lexforum.cz
ispis.cz
 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (162)
Juraj Gyarfas (117)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Kristián Csach (26)
Tomáš Klinka (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Martin Friedrich (9)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Ľuboslav Sisák (7)
Michal Krajčírovič (7)
Ondrej Halama (7)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Peter Kotvan (6)
Lexforum (5)
Robert Goral (5)
Pavol Szabo (4)
Radovan Pala (4)
Maroš Hačko (4)
Ján Lazur (4)
Josef Kotásek (4)
Ivan Bojna (4)
Natália Ľalíková (4)
Monika Dubská (4)
Petr Kolman (4)
Pavol Kolesár (3)
Josef Šilhán (3)
Jakub Jošt (3)
Denisa Dulaková (3)
Adam Valček (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Marián Porvažník (3)
Peter Pethő (3)
Martin Gedra (2)
Dávid Tluščák (2)
Lukáš Peško (2)
Richard Macko (2)
Gabriel Volšík (2)
Tomáš Plško (2)
Roman Kopil (2)
Jozef Kleberc (2)
Martin Serfozo (2)
Juraj Straňák (2)
Ludmila Kucharova (2)
Michal Hamar (2)
Peter Varga (2)
Peter Zeleňák (2)
Adam Glasnák (2)
Zsolt Varga (2)
Maroš Macko (2)
Bob Matuška (2)
Jiří Remeš (2)
Andrej Kostroš (2)
Anton Dulak (2)
Ladislav Pollák (2)
Marek Maslák (2)
Juraj Schmidt (2)
David Horváth (1)
Ivan Kormaník (1)
Vladimir Trojak (1)
Robert Vrablica (1)
Zuzana Klincová (1)
Róbert Černák (1)
Tomas Pavelka (1)
Patrik Patáč (1)
Roman Prochazka (1)
peter straka (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Marcel Jurko (1)
I. Stiglitz (1)
Dušan Rostáš (1)
Zuzana Kohútová (1)
Tomáš Ľalík (1)
Petr Novotný (1)
Martin Svoboda (1)
Martin Šrámek (1)
Dávid Kozák (1)
Miriam Potočná (1)
Peter K (1)
Petr Steiner (1)
Katarína Dudíková (1)
Ján Pirč (1)
Martin Galgoczy (1)
Jakub Mandelík (1)
Ondrej Jurišta (1)
Natalia Janikova (1)
Tomáš Pavlo (1)
Radoslav Pálka (1)
David Halenák (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Peter Janík (1)
Pavel Lacko (1)
Zuzana Adamova (1)
Emil Vaňko (1)
Lucia Berdisová (1)
Paula Demianova (1)
Gabriel Závodský (1)
Jana Mitterpachova (1)
Adam Pauček (1)
Vincent Lechman (1)
jaroslav čollák (1)
Tomáš Demo (1)
Bohumil Havel (1)
Vladislav Pečík (1)
Michal Jediný (1)
Ivan Priadka (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Eduard Pekarovič (1)
Bystrik Bugan (1)
Dušan Marják (1)
Matej Košalko (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Robert Šorl (1)
Matej Kurian (1)
Pavol Chrenko (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Nora Šajbidor (1)
Matej Gera (1)
Ivan Michalov (1)
Tomáš Korman (1)
Marcel Ružarovský (1)
Petr Kavan (1)
Juraj Lukáč (1)
Lucia Palková (1)
lukas.kvokacka (1)
Martin Poloha (1)
Martin Estočák (1)
Viliam Vaňko (1)
Igor Krist (1)
Pavol Mlej (1)
Martin Hudec (1)
Mikuláš Lévai (1)
Andrej Majerník (1)
Tibor Menyhért (1)
Peter Kubina (1)
Michaela Stessl (1)
Martin Bránik (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Peter Marcin (1)
Patrik Pupík (1)
lukasmozola (1)
Tomas Kovac (1)
Michal Ďubek (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

1/3 : "Bosman" alebo dogmatické rozhodnutia Súdneho dvora v športovej oblasti

Jaroslav Čollák, 12. 08. 2011 v 13:07

Sériou príspevkov chcem poukázať na tri podľa môjho skromného názoru najdôležitejšie rozhodnutia súdneho dvora v oblasti športu. Nie je tajomstvom, že do prijatia Lisabonskej zmluvy bola oblasť športu „usmerňovaná“ iba judikatúrou súdneho dvora. V roku 2007 bola prijatá Biela kniha o športe ( „white paper on sport“), ktorá vytýčila hlavné ciele v tejto nepreskúmanej oblasti a vyvrcholila práve spomenutým právny základom v podobe článku 6 a 165 ZOFEU. O akomsi stručnom obsahu Bielej knihy som už na tomto fóre písal TU.

Poďme si teda priblížiť prípady Bosman C-418/1993, Meca medina C-519/04 P, Walrave&Koch 36/74,– vplyv každého z nich sa síce prejavil v iných oblastiach, no pre potreby objektívneho poňatia jedinečnosti a špecifickosti celkovej množiny športových vzťahov je každý z nich dôležitejší ako ten ďalší. Čitateľom sa vopred ospravedlňujem za citovanie niektorých pasáži priamo z rozhodnutí Súdneho dvora, no pre zvýšenie kvality zhodnotenia plusov spomenutých rozhodnutí to bude najlepšia a zároveň kvalitatívne najhodnotnejšia možná cesta. V každom spore sa obmedzím na rozsah prípadu, skutočne stručnú skutkovú podstatu, a presahy, ktoré z konkrétnych prípadov do budúcna vyplývajú .

Bosman (C415/93)[1]

Rozsah priam najznámejšieho prípadu v histórii športu, v tomto prípade futbalu sa týkal nasledovných oblastí : „Voľný pohyb pracovníkov – Pravidlá hospodárskej súťaže uplatniteľné na podniky – Profesionálni futbalisti – Prestupové pravidlá stanovujúce novému klubu povinnosť zaplatiť odškodnenie pôvodnému klubu – Obmedzenie počtu hráčov so štátnou príslušnosťou iného členského štátu, ktorí môžu nastúpiť na zápas“.

Podstatou tohto sporu bol návrh podaný podľa článku 177 Zmluvy EHS[2], ktorým Cour d’appel de Liège (Belgicko) navrhuje, aby v súvislosti s konaniami pred týmto vnútroštátnym súdom medzi Union royale belge des sociétés de football association ( ďalej UEBSFA) a Jean-Marc Bosman a medzi Royal club liégeois SA (ďalej RCL) a Union des associations européennes de football (ďalej UEFA) Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článkov 48, 85 a 86 Zmluvy EHS.

Stručný skutkový základ :

Spád následných udalostí ovplyvňujúcich celý spor je natoľko rozsiahly, že si trúfnem na jeho skrátenie. Teda skratkou : Dňa 8. augusta 1990 podal pán Bosman žalobu proti RCL na Tribunal de première instance de Liège. Zároveň s touto žalobou podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým požadoval, aby sa, po prvé, RCL a URBSFA stanovila povinnosť vyplácať mu preddavok 100 000 BFR mesačne, až kým si nenájde nového zamestnávateľa, po druhé aby sa žalovanému zakázalo brániť mu v prijatí do zamestnania a to konkrétne vyžadovaním zaplatenia stanovenej peňažnej sumy. Po tretie žiadal, aby sa Súdnemu dvoru položila prejudiciálna otázka ohľadne súladu spomenutých faktických zábran v jeho kariére s článkom 48 ZEHS.

Z hľadiska vývoja skutkovej situácie pána Bosmana je dôležitý fakt, že rozsudkom mu neskôr Tribunal de première instance de Liège priznal nárok na 30 000 BFR mesačne od RCL a URBSFA až kým si nenájde nového zamestnávateľa.

V spomenutom roku 1990 a následne až do roku 1992 sa pán Bosman prirodzene snažil hľadať si svoj nový klub, nového zamestnávateľa. Prvým z nich bol v októbri 1990 druholigový francúzsky klub Saint-Quentin[3], no zmluva s ním bola na konci prvej sezóny zrušená. Vo februári 1992 podpísal pán Bosman novú zmluvu s francúzskym klubom Saint-Denis de la Réunion, ktorá bola takisto zrušená. Po ďalšom hľadaní v Belgicku a vo Francúzsku pána Bosmana nakoniec angažoval belgický treťoligový klub Olympic de Charleroi. Kariérny rast či akákoľvek možnosť zlepšovania športového nadania pána Bosmana sa spomenutými (ne)prestupmi pod vplyvom problémov ohľadne opustenia jeho pôvodného klubu RCL stávala stále vzdialenejšou. Dôležitým je upozornenie na fakt, že Pán Bosman 20. augusta 1991 navrhol, aby aj UEFA vstúpila do konania, ktoré viedol proti RCL a URBSFA, a aby tak priamo voči nej mohol podať žalobu z dôvodu jej zodpovednosti za prijatie predpisov, ktoré mu spôsobili ujmu (prestupové pravidlá stanovené touto organizáciou[4]). Ako sa neskôr ukázalo, zohralo to dôležitý fakt, pretože súdny dvor rozhodol, že Článok 48 Zmluvy o EHS[5] sa preto uplatňuje na pravidlá vydávané športovými zväzmi ako URBSFA, FIFA alebo UEFA, ktoré určujú podmienky výkonu zárobkovej činnosti profesionálnych športovcov.

Uvedený skutkový základ sporu vynímajúc mnohopočetné žaloby či odvolania podané pánom Bosmanom na rôznych úrovniach belgického súdneho systému vyvrcholil do stavu, kedy sa Cour d'appel de Liège rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„Majú sa články 48, 85 a 86 Rímskej zmluvy z 25. marca 1957[6] vykladať v tom zmysle, že zakazujú:

  1. futbalovému klubu požadovať a prijať peňažnú sumu za angažovanie niektorého z jeho hráčov, ktorému skončila zmluva, novým zamestnávateľským klubom,
  2. národným a medzinárodným športovým zväzom alebo federáciám vkladať do svojich príslušných predpisov ustanovenia obmedzujúce prístup zahraničných hráčov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi Európskeho spoločenstva, do súťaží organizovaných týmito zväzmi či federáciami?“

Právomoc Súdneho dvora odpovedať na prejudiciálne otázky :

URBSFA, UEFA, niektoré vlády, ktoré takisto predložili svoje pripomienky, a počas písomnej časti konania aj Komisia namietali z rôznych dôvodov právomoc Súdneho dvora odpovedať na všetky alebo na časť prejudiciálnych otázok položených vnútroštátnym súdom. Vzhľadom na početnosť pripomienok sa obmedzím na konštatovanie, že tieto Súdny dvor do úvahy nezobral a zhodnotil že „ Súdny dvor má právomoc odpovedať na otázky, ktoré mu položil Cour d'appel de Liège.“

Rozhodnutie :

Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol o otázkach položených rozsudkom Cour d'appel de Liège z 1. októbra 1993 takto:

1. Článku 48 Zmluvy EHS odporuje uplatňovanie pravidiel vydávaných športovými zväzmi, podľa ktorých profesionálny futbalista, ktorý je štátnym príslušníkom niektorého členského štátu, nemôže byť po skončení zmluvy, ktorou je viazaný s klubom, zamestnaný klubom z iného členského štátu, pokiaľ tento klub nezaplatil pôvodnému klubu odškodnenie za prestup, výcvik alebo profesionálny rast.

2. Článku 48 Zmluvy EHS odporuje uplatňovanie pravidiel vydávaných športovými zväzmi, podľa ktorých môžu futbalové kluby nominovať na futbalové zápasy v rámci súťaží organizovaných športovými zväzmi iba obmedzený počet profesionálnych hráčov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov.

3. Priameho účinku článku 48 Zmluvy EHS sa nemožno dovolávať na podporu nárokov týkajúcich sa odškodnenia za prestup, výcvik alebo profesionálny rast, ktoré bolo ku dňa vydania tohto rozsudku zaplatené alebo je splatné na základe záväzku vzniknutého pred týmto dátumom, s výnimkou osôb, ktoré pred týmto dátumom podali na súd žalobu alebo vzniesli obdobný návrh podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva.

Prejudiciálne otázky sa týkali aj výkladu článkov 85 a 86 ZEHS. Logickým postupom, keďže oba druhy pravidiel, ktorých sa týkajú prejudiciálne otázky, sú v rozpore s článkom 48, k výkladu článku 85 a 86 Zmluvy sa netreba vyjadrovať v zmysle ktorom sa vyjadril aj Súdny dvor v samotnom rozhodnutí.

Zhrnutie :

Prípad Jeana Marca Bosmana priniesol spleťou právnych ale aj mimoprávnych argumentov do sveta športu, zvlášť futbalu dá sa povedať zmeny revolučných rozmerov. Okrem iného, futbalisti sa od tej doby môžu posudzovať ako zamestnanci[7], ktorým nesmie byť žiadnym spôsobom formou poplatkov, zvýšených peňažných sankcií či inými opatreniami bránené v odchode do iného klubu. Rozhodnutie v tejto veci taktiež zmenilo dovtedy platiace pravidlo hovoriace o tom, že v zápase, v jednotlivých tímoch smú nastúpiť iba traja cudzinci. Toto pravidlo bolo rozhodnutím v „ Bosman case“ zmetené zo stola.

V tomto prípade sa snažili predstavitelia športových zväzov presadiť ako dôvod vyňatia športových pravidiel spod aplikácie ZES v zmysle „športovej špecifickosti“ záujem na vyrovnanosti športových súťaží, keďže vyrovnanosť účastníkov športovej súťaže, spočívajúca i vo vyrovnanosti ich materiálnych možností, by mohla posilňovať podstatu športu ako hry, ktorá spočíva v tom, že výsledok športového zápolenia nie je vopred jasný ani pravdepodobný. Záujem na obmedzovaní prílišného rastu ekonomickej a športovej sily len jedného alebo len niektorých účastníkov športovej súťaže a snaha o udržanie určitej vyrovnanosti účastníkov športovej súťaže sú vyjadrené tzv. Louis-Schmellingovým paradoxom, ktorý spočíva v tom, že fanúšikovia majú tým väčší záujem o šport, čím viac je šport napínavý a výsledok neurčitý. Súd v danom prípade súhlasil s tým, že ako legitímny cieľ môže by akceptovaný aj cieľ udržania rovnováhy medzi športovými klubmi, zabezpečením určitého stupňa rovnosti a neistoty športového výsledku a podpory k náboru a trénovaniu mladých hráčov. Pravidlá o transferoch športovcov a obmedzení počtu cudzincov v ligových súťažiach však neposúdil za súladné s týmto cieľom[9].


Konzekvencie plynúce z uvedeného sú viac ako očividné, no impulzy vývoja posledných rokov napríklad v podobe iniciatívy FIFA zaviesť „6+5 rule“ obmedzujúce práve počet cudzincov v zápasoch organizovanými touto organizáciou sa zdajú ako skokom späť v ťažko vyšliapanej ceste vývoja športového odvetvia. Našťastie, vplyv európskeho práva v tomto prípade nadobudol dôležitosť a aj taká veľká organizácia ako je UEFA potvrdila jeho nadradenosť tejto iniciatíve a jej prezident sa nechal počuť, že toto pravidlo v Európe nikdy uplatnené nebude, pretože je aj pod prizmou prípadu pána Bosmana diskriminujúce z hľadiska štátnej príslušnosti.

Futbalista, ktorý svoju profesionálnu kariéru vymenil za pozíciu obhajoby svojho práva v prípade trvajúcom dlhých 5 rokov sa dočkal viac menej „Pyrrhovho víťazstva“. Jeho kariéra profesionálneho futbalistu pod vplyvom prípadu nabrala kvalitatívnu cestu nadol, no pre právne prostredie tohto sveta a sveta športu mal jeho počin obhajovať svoje právo neopísateľný prínos. Rudolf Von Ihering by bol na jeho počin patrične hrdý, a možno by mu svoju preslávenú viedenskú prednášku „Boj za právo“ v tamojšom právnickom spolu dokonca venoval. Motto k spomenutej prednáške znelo : „ v boji nájdeš svoje právo[8]“.

Príspevok ukončím citátom samotného, za právo bojujúceho Jeana Marca Bosmana :

" Ľudia vedia, že existuje „Bosman rule“ ale len pár z nich vie o tom, že jeden futbalista pre neho obetoval svoju kariéru, stal sa alkoholikom a dostal sa až na dno. Zaplatil som za to, že som bojoval za správnu vec," povedal napoly zmierený Bosman, ktorý by sa podľa vlastných slov nechcel dožiť toho, že sa vrátia staré pravidlá, proti ktorým celé roky bojoval.


[1] Rozhodnutie je k nahliadnutiu tu : http://eur-lex.europa.eu/smartapi/cgi/sga_doc?smartapi!celexplus!prod!CELEXnumdoc&lg=en&numdoc=61993J0415

[2] Na konkrétne znenie spomenutého článku odkazujem týmto : http://www.nrsr.sk/Static/sk-SK/EU/Doc/zmluva-o-euratome.pdf

[3] Zmluva s týmto klubom však bola podpísaná s odkladacou podmienkou, že predbežné opatrenie bude vydané. Táto podmienka bola splnená, keďže 9.novembra mu bolo spomenutých 30 000 BFR mesačne ako nárok proti RCL a URBSFA priznaných.

[4] V aktuálnom znení : http://www.fifa.com/mm/document/affederation/administration/01/27/64/30/regulationsstatusandtransfer2010_e.pdf

[5] Pozri poznámku pod č. 1.

[6] Pozri poznámku pod č. 1.

[7] Táto propozícia zvlášť v podmienkach Slovenskej republiky neplatí. Výkon profesionálnej športovej činnosti bohužiaľ pod explicitnú úpravu Zákonníka práce nepatrí. O možnosti jej začlenenia som už na tomto fóre písal.

[8] Rudolf Von Ihering, Boj za právo, Kaligram, Bratislava, 2009, prekladal Alexander Bröstl.

[9] Jozef Čorba, Lex sportiva ako zmluvný systém, in SÚČASNOSŤ A PERSPEKTÍVY PRÁVNEJ REGULÁCIE OBCHODNÝCH ZMLÚV II, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, Právnická fakulta.


Názory k článku 1/3 : "Bosman" alebo dogmatické rozhodnutia Súdneho dvora v športovej oblasti:


  kgk, 15. 08. 2011 v 16:04 - bosman

nesuhlasim s tvrdenim ze "futbalisti sa od tej doby posudzujú ako zamestnanci"....unijne pravo nepozna pojem zamestnanec ale pojem pracovnik, kto je zamestnanec ostava vylucne na narodnych legislativach, Sudny dvor nikdy neprisiel s definiciou zamestnanca, na ucely diskrimacie a volneho pohybu pracuje iba s pojmom pracovnik......v zapadnej europe nepoznacenej sovietskym vplyvom su sportovci "odjakziva" zamestnancami.....pripad Bosman sa tykal volneho pohybu pracovnkov a iba na zaklade skutkove vztahu ze existoval pracovnopravny pomer mozeme tvrdit ze bosman bol zamestnanec podla belgickeho prava ale urcite to neznamena ze odvtedy sa sportovci povazuju za zamestnancov

  Jaroslav Čollák, 15. 08. 2011 v 22:53 - .. zamestnancom ? nič nie je nemožné

.. samozrejme, naformuloval som to asi trochu absolutizovane pod prizmou ako si napísal belgického práva ( uťal sa tesár :) ), no na druhej strane je jasné a evidentné vnímanie futbalistov a všeobecne športovcov v západnej Európe (a IMHO by to tak malo byť celosvetovo) ako zamestnancov - bohužiaľ, tento legislatívny posun vnímania tejto oblasti na Slovensko ešte nedorazil. Je viac ako jasné, že aj keď síce v modifikovanej podobe, ale športovci (kolektívne športy ) napĺňajú definíciu závislej práce, čo hovorí za všetko..

- s tvrdením, že Súdny dvor nikdy neprišiel s definíciou zamestnanca nie celkom súhlasím. Neprišiel s tým nikdy explicitne, no implicitne ho podľa môjho názoru vymedzil :

a) Podľa judikatúry pojem „zamestnanec“ treba definovať na základe objektívnych kritérií, ktoré charakterizujú pracovný pomer so zreteľom na povinnosti či na druhej strane práva príslušnej osoby (FO)
b) pre potreby vymedzenia pojmu „zamestnanec“ je taktiež rozhodujúci výkon závislej zárobkovej činnosti, ktorú fyzická osoba uskutočňuje pre odlišný subjekt, a to za odmenu - navyše podľa jeho pokynov ( aha - ho ! už tu máme tri znaky závislej práce). Príjmy z takejto činnosti nemusia stačiť na živobytie zamestnanca - môžu to byť aj príjmy pod hranicou životného minima.
c) podstatný znak pracovného pomeru spočíva v tom, že fyzická osoba počas určitej doby pre zamestnávateľa a podľa jeho pokynov vykonáva !závislú prácu!, za ktorú dostáva ako protihodnotu mzdu (C – 66/85)
- je už na tebe, či budeš súhlasiť s tvrdením, že futbalisti do množiny týchto vzťahov jednoznačne spadajú - ja tvrdím na základe kvalitatívneho rozboru profesionálnej športovej činnosti, že áno, o čom sa môžeš presvedčiť v mojom tu skôr publikovanom príspevku.

- euroznalci by nad tvojím pojmom únijné právo v podmienkach súčasnosti možno zaplakali, odporúčam preštudovať zmeny zavedené Lisabonskou zmluvou.

  kgk, 16. 08. 2011 v 12:10 - worker vs. employee

nezamienaj si pojem pracovnik (worker) s pojmom zamestnanec (employee) su to pojmy s rozdielnym obsahom....tieto dve mnoziny sa mozu ale nemusia prekryvat....v pripade ci je sportovec v timovom sporte pracovnik (v europskom vyzname) aj zamestnanec (podla vnutrostatneho prava) hovorim jednoznacne ano...odkaz na koncept worker podal Lawrie-Blum dokonca nebol ani vyslovne spomenuty v bosmanovi, v sportovom pripade sa prvykrat objavil az v Lehtonenovi.....

adjektivum "unijne" som pouzil ako skratku pre pravo EÚ bez ambicie na absolutnu spravnost...pouzivam aj spojenie europske pravo a myslim iba EÚ a nie normotvornu cinnost napr Rady Europy

odporucanie prestudovanat si Lisabonsku zmluvu od niekoho kto pouziva pojem zamestnanec od buka do buka a pritom pises o pracovnikovi ma poněkud zvlastnu prichut

  Jaroslav Čollák, 16. 08. 2011 v 12:44 - Jaroslav Čollák

.. každopádne si súhlasil s tým, čo som ja napísal v článku s príchuťou absolutizovania, čo ma nesmierne teší..( pretože podľa môjho názoru sa na športovca vzťahuje pojem zamestnanec)

- ako sa hovorí, nikoho nezaujíma prepotené tričko ale výsledok, a preto je jedno ako si to myslel, napísal si únijné právo, ktoré v skutku po zmenách zavedených Lisabonskou zmluvou zaniklo.
- pravdepodobne si nepochopil môj výklad, ktorým tvrdím, že športovci sú zamestnancami aj s pozície judikatúry SD, keďže zamestnanca implicitne akýmsi súhrnom ich rozhodnutí definovali a do toho výkladu imho spadá aj profesionálna športová činnosť...
- ad Lehtonen - je to zaujímavý prípad, možno sa dostaneme aj k jeho analýze - no možno budeš prvý a reagovať budeme my ostatní ;)

  Juraj Gyarfas, 16. 08. 2011 v 13:18 - únijné právo

Aký je problém s pojmom únijné právo? Zdá sa mi, že únijné (alebo úniové) právo je legitímny pojem pre právo Európskej únie (tak ako je pojem slovenské právo legitímny pojem pre právo Slovenskej republiky). Lisabonská zmluva zrušila Európske spoločenstvo (resp. včlenila ho do do Európskej únie), preto by sa od jej účinnosti nemal používať pojem komunitárne právo alebo právo Spoločenstva. Ale prečo nie únijné/úniové právo alebo právo EÚ?

  Juraj Gyarfas, 16. 08. 2011 v 13:20 - ...

Ešte možno pre doplnenie - viem, že pojem únijné právo už nemá význam ako vymedzenie voči komunitárnemu právu. Ale prečo by nemal význam ako vymedzenie práva EÚ? Najmä keď pojem európske právo môže byť mätúci, lebo by mohol zahŕňať aj právo Rady Európy.

  Jaroslav Čollák, 16. 08. 2011 v 13:33 - ..

.. únijné právo charakterizovalo druhý a tretí pilier ktoré boli "zrušené", pričom Lisabonská zmluva všetky tri piliere zlúčila a preusporiadala nanovo - preto mi pojem únijné nepripadá v podmienkach sučastnosti šťastný, ak by som sa mal prikloniť k akémusi názvosloviu, zahlasujem za právo európske..ale toto je akási nepodstatná hra na mačku a myš, osoh do predmetnej debaty neprinesie, teda sa práva na odpoveď na túto tému protizákonne vzdávam :)

  Juraj Gyarfas, 18. 08. 2011 v 10:51 - právo EÚ

Súhlasím - myslím si, že je úplne jedno, či to nazývame úniové právo, únijné právo, právo EÚ alebo európske právo (aj keď prvé tri mi pripadajú presnejšie, lebo posledný pojem môže zahŕňať aj právo RE, EFTA, ...).

Chcel som sa na to len spýtať, lebo od Lisabonskej zmluvy stále používam pojem únijné/úniové právo a tak som nevedel, či mi niečo neuniklo. A mal som pocit, že voľba terminológie (osobitne v situácii, kedy sú obe možnosti správne) nie je vhodný dôvod na odporúčanie, aby si niekto preštudoval Lisabonskú zmluvu.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím