou je analogické ku konaniu za podmienok krajnej núdze či dovolenej svojpomoci."
(nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 9. decembra 2014, sp. zn. II.ÚS 1774/14)
Juraj Gyarfas, 10. 09. 2015 v 20:10 - Právní rozhledy
Juraj Gyarfas, 10. 09. 2015 v 20:13 - kuriózne rozhodnutie III. ÚS
Juraj Gyarfas, 29. 09. 2015 v 15:04 - k zákonnosti dôkazov v disciplinárnom konaní
Juraj Gyarfas, 24. 04. 2016 v 22:08 - k zákonnosti dôkazov v civilnom konaní
"Unabhängig davon, wie man zur Frage der Zulässigkeit rechtswidrig erlangter Beweismittel steht, bildet das Vorspielen einer heimlichen Tonaufnahme als Beweismittel schon deshalb keinen Verfahrensmangel, weil dadurch nicht die gründliche Beurteilung der Sache gehindert wird; es handelt sich um ein "Zuviel". Lehnt der Richter hingegen das beantragte Vorspielen der Tonaufnahme ab, kann dies als Mangelhaftigkeit des Verfahrens bekämpft werden ("Zuwenig")." (Kodek, G.E., Mayr, P.G. Zivilprozessrecht. 3. Aufl. facultas: Wien, 2016, s. 358)
Juraj Gyarfas, 12. 06. 2016 v 14:39 - k zákonnosti dôkazov (Nemecko)
Die wohl h.M. stellt die Verwertbarkeit einzelfallbezogen fest, wobei die Interessen der Parteien gegeneinander abzuwägen sind.
...
Allein das Interesse, sich ein Beweismittel für zivilrechtliche Ansprüche zu sichern, reicht nicht aus, um die Verletzung des Persönlichkeitsrechts der anderen Prozesspartei zu rechtfertigen.
Im Ergebnis folgt daras, dass rechtswidrig erlangte Kenntnisse aus dem heimlichen Mithören eines Telefonats nur ganz ausnahmsweise in einem gerichtlichen Verfahren verwertet werden können, etwa dann, wenn sich der Beweisführer in einer notwehrähnlichen Situation befindet oder erpresserischen Drohungen oder einem kriminellen Angriff auf seine berufliche Existenz auf andere Weise nicht begegnen kann."
Adolphsen, J. Zivilprozessrecht. 5. Auflage. Nomos: Baden-Baden, 2016, s. 250.
František Sedlačko, 16. 08. 2016 v 10:42 - Soudní rozhledy 7-8/2016
"Jestliže pojistitel jako soukromá osoba při zjišťování rozsahu škody pořídil vizuální záznamy pojištěného v okolí jeho bydliště a na jiných veřejných prostranstvích svémocně (konspirativně) bez jeho souhlasu, přestože nahrávku sám nešířil a pouze ji v řízení o náhradu škody na zdraví vzniklé pojištěnému nabídl jako důkaz k možnému provedení, porušil tím právo pojištěného na ochranu podoby. Nelze připustit, že by záznamy takto nelegálně pořízené bylo možno dále legálně používat, resp. využívat, byť k důkazům u soudu."
K tomu aj aktuálny post Tomáša Čentíka (ulpianus.sk) vo vzťahu k CSP a zneniu čl. 16 ods. 2 CSP http://www.ulpianus.sk/blog/k-pripustnosti-nezakonnych-dokazov-podla-csp/
Juraj Gyarfas, 21. 01. 2017 v 18:54 - z beckovského komentára k CSP na túto tému
Tomáš Čentík zdôrazňuje rozdiel medzi tým, či predmetom nezákonne získaného dôkazu je dovolené alebo protiprávne konanie. Ak ide o zachytenie protiprávneho konania na záznam, nemá konajúci právo udeliť súhlas na použitie záznamu (ius ex iniuria non oritur) a teda sa dôkaz považuje za zákonný. Konanie osoby vyhotovujúcej záznam je v takom prípade zákonné, je analogicky dovolenou svojpomocou alebo konaním v krajnej núdzi. Na druhej strane je záznam o konaní, ktoré je v súlade s právom (napr. preukázanie, že došlo k uzatvoreniu ústnej zmluvy) - v takom prípade je potrebné pred pripustením dôkazu aplikovať test proporcionality. Tomáš tiež píše, že je potrebné rozlišovať medzi hmotnoprávnou a procesnoprávnou rovinou. Žalobca by mohol "byť sankcionovaný v hmotnoprávnej rovine (ak nie sú splnené podmienky, ktoré vylučujú protiprávnosť jeho konania), avšak nemožno spravodlivo požadovať aby bol procesne sankcionovaný tým, že dôjde k odmietnutiu jeho dôkazu a vystaví sa tým riziku dôkaznej núdze, čo v konečnom dôsledku povedie k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae)." (Čentík, T. In: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 67 a 68).
Ďalší autori sa sústreďujú na otázku, či k nezákonnosti došlo pri získaní dôkazného prostriedky alebo pri vykonaní dôkazu. "Zatiaľ čo nezákonne vykonaný dôkaz nemôže byť podkladom pre súdne rozhodnutie, pretože boli porušené pravidlá dokazovania určené kogentnými normami (napr. svedok bol vypočutý bez toho, že by bol poučený o možnosti nevypovedať, [...]), pri nezákonne získanom dôkaze nemôže súd jeho použitie v súdnom konaní automaticky vylúčiť." (Gešková, K. In: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 715). Podobne aj M. Števček a J. Bajánková: "Zákonnosť dôkazov sa posudzuje z hľadiska činnosti súdu pri ich získavaní; nemožno preto z hodnotenia vylúčiť niektorý dôkaz (napríklad fotografiu získanú bez povolenia zobrazovanej osoby), ktorý predložila neoprávnená osoba." (Števček, M., Bajánková, J. In: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 730).
Milan Hlušák, 01. 06. 2017 v 16:44 - R 16/2017 (monitorovanie súkromných emailov zamestnávateľom)
Juraj Gyarfas, 22. 09. 2017 v 12:26 - ESĽP k monitorovania e-mailov zamestnanca
Dovolím si odcitovať kľúčovú pasáž: "121. The Court is aware of the rapid developments in this area. Nevertheless, it considers that proportionality and procedural guarantees against arbitrariness are essential. In this context, the domestic authorities should treat the following factors as relevant:
(i) whether the employee has been notified of the possibility that the employer might take measures to monitor correspondence and other communications, and of the implementation of such measures. While in practice employees may be notified in various ways depending on the particular factual circumstances of each case, the Court considers that for the measures to be deemed compatible with the requirements of Article 8 of the Convention, the notification should normally be clear about the nature of the monitoring and be given in advance;
(ii) the extent of the monitoring by the employer and the degree of intrusion into the employee’s privacy. In this regard, a distinction should be made between monitoring of the flow of communications and of their content. Whether all communications or only part of them have been monitored should also be taken into account, as should the question whether the monitoring was limited in time and the number of people who had access to the results (see Köpke, cited above). The same applies to the spatial limits to the monitoring;
(iii) whether the employer has provided legitimate reasons to justify monitoring the communications and accessing their actual content (see paragraphs 38, 43 and 45 above for an overview of international and European law in this area). Since monitoring of the content of communications is by nature a distinctly more invasive method, it requires weightier justification;
(iv) whether it would have been possible to establish a monitoring system based on less intrusive methods and measures than directly accessing the content of the employee’s communications. In this connection, there should be an assessment in the light of the particular circumstances of each case of whether the aim pursued by the employer could have been achieved without directly accessing the full contents of the employee’s communications;
(v) the consequences of the monitoring for the employee subjected to it (see, mutatis mutandis, the similar criterion applied in the assessment of the proportionality of an interference with the exercise of freedom of expression as protected by Article 10 of the Convention in Axel Springer AG v. Germany [GC], no. 39954/08, § 95, 7 February 2012, with further references); and the use made by the employer of the results of the monitoring operation, in particular whether the results were used to achieve the declared aim of the measure (see Köpke, cited above);
(vi) whether the employee had been provided with adequate safeguards, especially when the employer’s monitoring operations were of an intrusive nature. Such safeguards should in particular ensure that the employer cannot access the actual content of the communications concerned unless the employee has been notified in advance of that eventuality.
In this context, it is worth reiterating that in order to be fruitful, labour relations must be based on mutual trust (see Palomo Sánchez and Others, cited above, § 76).
122. Lastly, the domestic authorities should ensure that an employee whose communications have been monitored has access to a remedy before a judicial body with jurisdiction to determine, at least in substance, how the criteria outlined above were observed and whether the impugned measures were lawful (see Obst, cited above, § 45, and Köpke, cited above)."
Martin Friedrich, 28. 09. 2017 v 11:28 - SD EU Peter Puškár proti FR SR
Do pozornosti dávam najmä odsek 2 rozsudku:
1. Článok 47 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podmieňuje podanie súdneho opravného prostriedku osobou, ktorá tvrdí, že sa zasiahlo do jej práva na ochranu osobných údajov zaručeného smernicou Európskeho parlamentu a Rady 95/46/[ES] z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov, predchádzajúcim vyčerpaním opravných prostriedkov dostupných pred vnútroštátnymi správnymi orgánmi pod podmienkou, že konkrétne postupy uplatnenia týchto opravných prostriedkov neprimerane nezasahujú do práva na účinný prostriedok nápravy pred súdom podľa tohto ustanovenia. Predovšetkým treba, aby predchádzajúce vyčerpanie opravných prostriedkov dostupných pred vnútroštátnymi správnymi orgánmi nespôsobilo podstatné oneskorenie podania súdneho opravného prostriedku, aby pozastavilo premlčanie dotknutých práv a aby neviedlo ku vzniku nadmerných nákladov.
2. Článok 47 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátny súd zamietol ako dôkazný prostriedok porušenia ochrany osobných údajov priznanej smernicou 95/46 zoznam, akým je sporný zoznam, predložený dotknutou osobou a obsahujúci jej osobné údaje, za predpokladu, že táto osoba získala tento zoznam bez legálneho súhlasu prevádzkovateľa spracovania týchto údajov, ibaže takéto odmietnutie je stanovené vnútroštátnou právnou úpravou a rešpektuje súčasne podstatu práva na účinný prostriedok nápravy a zásadu proporcionality.
3. Článok 7 písm. e) smernice 95/46 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni spracovaniu osobných údajov orgánmi členského štátu na účely správy daní a potláčania daňových podvodov, akým je spracovanie, ku ktorému dochádza vytvorením zoznamu dotknutého vo veci samej, bez súhlasu dotknutých osôb, pod podmienkou, na jednej strane, že tieto orgány boli vnútroštátnou právnou úpravou poverené úlohami vo verejnom záujme v zmysle tohto ustanovenia, vytvorenie tohto zoznamu a zápis mien dotknutých osôb do uvedeného zoznamu sú skutočne spôsobilé a nevyhnutné na účely uskutočnenia sledovaných cieľov a existujú dostatočné dôvody domnievať sa, že dotknuté osoby sa nachádzajú v uvedenom zozname oprávnene, a na druhej strane, že všetky podmienky zákonnosti tohto spracovania osobných údajov uložené smernicou 95/46 sú splnené.
Juraj Gyarfas, 18. 03. 2018 v 21:41 - ÚS ČR k použitiu záznamu telefonátu
"Nelze totiž přehlédnout, že komunikace se týkala obchodního případu mezi dvěma podnikatelskými subjekty a vedlejší účastnice měla o monitorování hovoru vědomost. Účelem provedení tohoto důkazu pak bylo právě prokázání toho, že došlo k uzavření smlouvy, jež byla předmětem hovoru. Nelze tedy uvažovat o tom, že snad měl tento důkaz zasahovat do soukromí jakékoliv osoby či měl být zneužit k jiným účelům. Z pohledu Ústavního soudu nepřekračuje provedení důkazu záznamem telefonického hovoru, jehož předmětem měla být obchodní nabídka, nepřijatelnou míru kontextuálního zásahu do základního práva na ochranu soukromí. Toto je podle názoru Ústavního soudu dostačující pro použitelnost takového důkazního prostředku v soudním řízení."
ÚS ČR, II. ÚS 2299/17
Juraj Gyarfas, 20. 09. 2018 v 10:40 - monitoring komunikácie zamestnanca
Odosielanie a prijímanie komunikácie (dát) je zahrnuté v pojme „korešpondencia“, a to aj v prípade, ak je posielané zo zamestnávateľovho počítača.
Predpisy zamestnávateľa nemôžu redukovať súkromný sociálny život na pracovisku na nulu. Ohľad na súkromný život a na listové tajomstvo stále pretrváva, hoci môžu byť obmedzené v miere, v akej je to nevyhnutné."
ÚS SR, IV. ÚS 254/2018
Juraj Gyarfas, 27. 12. 2018 v 11:02 - zákonnosť dôkazu v administratívnom konaní
Juraj Gyarfas, 03. 04. 2019 v 22:03 - Pouze pokud nejde prokázat jinak
"Zvukový nebo obrazový záznam, který se týká člověka nebo jeho projevů osobní povahy a který byl pořízen soukromou osobou bez vědomí nahrávané osoby, lze použít jako důkaz v občanském soudním řízení pouze tam, kde má vést k prokázání skutečnosti, kterou není možné prokázat jinak (pomocí důkazů, které nezasahují do absolutních osobnostních práv dotčené osoby), a kde i další okolnosti případu vedou k závěru, že nelze upřednostnit právo na ochranu osobnosti dotčené osoby před právem na spravedlivý proces toho, komu je použití důkazu zvukovým či obrazovým záznamem týkajícím se této osoby nebo jejích projevů osobní povahy na prospěch."
NS ČR, 21 Cdo 1267/2018
Juraj Gyarfas, 28. 04. 2021 v 19:05 - doplnenie
V súvislosti s touto témou upozorňujem na rozhodnutie NSS SR sp. zn. 32D/22/2021 a pripojený disent jednej členky senátu.
V skratke: Disciplinárny senát NSS SR oslobodil spod disciplinárneho návrhu sudcu, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol disciplinárne stíhaný. Súd totiž nepripustil ako zákonný dôkaz prepis SMS komunikácie medzi disciplinárne obvineným a treťou osobou, nakoľko tento dôkaz bol získaný na podklade domovej prehliadky a takto získaný dôkaz je možné použiť len v trestnom konaní (disciplinárne konanie sudcov je svojou povahou pracovnoprávneho charakteru). Disciplinárny senát odvolajúc sa na princíp „ovocia z otráveného stromu“ nepripustil ani výpovede obvineného sudcu a tretej osoby, keďže boli derivátom SMS komunikácie, bez znalosti ktorej by vôbec neprichádzalo do úvahy vykonávanie dokazovania v tomto smere.
Z rozhodnutia:
- Domová prehliadka je výlučne trestnoprávnym procesným úkonom, pretože ju možno vykonať iba v rámci trestného konania. Súčasne je zaisťovacím úkonom, pretože jej účelom je zaistenie veci dôležitej pre trestné konanie, skrývajúcej sa osoby podozrivej zo spáchania trestného činu, alebo hnuteľných vecí na uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody.
- Vo vzťahu k zaisteniu veci dôležitej pre trestné konanie je teda účelom domovej prehliadky získanie dôkazného prostriedku. Logicky sa tým myslí dôkazný prostriedok uplatniteľný len v trestnom konaní. V opačnom prípade by totiž dochádzalo k obchádzaniu čl. 21 ods. 2 ústavy, podľa prvej vety ktorého je domová prehliadka prípustná len v súvislosti s trestným konaním. V tejto súvislosti nemožno totiž oddeľovať spôsob získania dôkazného prostriedku a dôkazu získaného z dôkazného prostriedku. Dopad na základné ľudské práva pri domovej prehliadke nie je totiž spojený len so samotným jej výkonom realizovaným vždy v rámci trestného konania, ale aj jej výsledkom, v danej veci dôkazom, ktorý by inak než v trestnom konaní nemohol byť zabezpečený, resp. vôbec zistiteľný.
- Inými slovami, ak by sa mohol dôkaz získaný na podklade domovej prehliadky použiť aj v inom, než trestnom konaní, muselo by to byť v príslušnom procesnom predpise výslovne uvedené a súčasne by to muselo prejsť testom ústavnosti vzhľadom na znenie čl. 21 ods. 2 ústavy de lege lata. Nakoniec všetky zásahy do ústavne garantovaného práva na ochranu súkromia by mali byť realizované na základe výslovnej zákonnej úpravy (druhá veta čl. 16 ods. 1 ústavy), pričom všetky zásahy do základných ľudských práv a slobôd vrátane práva na nedotknuteľnosť obydlia je potrebné vykladať prísne reštriktívne (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Tdo/67/2016 z 23.11.2017). Len v takomto prípade by potom znenie čl. 2 ods. 2 ústavy dopadajúce aj na disciplinárny senát v rámci dokazovania v disciplinárnom konaní mohlo byť realizovateľné v duchu materiálneho právneho štátu.
- Disciplinárne konanie upravené disciplinárnym súdnym poriadkom má aj vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva primárne pracovnoprávny charakter. Podľa dôvodovej správy k disciplinárnemu súdnemu poriadku, ktorej autorom je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky „samotný fakt, že zákon predpokladá subsidiaritu Trestného poriadku, nerobí z disciplinárneho konania konanie, ktoré by bolo vo svojej podstate trestným konaním. Disciplinárne konanie má charakter nadstavby k pracovnoprávnym, či obdobným vzťahom.“ Záujem spoločnosti na tom, aby sudcovia spĺňali podmienky sudcovskej spôsobilosti je nepochybný a má povahu verejného záujmu. Len táto skutočnosť však nestačí, aby v rámci vo svojej podstate pracovnoprávneho konania bol uprednostnený tak výrazný signifikantne trestnoprávny zásah, akým domová prehliadka nesporne je, pred ochranou obydlia a súkromia.
- Je pritom nesporné, že v rámci disciplinárneho súdneho konania neprichádza vykonanie domovej prehliadky do úvahy. Túto axiómu teda nemožno obchádzať tým, že sa na účel zabezpečenia dôkazov využije inštitút domovej prehliadky v trestnom konaní.
- Zákonodarcom zvolená subsidiarita vybraných ustanovení Trestného poriadku na disciplinárne konanie ( § 4 disciplinárneho súdneho poriadku) nemá totiž slúžiť na použitie procesných postupov, dôkazných prostriedkov a dôkazov výlučne spojených s trestným konaním v rámci disciplinárneho konania. Naopak účelom uvedenej subsidiarity je zabezpečenie čo najväčšieho rozsahu procesných práv disciplinárne obvineného v disciplinárnom konaní. To znamená, že znenie § 119 ods. 3 Trestného poriadku vymedzujúce, čo všetko a za akých podmienok môže slúžiť ako dôkaz, nemožno automaticky a bez ústavnoprávnej korekcie (čl. 152 ods. 4 ústavy) vztiahnuť aj na disciplinárne konanie.
[...]
- Z vyššie uvedených dôvodov preto disciplinárny senát v rámci disciplinárneho konania nepripustil ako zákonný dôkaz prepis SMS komunikácie medzi disciplinárne obvineným a U. F.. Keďže zo strany disciplinárnej navrhovateľky nebol predložený žiaden iný dôkaz, ktorý by preukázal, že došlo ku skutkom opísaným v skutkových vetách v bodoch 1 a 2 disciplinárneho rozhodnutia, nebolo preukázané, že sa skutok stal a disciplinárny senát na vec nazeral, ako keby o tejto SMS komunikácií nevedel. Keďže výpoveď disciplinárne obvineného, ktorý existenciu danej SMS komunikácie v plnom rozsahu priznal, bola derivátom SMS komunikácie, bez znalosti ktorej by vôbec neprichádzalo do úvahy vykonávanie dokazovania v tomto smere, nepripustil disciplinárny senát ani tento dôkaz ako dôkaz preukazujúci spáchanie skutkov disciplinárne obvineným. Disciplinárne senát z rovnakého dôvodu nepripustil ako dôkaz ani výpoveď svedkyne U. F.. Dôvodom takéhoto prístupu zo strany disciplinárneho senátu bola aplikácia princípu tzv. ovocia (plodov) z otráveného stromu (Fruit of the poisonous tree doctrine), ktorá sa vzťahuje na úkony vážne zasahujúce do základných práv a slobôd. Hoci uvedený princíp pochádza z prostredia common law, je etablovaný aj v prostredí kontinentálneho práva vrátane judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Jalloh v. Nemecko). Podstatou daného princípu je, že všetky dôkazy, ktoré boli získané nezákonne, musia byť vylúčené, pričom nie je prípustné ani využitie ďalších dôkazov, ktoré boli získané priamo alebo nepriamo, ako výsledok nezákonného zatknutia, prehliadky, výsluchu a pod. (napr. II. ÚS 828/2016, III. ÚS 561/2021). Ich využitie síce vo výnimočných prípadoch možné je, no nesmie ísť o dôkazy nosné. V danom prípade však SMS komunikácia získaná z mobilného telefónu zaisteného pri domovej prehliadke bola nosným (jediným) dôkazom, pričom „jedom nezákonnosti z tohto dôkazu boli jeho plody v podobe výsluchu disciplinárne obvineného a svedkyne priamo zasiahnuté.“
S väčšinou nesúhlasila sudkyňa Anita Filová, ktorá v odlišnom stanovisku mimo iné uviedla:
[...]
- Je potrebné si uvedomiť, že záver väčšiny disciplinárneho senátu o nepoužiteľnosti dôkazov získaných v rámci domovej prehliadky vykonanej na základe príkazu sudcu v trestnom konaní bez spochybnenia jej zákonnosti sa môže dotýkať nielen disciplinárneho konania, ale aj iných administratívnych konaní, napríklad daňového konania, konania o prepustenie zo služobného pomeru, priestupkového konania, konania o správnom delikte a podobne. Pričom z judikatúry či už Ústavného súdu Slovenskej republiky, správnych súdov, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho správneho súdu Českej republiky záver disciplinárneho senátu nevyplýva, práve naopak, z tejto vyplýva, že dôkazy získané v trestnom konaní, a to aj na základe domovej prehliadky, dokonca nie sú nateraz vylúčené ani dôkazy získané s využitím agenta, sú za splnenia určitých podmienok použiteľné aj v iných konaniach, teda nielen v trestnom konaní. Teda tieto dôkazy nie sú a priori v iných konaniach vylúčené.
- Vo vzťahu k rozhodnutiam, ktoré riešili použiteľnosť dôkazov získaných v tzv. kvalifikovanom režime, poukazujem na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 321/2021 z 18. januára 2022, v ktorom ústavný súd nateraz nevyslovil neprípustnosť dôkazu získaného v trestnom konaní, konkrétne išlo o dôkazy získané prostredníctvom použitia agenta podľa § 117 Trestného poriadku v rámci konania o prepustenie zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. c) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov účinného v danom čase, keď nadriadený z trestného spisu inšpekčnej služby zabezpečil fotokópiu zápisnice o výsluchu agenta a písomný prepis rozhovoru agenta so sťažovateľom (dotknutým príslušníkom PZ), ktorý bol zaznamenaný prostredníctvom informačno-technických prostriedkov. Ústavný súd síce vo svojom náleze skonštatoval porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so súčasným zrušením rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžk/34/2019 z 24. novembra 2020 a vrátením veci Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky, avšak, čo je relevantné, zaviazal konajúci orgán verejnej správy právnym názorom, konkrétne, že má posúdiť, či bol dôkaz získaný a vykonaný zákonným spôsobom, či je alebo nie je použiteľný v danom type konania (t. j. či má alebo nemá význam pre tento typ konania) a či je alebo nie je pravdivý, nakoľko k takémuto posudzovaniu podľa názoru ústavného súdu evidentne nedošlo. V súvislosti s uvedeným rozhodnutím len dodávam, že konanie o prepustenie zo služobného pomeru a disciplinárne konanie sú nepochybne svojou podstatou príbuznými konaniami (pracovnoprávnej povahy), na čo poukazuje aj väčšina v odôvodnení rozhodnutia.
- Nad rámec, síce v súvislosti s daňovým konaním, poukazujem na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 1Afs 24/2013 (NSS ČR tento záver skonštatoval aj v ďalších svojich rozhodnutiach, napríklad sp. zn. 1As 168/2014 zo 17. júna 2015, sp. zn. 3Afs 237/2015 z 18. januára 2017), v ktorom sa venoval otázke prípustnosti využitia dôkazov získaných pri domovej prehliadke v inom ako trestnom konaní, v ktorom Najvyšší správny súd Českej republiky pripustil, že je možné využiť účtovníctvo spoločnosti získané pri vykonaní domovej prehliadky aj v daňovom konaní konštatujúc v bode 60 svojho rozhodnutia nasledovné :„Použitelností důkazů získaných v trestním řízení v řízení daňovém se Nejvyšší správní soud zabýval již v rozsudku ze dne 30. 1. 2008, č. j. 2 Afs 24/2007 - 119, publikovaném pod č. 1572/2008 Sb. NSS. Uvedl, že důkazní prostředky opatřené v jiných řízeních mohou být podkladem pro rozhodnutí v daňovém řízení při splnění několika podmínek: musí být pořízeny nezávisle na příslušném daňovém řízení, musí být pořízeny v souladu se zákonem a dostat se do sféry správce daně zákonným způsobem a musí být daňovému subjektu zpřístupněny, aby se mohl seznámit s jejich obsahem a případně navrhnout další důkazy, které by zjištění vyplývající z dotyčných listin upřesnily, korigovaly či vyvrátily (obdobně srov. rozsudek Nejvyššího správního soudu ze dne 22. 7. 2009, č. j. 1 Afs 19/2009 - 57, publikovaný pod č. 1936/2009 Sb. NSS). Současně ovšem musí být zachována bezprostřednost dokazování v daňovém řízení. Důkaz mající svůj původ v trestním řízení tak nesmí být jediným rozhodujícím důkazem, kterým by správce daně unesl své důkazní břemeno zpochybňující účetnictví daňového subjektu [viz nález Ústavního soudu sp. zn. II. ÚS 232/02 ze dne 29. 10. 2002 (N 134/28 SbNU 143), dostupný na http://nalus.usoud.cz].
- Súdny dvor Európskej Únie vo svojom rozsudku zo 17. decembra 2015 vo veci WebMindLicenses, C-419/14, v súvislosti s otázkou vnútroštátneho súdu, či z cieľov smernice o DPH vyplýva, že daňový úrad sa môže oboznámiť s dôkaznými prostriedkami získanými v rámci konania trestnoprávnej povahy, vrátane dôkazov získaných bez vedomia dotknutej osoby, a založiť na nich rozhodnutie v správnom konaní, konštatoval, že právo Únie nebráni (pri náležitej kontrole na strane vnútroštátneho súdu, aby mohol daňový orgán v rámci správneho konania na účely stanovenia existencie zneužitia práva v oblasti DPH použiť dôkazy zhromaždené v rámci súbežne vedeného a doposiaľ neukončeného konania trestnoprávnej povahy, pod podmienkou dodržiavania práv zaručených právom Únie, osobitne Chartou (body 26 a 68).
- Európsky súd pre ľudské práva vo veci Adomaitis proti Litve, č. sťažnosti 14833/18, rozsudok z 18. januára 2022, dospel k záveru, že dôkaz z trestného konania (odpočúvanie komunikácie) je prenositeľný do disciplinárneho konania (v našich podmienkach by išlo o konanie o služobnom pomere).
- Je teda zrejmé, že ani na nám príbuznej českej či európskej úrovni (prostredia s podobnými prístupmi k ochrane ľudských práv a podobnou tradíciou ochrany ľudských práv) relevantné súdy nevideli v princípe problém v prenositeľnosti dôkazov získaných v trestnom konaní aj do iných konaní, za existencie istých záruk a podmienok. Požiadavku na isté záruky nespochybňujem, nesúhlasím však s kategorickým názorom väčšiny senátu, že taká prenositeľnosť nie je nikdy možná.
- Obrátiac sa k práve rozhodovanej veci, podľa môjho názoru všetky v českej judikatúre (bod 16 odlišného stanoviska) nastolené podmienky boli v rámci daného disciplinárneho konania splnené. Prepis SMS komunikácie bol získaný na základe domovej prehliadky vykonanej na základe príkazu sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, zo dňa 08.09.2020, č. p. 2Ntt-94/2020-933-V-ŠTS-BB, v rámci ktorej bol okrem iného zaistený aj mobilný telefón zn. iPhone S, ktorý bol podrobený znaleckému skúmaniu znalcom z odboru Kriminalistická informatika, Kriminalistická fotografia a video, pričom zákonnosť domovej prehliadky nebola spochybnená; ide o dôkaz získaný nezávisle od disciplinárneho konania; tento sa dostal ako dôkaz do dispozície disciplinárneho navrhovateľa na základe informácie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o podozrení zo spáchania disciplinárneho previnenia sudcu P.. L. B.; disciplinárne obvinený bol s týmto dôkazom v rámci disciplinárneho konania oboznámený, mal možnosť sa k nemu vyjadriť a rovnako navrhnúť dôkazy na svoju obranu. Disciplinárne obvinený navrhoval na svoju obranu vypočuť ako svedkyňu práve U. F., s ktorou si predmetné sms-ky posielal.
Juraj Gyarfas, 27. 02. 2023 v 17:55 - využitie dôkazov z trestného konania v konaní pred PMÚ
Ďakujem za zdieľanie. To je veľmi zaujímavé aj v kontexte diskusie o využívaní dôkazov získaných v trestnom konaní aj v správnom konaní pred PMÚ (čoho sme sa okrajovo dotkli tu).
Vladimír Šárnik, 27. 02. 2023 v 23:09 - ÚS sa vyjadril jasne
Juraj Gyarfas, 12. 03. 2023 v 21:38 - dôkazy v rozpore s GDPR
Martin Friedrich už na to upozorňoval v inom vlákne, rád by som to ešte doplnil aj sem:
"1. Článok 6 ods. 3 a 4 nariadenia (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov),
sa má vykladať v tom zmysle, že:
toto ustanovenie sa v rámci občianskeho súdneho konania uplatňuje na predloženie registra zamestnancov, ktorý obsahuje osobné údaje tretích osôb získané hlavne na účely daňovej kontroly, ako dôkazu.
2. Články 5 a 6 nariadenia 2016/679
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
pri posudzovaní otázky, či sa má nariadiť predloženie dokumentu obsahujúceho osobné údaje, je vnútroštátny súd povinný zohľadniť záujmy dotknutých osôb a zvážiť ich v závislosti od okolností každého prípadu, typu predmetného konania a s náležitým zreteľom na požiadavky vyplývajúce zo zásady proporcionality, a najmä na požiadavky vyplývajúce zo zásady minimalizácie údajov uvedenej v článku 5 ods. 1 písm. c) tohto nariadenia."
Rozsudok SD EÚ vo veci C‑268/21
Juraj Gyarfas, 26. 11. 2023 v 21:10 - nezákonný zvukový záznam v trestnom konaní
"Zvukový, resp. obrazovo-zvukový záznam komunikácie súkromných osôb, zabezpečený jednou z komunikujúcich osôb i bez výslovného súhlasu ďalšej komunikujúcej osoby, môže byť v trestnom konaní použitý ako dôkazný prostriedok na dokumentovanie a preukazovanie porušenia ustanovení Trestného zákona. Prípustnosť takého dôkazného prostriedku je potrebné posudzovať s ohľadom na rešpektovanie práva na súkromie zakotveného v čl. 8 Dohovoru a s ohľadom na čl. 6 Dohovoru o práve na spravodlivý proces. Protiprávne konanie páchateľa trestného činu nemôže požívať ochranu podľa § 12 Občianskeho zákonníka."
ZSP 44/2023, Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Tdo/33/2021
Juraj Gyarfas, 03. 12. 2023 v 21:46 - Šamko k téme
Rád by som do tohto vlákna doplnil odkaz na veľmi zaujímavý článok sudcu P. Šamka k tejto téme.
Šamko, P. Súkromné nahrávky získané utajeným spôsobom - aktuálna rozdielna rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR. Právne listy, 3.12.2023, http://www.pravnelisty.sk/clanky/a1318-sukromne-nahravky-ziskane-utajenym-sposobom-aktualna-rozdielna-rozhodovacia-cinnost-najvyssieho-sudu-sr
Upozorňuje na nejednotnú judikatúru najvyššieho súdu (sp. zn. 1Tdo/33/2021 v prospech použiteľnosti nezákonne vyhotovenej súkromnej nahrávky a sp. zn. 5To/7/2022 v neprospech procesnej použiteľnosti). Prikláňa sa k procesnej nepoužiteľnosti, avšak zaujímavo načrtáva tri situácie, kedy by nahrávka mala byť procesne použiteľna - (i) ak napĺňa podmienky svojpomoci podľa § 6 OZ, (ii) ak je dodatočne daný súhlas dotknutej osoby a (iii) analogické použitie § 85 ods. 2 TP.
Juraj Gyarfas, 16. 07. 2024 v 20:42 - ústavná sťažnosť proti odposluchom
Ústavný súd v plenárnom uznesení o zjednotení právnych názorov rozhodol (PLz. ÚS 1/2024), že dotknutá osoba, ktorá má postavenie subjektu v trestnom konaní a tvrdí, že povolením (súhlasom alebo príkazom) či samotným použitím informačno-technických prostriedkov (ITP) podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním alebo podľa Trestného poriadku došlo k porušeniu jej procesných práv na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie či k porušeniu jej základného práva na ochranu súkromia, musí pred podaním ústavnej sťažnosti vyčerpať dostupné prostriedky nápravy, ktoré jej poskytuje Trestný poriadok v rámci trestného konania. Inými slovami, musí počkať, kým zákonnosť daných dôkazov vyhodnotia OČTK v trestnom konaní a až následne môže využiť ústavnú sťažnosť. Ak tak bez dôvodov hodných osobitného zreteľa neurobí, ústavný súd takú ústavnú sťažnosť odmietne ako neprípustnú.
Tento záver podrobili vo svojich disentoch ostrej kritike sudcovia Straka a Šorl. Sudca Straka upozornil najmä na to že ústavný súd má mať možnosť preskúmať rozmanité zásahy, ktoré vznikajú počas konaní, ako napr. vznesenie obvinenia (III. ÚS 2/09, II. ÚS 311/2010, II. ÚS 356/2016), predbežné opatrenia, NcC konania o nevylúčení sudcov či kasácie kasácií (IV. ÚS 273/2021). Sudca Šorl pripomenul, že implicitné vysporiadanie sa so zákonnosťou dôkazov (keďže explicitne bude súd konajúci v trestnom konaní rozhodovať len o vine a treste) nezakladá posúdenie príkazu ako nesprávneho úradného postupu podľa § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti štátu a bez explicitného zrušenia príkazu, na základe ktorého došlo k zásahu do súkromia, nebude možné vyvodiť zodpovednosť štátu vo vzťahu k podozrivej, obvinenej alebo obžalovanej osobe. Okrem toho uvádza, že implicitné konštatovanie nezákonnosti dôkazu nie je ani právnym prostriedkom ochrany základných práv a slobôd podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde a účinným prostriedkom nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Popri výroku majorita v odôvodnení nechala priestor pre individuálne posudzovanie vo svetle konkrétnych faktických súvislostí pre rôzne variácie – napr. ak vôbec neprebieha žiadne trestné konanie alebo trestné konanie prebieha v prípravnej fáze, ktoré môže ale nevyhnutne nemusí dospieť do fázy konania pred súdom, alebo v prípade zastavenia trestného konania, alebo jeho prerušenia a ďalšie - a pre rôzne variácie postavenia dotknutých osôb - napr. súhlas na použitie ITP bol vydaný mimo rámca trestného konania; dotknutá osoba nemá žiadne postavenie v prebiehajúcom trestnom konaní; dotknutá osoba utrpela zásah do svojich práv len v dôsledku faktickej realizácie súhlasu alebo príkazu; dotknutá osoba je obvinená v trestnom konaní, ale trestné stíhanie bolo ukončené z rôznych dôvodov a do fázy konania pred súdom sa trestná vec nedostala a ďalšie.
Okrem toho majorita tiež pripomenula, že príkaz aj súhlas na použitie ITP, či už boli vydané na základe TP, alebo na základe zákona o ochrane pred odpočúvaním, musia byť buď riadne odôvodnené (napr. sp. zn. I. ÚS 114/2021), alebo musia byť presné dôvody, na základe ktorých sudca rozhodol, že sú splnené zákonné požiadavky vzhľadom na skutkové a právne okolnosti veci, zistiteľné z odôvodnenia rozhodnutia v spojení so samotnou žiadosťou na vydanie súhlasu alebo príkazu, pričom táto žiadosť musí byť po vydaní súhlasu alebo príkazu sprístupnená dotknutej osobe (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-349/21 zo 16. 2. 2023).
Juraj Gyarfas, 07. 08. 2024 v 17:26 - nezákonný dôkaz v prospech obžalovaného
Ale na účely tejto diskusie by som sem rád doplnil pasáže, ktorú budú relevantné pre výklad pretrvávajúcich zákonných ustanovení.
"447. Aj keď novelizácia v rozsahu pokrytom výrokom tohto nálezu nie je z už vysvetlených dôvodov ústavne súladná, k akceptácii dôkazu nezískaného v súlade so zákonom v trestnom konaní môže dôjsť ústavne konformným spôsobom aj interpretačne podľa naďalej platného a účinného znenia Trestného poriadku (primárne § 119 ods. 3), a to na báze modifikácie výslovne sformulovaného pravidla podľa účelu dotknutého ustanovenia, ako aj v kontexte účelu zákona ako celku ( § 1).
448. Predovšetkým dôkaz nie je v trestnom konaní diskvalifikovaný rozporom so zákonom pri prvotnej fixácii dôkaznej informácie kýmkoľvek. Trestnoprocesná úprava zákonnosti postupu sa týka orgánov činných v trestnom konaní a súdu, teda nie iných subjektov, ktoré síce mohli zaznamenať/zabezpečiť takú informáciu alebo jej nosič v rozpore s právom, ak sa však do dispozície orgánov činných v trestnom konaní dostala v súlade so zákonom, bude dôkazne použiteľná (napríklad odcudzená alebo inak páchateľom nelegálne získaná vec je dôkazom, ak bola vydaná alebo odňatá pri zákonnom úkone domovej prehliadky u páchateľa, avšak pri jej odňatí z obydlia páchateľa, resp. obvineného konajúcim orgánom bez trestnoprocesného titulu nebude dôkazne použiteľná). Ak dôkaz obstaráva strana ( § 2 ods. 10, § 119 ods. 4 Trestného poriadku), nesmie nelegálne vstupovať do výlučnej pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu (napríklad svojpomocne vykonať domovú prehliadku) – vo všetkých prípadoch ide o posúdenie prípustnosti dôkazu. Vo vzťahu k už primárnemu zaznamenaniu dôkaznej informácie však vyplývajú určité obmedzenia zo zákona o ochrane súkromia, ktorý dôkazne eliminuje už prvotne nelegálne získavanie údajov bez ohľadu na to, kto informačno-technický prostriedok neoprávnene použil ( § 7 ods. 3 s tam zakotvenou výnimkou v neprospech vyhotoviteľa nezákonného záznamu, ktorým v zmysle § 2 ods. 7 môže byť akákoľvek osoba) – v takom prípade teda nepostačuje legálna uzurpácia výsledku použitia informačno-technického prostriedku orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom v rámci trestného konania."
PL. ÚS 3/2024
Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím