Neplatnosť vs. nemožnosť plnenia – robí jedna lastovička jar?
Michal Novotný, 16. 11. 2010 v 12:53
Na žiadosť mnohých kolektívov i jednotlivcov... by som rád čitateľom tohto fóra sprístupnil jedno rozhodnutie nášho NS SR, sp. zn. 4 MCdo 23/2008, ktoré je podľa môjho názoru zaujímavé svojou progresívnosťou (na slovenské pomery) a naznačením určitých alternatív v inak zabehanom uvažovaní nad niektorými právnymi pojmami.
Ale po poriadku: Žalobca a žalovaný (Mesto Čadca) v decembri 2001 uzavreli nájomnú zmluvu, ktorou mesto prenechalo žalobcovi do užívania určitý pozemok do roku 2030. V časti tohto pozemku bol začiatok nájmu posunutý, pretože tam ešte existoval iný nájomca, ktorému ale mesto dalo následne v apríli 2002 výpoveď. Táto výpoveď bola neplatná, čo konštatovali aj súdy, takže nájom pôvodného nájomcu sa neskončil a nový sa (efektívne) nezačal. Žalobca však vec samozrejme nechcel nechať tak a prišiel s jedným zaujímavým biznis plánom a jedným ešte zaujímavejším právnym názorom. Spočítal si, že za celé obdobie plánovaného nájmu mohol podnájmom (resp. ďalším prenájmom) trhových stánkov, drobných stavieb a parkoviska docieliť zisk v sume 29.484.000,- býv. Sk (nech si prepočíta každý sám). A keďže o tieto peniaze nechcel prísť, zaumienil si, že ich od mesta aj dostane. A tak v roku 2004 Okresný súd Čadca určil, že nájomná zmluva z decembra 2001 je v dôsledku neplatnosti výpovede z apríla 2002 sama neplatná, keďže v čase uzatvárania nájmu mal prenajať sa majúci pozemok iného nájomcu. Následne sa náš žalobca domáhal náhrady škody vo vyššie uvedenej výške od mesta.
Obe súdne inštancie (ako hovorí nemenovaný sudca, čadčianska právna oblasť je veľmi silným partikulárnym právom) mu dali v zásade za pravdu vo všetkých argumentoch, zamietli žalobu len v nepatrnej časti.
Až na základe mimoriadneho dovolania sa vec dostala na Najvyšší súd, s čím nikto z účastníkov asi nerátal, a ten sa postavil – podľa mňa - na stranu práva a logiky.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu v podstate vychádza z troch argumentov (budem ich prezentovať v mierne inom poradí ako sú v rozhodnutí.
1. I keď bol súd viazaný rozsudkom okresného súdu o neplatnosti nájomnej zmluvy, predsa len k tejto otázke povedal niečo podstatné. Jednak sa zastavil nad záverom, že neplatnosť nájomnej zmluvy z decembra 2001 sa vyvodzuje z faktu, že je neplatná výpoveď z apríla 2002. Medzi konaním žalovaného mesta (daní neplatnej výpovede doterajšiemu nájomcovi v apríli 2002) a neplatnosťou zmluvy z decembra 2001 neexistuje totiž kauzálny nexus, keďže „ako udalosť budúca nemohlo byť príčinou neplatnosti, t.j. vadnosti zmluvy už v čase minulom, t.j. v čase, keď malo dôjsť k jej uzavretiu“. Teoreticky by v takomto prípade bolo možné uvažovať nad dodatočnou nemožnosťou plnenia z neskoršie uzavretej nájomnej zmluvy, ale Najvyšší súd ale ide ďalej: „Ak podľa odvolacieho súdu zavinené protiprávne spôsobenie neplatnosti zmluvy žalovaným malo spočívať v tom, že žalobcovi prenajal pozemky, ktoré v čase uzavretia nájomnej zmluvy už boli v nájme iného subjektu, t.j. neboli právne voľné [...],nezakladá [...] podľa názoru dovolacieho súdu ani táto okolnosť bez ďalšieho neplatnosť zmluvy. Objektívne totiž možnosť plnenia v takomto prípade vylúčená nie je. [...] Nebolo preto možné vylúčiť, že žalovaný ako prenajímateľ k dohodnutému dňu vzniku nájmu zabezpečí právnu voľnosť predmetu nájmu, resp. jeho časti.“.
2. Najvyšší súd sa ďalej pristavuje pri aplikácii § 42 Obč. zák. a vedomosti zmluvných strán o dôvode neplatnosti, keďže žalobca zdá sa vedel, že predmet jeho nájmu je v čase uzatvárania zmluvy v nájme inej osoby. „V prípade zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu, ktorý je výsledkom slobodnej vôle zmluvných strán, vedomosť jednej zmluvnej strany o neplatnosti zmluvy (resp. o dôvode neplatnosti) vylučuje zodpovednosť druhej zmluvnej strany za škodu spôsobenú neplatnosťou tohto právneho úkonu. Takýto záver možno vyvodiť z analogického použitia ustanovenia § 268 veta prvá Obch. zákonníka, podľa ktorého kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu, je povinný nahradiť škodu osobe, ktorej bol právny úkon určený, ibaže táto osoba o neplatnosti právneho úkonu vedela. I keď zodpovednosť za škodu spôsobenú neplatnosťou právneho úkonu v obchodnoprávnych vzťahoch je postavená na objektívnom princípe (bez ohľadu na zavinenie), niet rozumného dôvodu, pre ktorý by v oblasti jedného odvetvia súkromného práva, akým je obchodné právo, mala byť vedomosť o neplatnosti právneho úkonu spájaná s vylúčením zodpovednosti za škodu spôsobenej touto neplatnosťou, zatiaľ čo v inom odvetví súkromného práva, akým je občianske právo, by takýto následok nemala mať.“.
3. Konečne Najvyšší súd polemizuje so závermi nižších súdov o tom, že ušlý príjem z podnájmu (resp. prenájmu) u žalobcu možno považovať za ušlý zisk v zmysle § 442 Obč. zák. Svoje závery pritom stavia na úvahe, že ušlý zisk nemožno priznať do budúcnosti ako ujmu, ktorá ešte len nastane, pretože ten tu musí byť už v čase rozhodovania súdu. Navyše, podľa Najvyššieho súdu, musí byť „naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku“.
Nebudem skrývať, že tento rozsudok vo mne vzbudzuje dobré pocity a hodnotím ho veľmi vysoko. Robím tak napriek určitej opatrnosti, ktorú z neho cítiť (akoby sa Najvyšší súd bál niektoré veci povedať – takpovediac – „na plné ústa“). Veľmi pozitívne hodnotím argumenty pod bodom 1. vyššie, pretože ich považujem za (dúfam, že nie ojedinelý) odklon od dogmatickej doktríny neplatnosti všetkého živého, čo sa v právnom svete hýbe, na ktorú trpí naše právne prostredie. Za osobitne dôležitý považujem fakt, že Najvyšší súd naznačuje argumenty pre odklon od tejto doktríny v prípade nehnuteľností. Samozrejme, že bol viazaný predmetom konania a cítiť z neho opatrnosť, ale myslím, že Najvyšší súd mohol byť pokojne i otvorenejší: nielen chýbajúca právna voľnosť, ale chýbajúce dispozičné oprávnenie samotné zmluvnej strany (pokiaľ mu absolútne nebráni objektívne právo) nemôže byť dôvodom neplatnosti zmluvy, a to ani podľa § 39, ani podľa § 37 ods. 2 Obč. zák., pretože nejde o prípady objektívnej absolútnej nemožnosti plnenia, ale len o prípady subjektívnej a relatívnej nemožnosti. Preto ak sa účastník zaviaže na záväzok, ktorý nie je schopný splniť, nie je to dôvodom neplatnosti zmluvy, ale naopak, dôvodom na uplatnenie zodpovednosti za neplnenie zmluvy.
Mám dojem, že o tomto probléme sme už na tomto fóre diskutovali v súvislosti so zmluvami o prevodoch nehnuteľností, kde prevodca nie je vlastníkom veci (a ak nie, nevadí). Závery Najvyššieho súdu sa podľa mňa môžu presadiť aj v tejto oblasti. Takéto riešenie je totiž nielen právne správnejšie, ale v konečnom dôsledku i spravodlivejšie: stačí si uvedomiť, že rôzne zmluvné sankcie (zmluvná pokuta, odstúpenie, úroky z omeškania, náhradné plnenia apod.) majú spoločný základný predpoklad – a to existenciu platnej zmluvy. Pokiaľ by súdna prax dogmaticky zotrvávala na stanovisku, že zmluva o prevode nehnuteľnosti uzavretá nevlastníkom je neplatná, potom oberá nadobúdateľa o celý rad týchto zmluvných sankcií a ponecháva mu v podstate len zákonnú úpravu náhrady škody ( § 42 a 420 a nasl. Obč. zák., resp. § 373 Obch. zák.) v tom lepšom prípade, v horšom len úpravu bezdôvodného obohatenia.
(Samozrejme, otázka, či na základe takejto zmluvy niekto nadobudol vlastnícke právo alebo nie, je otázkou úplne inou a oddelenou, ktorú v tejto súvislosti nechcem riešiť.)
Za rovnako významný a vítaný považujem postup Najvyššieho súdu pod bodom 2. Totiž, v praxi je aplikácia Obchodného zákonníka v občianskoprávnych vzťahoch skôr raritou, hoci paradoxne Obchodný zákonník je v niektorých úpravách vyváženejší a „spravodlivejší“ než zákonník občiansky. Ako pars pro toto stačí spomenúť § 266 ods. 4 Obch. zák. s jeho pravidlom contra proferentem, o ktorom tu oňahdy písal Kristián a ktoré by ako jedno z centrálnych pravidiel výkladu súkromnoprávnych úkonov patrilo skôr do občana. Ale to isté platí aj o niektorých úpravách náhrady škody, zodpovednosti a pod. Týmto rozhodnutím a uznaním, že takáto analogická aplikácia je možná, zakladá Najvyšší súd pozitívny precedens a snáď otvorí dvere jej postupnému rozšírenie aj na iné otázky, kde je to potrebné.
Snáď najchladnejší je môj postoj k argumentom pod bodom 3. Avšak, tu treba povedať, že Najvyšší súd len zotrváva na stálej dogme nášho súkromného práva o vzniku škody. Poľahčujúcou okolnosťou Najvyššiemu súdu nech je fakt, že jeho názor nemá fatálne negatívny vplyv na právne vzťahy, znamená len pre poškodeného zbytočné opakovanie súdnych konaní v pravidelných dvojročných odstupoch, aby splnil požiadavku už vzniknutej škody. To má za následok jednak zvýšené výdavky na vymáhanie nárokov, ale môže mať (v najhoršom prípade) horšie následky v prípade neskoršej platobnej neschopnosti, resp. nesolventnosti škodcu.
Záverom verím, že toto rozhodnutie nezostane to povestnou prvou lastovičkou, ktorá nerobí jar, ale že k nemu postupne pribudnú ďalšie. Aby sme náš Najvyšší súd na tomto mieste chválili častejšie...
Názory k článku Neplatnosť vs. nemožnosť plnenia – robí jedna lastovička jar?:
^ez^, 16. 11. 2010 v 14:30 - nerobí
Branislav Gvozdiak, 16. 11. 2010 v 16:06 - pekný rozsudok
Len sa musím priznať, že keď som si to čítal, tak ma šialene prekvapil bod 3., ku ktorému si mi vniesol trochu viac svetla svojim hodnotením toho rozhodnutia. Nevedel som, že v slovenskej praxi je ušlý zisk chápaný takto (ušlý zisk nemožno priznať do budúcnosti ako ujmu, ktorá ešte len nastane, pretože ten tu musí byť už v čase rozhodovania súdu) - je to úplne niekde inde než moje chápanie ušlého zisku, a podľa mňa je to teda (ospravedlňujem sa za výraz) pekná blbosť. Už v momente čítania toho bodu 3. sa vo mne búrilo moje "cítenie spravodlivosti" (nesmejte sa, naozaj také niečo mám), a keď nad tým rozmýšľam, tak sa na tom pocite, že je to blbosť, nič nemení. V čase rozhodovania totiž podľa mňa môže byť možné určiť výšku "budúceho ušlého zisku", a ak sa to dá, nevidím dôvod na nepriznanie jeho náhrady pri splnení iných podmienok zodpovednosti...
Michal Novotný, 16. 11. 2010 v 16:19 - Súhlasím
A ten bod 3: Ono, neviem celkom presne, aké je to chápanie ušlého zisku. Skôr som tým chcel povedať, že u nás sa škoda chápe úplne naturalisticky, teda ako reálny odchod majetkových hodnôt. Známy je český judikát, že napr. ak banka nevykonaním nejakého obchodu spôsobila klientovi, že tretia osoba voči nemu mala nárok tuším na zmluvnú pokutu alebo čo. No a český NS povedal, že toto ešte nie je škoda, najprv ten klient musí zaplatiť tú zmluvnú pokutu a potom až mu vznikne škoda.
Proste, zvýšenie pasív samo osebe neznamená škodu, to znamená až reálny odchod hodnôt.
V tomto zmysle je ten rozsudok pokračovaním tejto myšlienkovej línie - prosto, kým ten ušlý zisk ešte nemohol vzniknúť (lebo to očakávané nájomné ešte nebolo splatné), tak to nie je ušlý zisk.
Ono, v istom zmysle to samozrejme má rácio a je to určitá ochrana - si predstav, že niekto takto zinkasuje "ušlý zisk" na 30 rokov dopredu, nezávisle od toho, či by ten nájom trval alebo netrval, od výšky nájomného apod. Čo by ti ostávalo? Len vymáhať to od neho naspäť. No a pravda s rizikom, že už nemusí existovať, môže byť v konkurze atď.
Branislav Gvozdiak, 16. 11. 2010 v 16:32 - škoda
Ja v zásade súhlasím s tým, že škoda musí povstať... a s tým, že ak nezaplatíš zmluvnú pokutu, tak nepovstala. Ale nevylučuje to, že tá škoda povstala "v budúcnosti".
Michal Novotný, 16. 11. 2010 v 16:48 - Ale má
Teda prakticky by som asi naozaj mal žalovať ušlý zisk v tých prípadoch, kedy spočíva v opakujúcich sa (teda vlastne neopakujúcich sa :-) dávkach (typicky napr. - vyhodia ma neplatne z práce, musím si nájsť novú, s nižším platom), vždy pravidelne po zročnosti danej dávky - z praktického hľadiska asi vždy pravidelne raz za dva-tri roky, aby sa mi to nepremlčalo.
A to je ešte otázka, aký má v tomto prípade vplyv tá pravidelnosť na bez objektívnej premlčacej doby (to tu ale teraz neviem riešiť).
Branislav Gvozdiak, 16. 11. 2010 v 18:28 - príklad
Premlčanie v súvislosti s touto témou by mohlo byť tiež veľmi zaujímavé. Ale ja si na začatie tejto témy bez hlbšieho premyslenia zatial netrúfam...
Juraj Gyarfas, 16. 11. 2010 v 19:30 - ďakujem
Závery rozsudku sa mi veľmi páčia. Škoda, že Najvyšší súd sa neunúval citovať žiadnu (!) judikatúru ani literatúru, ale inak je rozhodnutie veľmi pekne logicky vybudované a jeho závery sa mi veľmi páčia.
Ku konkrétnym bodom:
Ad 1)Súhlasím a som veľmi rád, že to NS judikoval. Napr. Fekete si myslí niečo iné (Komentár k OZ, § 37, "o právnu nemožnosť ide vtedy, ak predmet plnenia nie je uskutočniteľný, pretože v dobe robenia právneho úkonu tomu bráni určitá prekážka. Napr. prenajímaná vec bola už prenajatá tretej osobe a pod."). Budem veľmi rád, keď sa presadí názor NS a myslím, že aj upozornením na neho si k tomu trochu prispel :-)
Ad 2) Skvelé. Aj keď systémovým riešením môže byť až zjednotenie záväzkovej časti ObZ s OZ. Ale o tom sme sa tu už veľakrát bavili a ešte sa iste dlho načakáme.
Ad 3) Tiež súhlasím. Nerozumiem totiž celkom ako to Braňo v Poľsku funguje inak.
Klasický prípad ušlého zisku je povedzme porušenie zmluvy zo strany A, v dôsledku ktorého B nebude môcť uzatvoriť výhodný obchod s C a osobe B tak vznikne škoda v podobe ušlého zisku. Ak B žaluje osobu A po plánovanom uzatvorení zmluvy s C, môže dokazovať, že nebyť porušenia zmluvy zo strany A, k uzavretiu zmluvy s C by určite došlo. Ale ako to môže dokázať predtým? A ak to aj môže dokázať, ako sa súd vysporiada povedzme so spoluzavinením iných osôb, so spoluzavinením poškodeného a čo ak medzitým nastali okolnosti, ktoré by zmluvu medzi B a C zmarili tak či tak?
Branislav Gvozdiak, 16. 11. 2010 v 19:52 - podám iný príklad
Predstav si, že máš (A) už uzatvorenú zmluvu s B. Tá ti má na základe tej zmluvy plniť, napr. 10.000,- mesačne. V dôsledku porušenia povinnosti C voči Tebe (obligačnej, deliktuálnej), ti B vypovie zmluvu (povedzme že to čo C spôsobil, bolo výpovedným dôvodom). Inú možnosť vypovedať zmluvu by B nemal (povedzme že by to bol ideálny prípad, jasná kauzálna súvislosť).
Zdá sa Ti Juraj normálne, že si ušlý zisk budeš uplatňovať napr. každý mesiac po slpatnosti každej mesačnej splátky, na ktorú by si mal nárok od B? Me príde normálne žalovať C o náhradu škody za celé 2 roky. A o tom som hovoril. Nehovoriac už o prípadoch, kedy by si náhradu škody po dvoch rokoch ani nemoho uplatňovať z dôvodu premlčania. To som mal na mysli ja (dúfam, že to nebolo úplne od veci).
Juraj Gyarfas, 16. 11. 2010 v 21:01 - Ad: Braňo
Ale čo ak budova v marci 2011 spadne. Je tam ešte stále dostatočný kauzálny nexus medzi protiprávnym konaním C a neinkasovaním nájomného od B za obdobie apríl 2011-december 2013, ak by som toto nájomné aj tak nebol dosiahol (lebo budova padla)?
Podľa mňa je preukazovanie škody a kauzálneho nexu do budúcnosti veľmi problematické. Priznám sa, že som túto otázku nikdy detailne neskúmal a preto by ma zaujímalo, či to v iných civilných jurisdikciách takto naozaj funguje.
Branislav Gvozdiak, 16. 11. 2010 v 21:39 - preukázanie škody
Chcel som v zásade povedať toľko, že ak je výška škody nepochybne preukázaná aj do budúcnosti, tak by podľa mňa nemal byť problém ju priznať. To bol prípad tej mojej zmluvy, ktorú som uvádzal. V podstate problémom väčšiny konaní o náhradu škody je preukázanie jej výšky.
A predstav si takúto situáciu (z osobnej nedávnej skúsenosti) - škoda vznikne v súvislosti so šikanóznym podaním insolvenčného návrhu (prípad zmluvy podanej vyššie, v ktorej jeden z výpovedných dôvodov je začatie insolvenčného konania), a na žiadanie náhrady škody máš 3 mesiace od zakončenia insolvenčného konania (samozrejme návrh zamietnutý)... Budeš ju žiadať o dva roky, tj. po splatnosti poslednej platby, ktorú by ináč (nebyť toho insolvenčného konania) zaplatil B?
Juraj Gyarfas, 16. 11. 2010 v 22:03 - preukázanie škody
Ale okrem toho bude podľa mňa problém preukázať aj výšku škody. Po prvé, čo ak by budova medzitým spadla? Po druhé, osoba A má v tomto prípade povinnosť usilovať sa o zníženie škody (t.j. nesedieť doma a počítať ušlý zisk, ale pokúsiť sa priestory znovu prenajať). Ako môže súd naplnenie tejto povinnosti posúdiť, ak rozhoduje o škoda, ktorá ešte len vznikne?
Branislav Gvozdiak, 16. 11. 2010 v 22:48 - juraj
Súhlasím, že predmet nájmu môže zaniknúť, pravenčná povinnosť tiež súhlas - preto som spomínal problémy s preukázaním škody. Ale ešte raz - mnou podaný príklad (pričom sm ani raz nemal na mysli nájom), úplne jasne preukázaná výška škody.
Ja nevidím dôvod, prečo by sa budúci ušlý zisk (preukázaný - ale to treba urobiť s každou škodou), nemal mestiť v definícii ušlého zisku.
Juraj Gyarfas, 17. 11. 2010 v 00:19 - zmluva o poskytovaní služieb
Aj v prípade zmluvy o poskytovaní služieb môže dôjsť k zániku záväzku z iných dôvodov (zánik upratovanej budovy) alebo k nesplneniu mitigačnej povinnosti zo strany poškodeného.
Branislav Gvozdiak, 17. 11. 2010 v 00:29 - ušlý zisk
Juraj Gyarfas, 17. 11. 2010 v 01:08 - Juraj Gyarfas
Otázka, či by v minulosti určitý zisk vznikol, nebyť protiprávneho konania žalovaného, je v civilnom konaní preukázateľná (s určitou pravdepodobnosťou). Otázka, či by v budúcnosti nejaký zisk bol vznikol, nebyť protiprávneho konania žalovaného, je v prítomnosti logicky nezistiteľná, nie?
Branislav Gvozdiak, 17. 11. 2010 v 09:05 - relevantná pravdepodobnosť
Branislav Gvozdiak, 17. 11. 2010 v 09:15 - off topic
Kristián Csach, 17. 11. 2010 v 10:24 - dva malé komenty
1. Zmenilo by sa niečo na veci (rozsahu náhrady škody), ak by sme skúmali dôsledky porušenia povinnosti vypovedať zmluvu?
2. Ad ušlý zisk pro futuro. Podľa spravodlivosti by súd mal zaviazať škodcu zaplatiť náhradu škody ktorá vznikne až v budúcnosti mesačne alebo aspoň postupne. ;) Diskontovať budúcu škodu (a nielen spočítať budúce škody) by predsa poškodeného dostalo do lepšej pozície ako by bol, keby bola zmluva platná. ;)
PS: Len malé odbočenie - delitkuálna náhrada škody má v civilizovanom práve koncepčne užší rozsah ako kontraktuálna (negatívny záujem/pozitívny záujem). Neviem, či by som pri § 42 vždy priznával pozitívny záujem.
Branislav Gvozdiak, 17. 11. 2010 v 11:19 - ad. 2
Juraj Gyarfas, 17. 11. 2010 v 11:34 - Braňo
Juraj Gyarfas, 15. 04. 2011 v 09:43 - inak NS ČR
"Závazek ze smlouvy o budoucí kupní smlouvě, který působí jen mezi jejími účastníky a nikoliv absolutně, zaniká nemožností plnění ( § 575 obč. zák.), tedy prodejem věci jinému, a to bez ohledu na to, zda již u soudu probíhá řízení o nahrazení projevu vůle ( § 50a odst. 2 obč. zák.) či nikoliv, a bez ohledu na to, zda právo druhé strany domáhat se u soudu nahrazení projevu vůle se již promlčelo či nikoliv."
sp. zn. 25 Cdo 4147/2
Juraj Gyarfas, 08. 11. 2019 v 09:30 - platnosť druhej nájomnej zmluvy k tej istej veci
ÚS ČR, II. ÚS 4235/18
Ľuboslav Sisák, 07. 01. 2024 v 18:02 - platnosť druhej nájomnej zmluvy k tej istej veci - potvrdenie
"11. V poměrech právní úpravy obsažené v zákoně č. 40/1964 Sb., občanském zákoníku, ve znění účinném do 31. 12. 2013, byla soudní praxe (srov. již zmíněné rozsudky Nejvyššího soudu sp. zn. 3 Cdon 120/96, sp. zn. 26 Cdo 1767/2009 a sp. zn. 26 Cdo 1460/2013, a dále např. rozsudek Nejvyššího soudu z 30. 6. 2003, sp. zn. 26 Cdo 916/2001) dlouhodobě ustálena v názoru, že předpokladem platného uzavření nájemní smlouvy k bytu je okolnost, že jde o byt právně volný, tj. že k tomuto bytu nesvědčí právo nájmu jiné osobě; smlouva o nájmu bytu, jehož nájemcem je již jiná osoba, je absolutně neplatná. Svědčí-li určité osobě nájemní právo k určitému bytu, nemůže (znovu) platně uzavřít smlouvu o nájmu téhož bytu ani tato osoba (srov. např. rozsudky Nejvyššího soudu z 16. 11. 2005, sp. zn. 26 Cdo 2033/2004, a z 8. 3. 2011, sp. zn. 26 Cdo 4217/2010). Takto uzavřená nájemní smlouva by byla absolutně neplatná pro počáteční nemožnost plnění podle § 37 odst. 2 obč. zák. (srov. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 20. 7. 2011, sp. zn. 26 Cdo 4772/2010).
12. V nálezu sp. zn. II. ÚS 4235/18, však Ústavní soud dovodil, že dojde-li k uzavření více nájemních smluv k téže věci (tzv. dvojí nájem), není ústavně konformní výklad, že druhá ze smluv je absolutně neplatná z důvodu počáteční právní nemožnosti plnění. K odůvodnění uvedeného právního názoru mimo jiné uvedl, že sama existence nájemní smlouvy nebrání tomu, aby vlastník uzavřel další nájemní smlouvu k věci, kterou již pronajímá. Nebude-li kvůli prvnímu nájmu schopen plnit své povinnosti podle druhé nájemní smlouvy, je na něm, aby první nájem buď řádně ukončil, nebo nesl právní důsledky spojené s porušením druhé nájemní smlouvy. Nelze přitom vyloučit situace, v nichž bude možné současné řádné plnění v rámci obou nájemních vztahů. V každém případě však jsou tyto případy řešitelné prostřednictvím jiných právních nástrojů, než je závěr o absolutní neplatnosti druhé nájemní smlouvy, přičemž tyto mírnější prostředky nezbavují smlouvy právních účinků a více tak respektují to, k čemu se jednotlivci svobodně rozhodli zavázat. Poukázal rovněž na kritické názory vyjádřené k dosavadní judikatuře v komentářové literatuře, jakož i na odlišný judikatorní přístup Nejvyššího soudu Československé republiky. Konečně zdůraznil, že právní názor Nejvyššího soudu, podle něhož nelze platně pronajmout věc již jednou pronajatou, nebyl přejat ani do nové občanskoprávní úpravy účinné od 1. 1. 2014, která se proti němu naopak vymezuje – v tomto směru odkázal na ustanovení § 1760 a 1763 o. z.
13. Se zřetelem k řečenému velký senát Nejvyššího soudu – respektuje ústavněprávní výklady Ústavního soudu (srov. např. nález Ústavního soudu z 13. 11. 2007, sp. zn. IV. ÚS 301/05) – dospěl k závěru, že nájemní smlouva není neplatná (pro počáteční právní nemožnost plnění ve smyslu § 37 odst. 2 obč. zák.) jen proto, že pronajímatel poskytl nájemci do užívání věc, již předtím pronajal pro tutéž dobu jiné (příp. i stejné) osobě."
Rozsudok NS ČR sp. zn. 31 Cdo 3679/2020 zo 14. 4. 2021
Rozsudek NS ze dne 30.07.2024, sp. zn. 33 Cdo 3725/2023-193:
Právní jednání, jehož předmět v době uzavření smlouvy nelze – fakticky nebo právně – provést, není způsobilé založit mezi účastníky právní následky. Takové právní jednání, popřípadě jeho ve smyslu § 576 o. z. oddělitelná část je absolutně neplatné ( § 588 věta druhá o. z.). Musí jít o nemožnost objektivní, tj. splnění závazku je nemožné pro jakéhokoli dlužníka. Bezvýznamné je, zda strany smlouvy o počáteční nemožnosti plnění věděly či nikoliv (srov. rozsudky Nejvyššího soudu ze dne 24. 7. 2001, sp. zn. 30 Cdo 1549/2000, ze dne 18. 12. 2003, sp. zn. 28 Cdo 1316/2001 a ze dne 30. 9. 2020, sp. zn. 33 Cdo 1018/2020).
V projednávané věci stanovy společenství vlastníků jednotek svěřily do působnosti shromáždění vlastníků jednotek správu domu, tj. rozhodování o opravě, údržbě či stavební úpravě společných částí budovy (srov. § 1208 o. z.). Výbor (statutární orgán) je za tím účelem shromážděním pověřován „k sjednání dohod o provedení prací, dodávce služby, pokud finanční plnění činí více než 15.000 Kč bez DPH (nebo musí být zajištěn písemný souhlas vlastníků jednotek)“. Oprava společných částí domu – střešního pláště včetně příslušných klempířských prvků (okapů, žlabů, oplechování) – je zásahem do podílů vlastníků jednotek na nemovité věci ( § 1158, § 1159, 1160 odst. 1 o. z.). K zajištění takové stavební opravy (úpravy) žalovaným jako zhotovitelem chybí právní důvod, tj. smlouva uzavřená se společenstvím vlastníků jednotek. Povinnost zajistit opravu (úpravu) částí nemovité věci sloužící vlastníkům jednotek společně, k níž se žalovaný zavázal vůči žalobci (kupujícímu) v kupní smlouvě, představuje plnění, které je z právního hlediska od počátku nemožné; bez odpovídajícího právního důvodu – smlouvy uzavřené se společenstvím vlastníků jednotek – zasahuje do práv vlastníků jednotek coby spoluvlastníků nemovité věci.
Tento rozsudok je podrobený kritike v českom podcaste Judikatúra ako diel č. 62.
Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím