Obrana "change of position" v slovenskom súkromnom práve?
Ján Lazur, 09. 08. 2012 v 01:22
1. Pôvod a základná charakteristika
Už v roku 1760 britský lord Mansfield vo veci Moses v. Macferlan[1] uviedol, že v prípade podania žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia sa môže žalovaný brániť čímkoľvek, čo preukazuje, že žalobca, ex aequo et bono, nie je oprávnený požadovať svoj nárok, resp. jeho časť. Dá sa povedať, že v tomto rozsudku môžeme identifikovať prvé náznaky formovania právneho konceptu, ktorý bol v anglosaskom právnom systéme neskôr pomenovaný ako „change of position defence“, resp. v Nemecku ako „Wegfall der Bereicherung“.
Obrana „change of position“ však bola v anglickom práve judikatúrou explicitne uznaná až v roku 1991 - v rozsudku Lipkin Gorman v Karpnale Ltd,[2] v ktorom sudca Robert Goff deklaroval, že táto obrana je dostupná každému, koho postavenie sa zmenilo do takej miery, že by bolo za daných okolností nespravodlivé od neho vyžadovať vydanie všetkého, resp. časti toho, čo nadobudol bezdôvodným obohatením.
Ak bola osoba pôvodne bezdôvodne obohatená, obrana „change of position“ reaguje na tie situácie, kde predmetné obohatenie následne úplne alebo sčasti zaniklo. Nie každý zánik obohatenia však bude v tomto prípade relevantný, keďže by nebolo účelné do tejto kategórie zaradiť aj tie osoby, ktoré si, vzhľadom na všetky okolnosti, boli vedomé toho, že na obohatenie, ktoré získali, nie je právny nárok, t.j. v čase prijatia obohatenia neboli dobromyseľné.
Ako už bolo naznačené vyššie, v nemeckom práve korešponduje anglickej obrane „change of position“ koncept „Wegfall der Bereicherung“ ( § 818 ods. III BGB), podľa ktorého záväzok vydať bezdôvodné obohatenie, resp. poskytnúť peňažnú náhradu zaniká v tom rozsahu, v akom príjemca prestal byť obohatený.
2. Zánik obohatenia a slovenský právny poriadok
Na tomto mieste musím priznať, že som sa zatiaľ v slovenskej odbornej literatúre nestretol s lokálnym pomenovaním tohto právneho inštitútu, čo je v najväčšej miere nepochybne dôsledkom toho, že obranu „change of position“/“Wegfall der Bereicherung“ slovenský právny poriadok ako takú nepozná. Možnosť zavedenia tohto právneho inštitútu do slovenského práva nespomína ani aktuálne posledný legislatívny zámer nového občianskeho zákonníka, ktorý súčasnú legislatívnu úpravu bezdôvodného obohatenia považuje v zásade za dostatočnú.
Odlišný názor však majú v susednom Česku, kde bol „zánik obohatenia“ premietnutý do § 3000 rekodifikovaného občianskeho zákonníka. V zmysle tohto ustanovenia: „Poctivý příjemce vydá, co nabyl, nanejvýš však v rozsahu, v jakém obohacení při uplatnění práva trvá.“ V tejto súvislosti dôvodová správa výstižne konštatuje: „Podstata bezdůvodného obohacení spočívá v tom, že obohacený musí vydat, co nabyl a čím se obohatil, aniž se sám choval protiprávně. Za těchto okolností je pamatovat na ochranu poctivého příjemce plnění, především pravidlem, že po osobě, která nabyla prospěch bezdůvodně, ale v dobré víře, lze žádat, jen co z obohacení ještě má při vznesení požadavku na vydání. Shodně stanovují např. německý ( § 818 odst. 3) nebo québecký (čl. 1495) občanský zákoník. Bezdůvodné obohacení a rozsah vydání tedy nemá být v těchto případech posuzováno k okamžiku, kdy bylo nabyto, ale k okamžiku, kdy se požaduje vydání.“
V súčasnosti majú v slovenskom práve obsahovo najbližšie k obrane zániku obohatenia § 222 ods. 6 zákonníka práce a § 179 ods. 1 obchodného zákonníka. Podľa spomínaného ustanovenia zákonníka práce môže zamestnávateľ požadovať od zamestnanca vrátenie neprávom vyplatených súm len v tom prípade, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené. Podobne, obchodný zákonník v § 179 ods. 1 uvádza, že akcionár nie je povinný vrátiť spoločnosti dividendu prijatú dobromyseľne.
V oboch uvedených prípadoch je právnou skutočnosťou, ktorá determinuje to, či zamestnávateľ, resp. spoločnosť, majú právny nárok na vrátenie vyplatených súm dobromyseľnosť príjemcu v okamihu prijatia týchto plnení. Ak zamestnanec v jeden deň dobromyseľne príjme od svojho zamestnávateľa určitú sumu peňazí, povedzme 200 eur ako pohyblivú zložku svojej mzdy, pričom hneď na ďalší deň zamestnávateľ zistí, že neboli dané dôvody na výplatu tohto plnenia, aj napriek tomu, že zamestnanec má stále spomínaných 200 eur, zamestnávateľ už nemá právny nárok na vrátenie týchto peňazí z titulu bezdôvodného obohatenia. Zamestnávatelia a analogicky aj spoločnosti pri vyplácaní dividend sú v týchto prípadoch zákonom potrestaní za to, že pri poskytnutí predmetných plnení vychádzali z nepresných údajov, resp. sú potrestaní za chybu niektorého zo svojich spolupracovníkov (najčastejšie pôjde o chyby mzdových účtovníkov). Samozrejme, škodu, ktorá takto vznikne, si bude zamestnávateľ nezriedka uplatňovať regresne od „vinníka“, ktorý chybu spôsobil. Čierny Peter tak môže v konečnom dôsledku ostať v rukách tejto osoby, zatiaľ čo príjemca sa môže tešiť zo svojho „windfall gain“.
3. Obrana zániku obohatenia - zlatá stredná cesta?
Na Slovensku môžeme vidieť v súčasnosti pomerne paradoxnú situáciu, keď právna úprava bezdôvodného obohatenia na jednej strane inštitút obrany zániku obohatenia nepozná (a dobromyseľnosť skúmame len pri tom, či sa majú s predmetom bezdôvodného obohatenia vydať aj úžitky, resp. či sa môžu vydať aj nadobudnuté veci), no na druhej strane sú upravené osobitné situácie, keď dobromyseľnosť príjemcu (zamestnanca, akcionára) v čase prijatia obohatenia ipso facto transformuje bezdôvodné obohatenie na „dôvodné“. Na tomto mieste sa pritom nechcem bližšie zaoberať kritikou opodstatnenosti duplicitnej úpravy bezdôvodného obohatenia v zákonníku práce (český zákonník práce v § 324 odkazuje spätne na ustanovenia tamojšieho občianskeho zákonníka), ani toho, či existuje konkrétny dôvod, prečo v slovenskom súkromnom práve osobitne chránime dobromyseľnosť zamestnanca, resp. akcionára a nie dobromyseľnosť iných príjemcov. Aj niektoré verejnoprávne predpisy majú pritom ustanovenia, ktoré dobromyseľnosť príjemcu do úvahy berú (napr. § 236 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení).
Obrana zániku obohatenia má, tak v kontinentálnom, ako aj anglosaskom svete, poskytnúť určitú spravodlivejšiu alternatívu k dvom krajným pozíciám a v prípade dobromyseľných („poctivých“) príjemcov limitovať rozsah vydania obohatenia na to, čo pretrváva v okamihu uplatnenia práva zo strany oprávnenej osoby. Uvedené konštatovanie súvisí s uplatňovaním základného princípu (de facto nevyvrátiteľnej domnienky), že v okamihu oznámenia zo strany oprávnenej osoby prestáva byť príjemca obohatenia dobromyseľný.
Ak by sa Slovensko vybralo minimálne cestou § 3000 nového českého občianskeho zákonníka, podľa môjho názoru, by sme získali dôležitý nástroj na to, ako právne korigovať nároky vznikajúce z titulu bezdôvodného obohatenia. Tak anglické, ako aj nemecké právo pritom akceptujú dokonca aj to, že k zániku obohatenia môže dôjsť aj pred tým, než príjemca predmetné plnenie reálne získa; no o tejto problematike tzv. “anticipatory reliance” viac možno nabudúce.
Na záver už pridám len stručný disclaimer, že som v tomto príspevku úmyselne nezachádzal do podrobností pomerne komplikovaného vývoja anglického práva bezdôvodného obohatenia a niektorú terminológiu som podstatne zjednodušil. Mojim základným cieľom pri písaní tohto príspevku bolo poukázať na "okolitý" vývoj niektorých aspektov práva bezdôvodného obohatenia a naznačiť, že slovenská legislatívna úprava tejto časti súkromného práva nie je až taká postačujúca, ako sa možno niekomu môže na prvý pohľad zdať. Vzhľadom na moju premiéru na Lexfóre sa budem tešiť akýmkoľvek komentárom :-). J.
[1] http://translex.uni-koeln.de/output.php?docid=301900&markid=959000
[2] http://www.bailii.org/uk/cases/UKHL/1988/12.html
Názory k článku Obrana "change of position" v slovenskom súkromnom práve?:
Kristián Csach, 09. 08. 2012 v 10:20 - BO
Bezdôvodné obohatenie je spolu so zodpovednosťou za škodu (osobitne deliktuálnou) asi najhoršia časť nášho OZ a najviac súca na zmenu. Omnoho viac ako ostatné časti záväzkového práva. Že si to Rekokom nevšíma (doteraz nevšímala) je druhá vec. Je to dané aj tým, že o náhrade škody či bezdôvodnom obohatení sa v našej literatúre opakuje iba to, čo už bolo napísané pred 40 rokmi, tak mnohí o problémoch nemajú odkiaľ vedieť. Snáď sa to zmení... ;)
Riešenie tohto problému ale nie je nemožné ani de lege lata (a to pradoxne práve kvôli/vďaka pomerne insitnému chápaniu BO u nás) nasledovne: § 458 (1) OZ nevykladať ako samostojace ustanovenie (ono skutočne pôsobí tak, že je relevantný čas nadobudnutia BO), ale v § 451 interpretovať podmienku obohatenia sa nielen ako relevantnú v čase obohatenia sa, ale v čase litis contestatio, prípadne dokonca v čase rozhodovania o nároku (ako to požaduje aj OSP). Celý koncept change of circumstances/position je, ak sa nemýlim, (+/-) reakciou práve na to, že sa obohatenie ráta(lo) v čase obohatenia (ak sa ráta v čase podania žaloby, tak už je to samo o sebe 1/2 change of position) + koncept ochrany (objektívnej) dobrej viery (pod mottom: "unjust" enrichment).
Problém je ale samozrejme, ako píšeš, o rády komplikovanejší, a na megaperličku: odpočítanie mínusových pozícií uskutočnených pred samotným obohatením (anticipatory ...) sa už teším.
Teda problém: 0:1 (obohatil sa pred rozsudkom verzus obohatenie v čase rozsudku už neexistovalo by sa potenciálne dal vyriešiť. Nekoncepčne, ale predsa. Väčšina problémov, ktorú civilizovaný svet s problémom odpadnutia obohatenia pozná (tu je pekný článok: http://www.germanlawjournal.com/pdfs/Vol05No01/PDF_Vol_05_No_01_23-46_Private_Maechtel.pdf) by sa prakticky v slovenskom kontexte riešila skutočne veľmi ťažko.
Celá úprava BO je zo starej dobrej marxisticko-materialistickej školy a na väčšinu moderných problémov nedáva rozumné odpovede a je skutočne súca na zmenu...
a ešte, pri rozvažovaniach by som ešte do zbierky doplnil aj čl. 142 US restatementov of restitution ... ale pozri sa, ako je silno kritizovaný + aká debata o ňom bola pred tretími restatementami.
ALE, na druhú stranu. Práve bezdôvodko je koncepčne príliš zložité, aby sa dalo jednoducho povedať: dáme do § 451 OZ ďalší odsek, kopírujúci čl. 142 restatementov, resp. čl. 818 III BGB a vec vyriešená. Koncepty BO sú naprieč jednotlivými jurisdikciami tak strašne odlišné, že to proste nejde (dokonca ani nám najbližšie BGB nie je OZ-kompatibilné, lebo Kondikcie sú inak konštruované ako naše skutkovky BO).
Ján Lazur, 09. 08. 2012 v 17:42 - BO
veľmi pekne ďakujem za Tvoj názor a aj myšlienku, ako vykladať ustanovenia §458(1) a §451 OZ. Myslím, že teoreticky by to bolo odôvodniteľné, no určite by bolo veľmi neisté, či by sa s takýmto výkladom stotožnil sudca OS, resp. KS; hlavne, keď k tejto špecifickej problematike absentuje v priestore SR akákoľvek odborná diskusia (minimálne som sa s ňou ešte nestretol).
Trochu off-topic, ale veľmi ma potešilo, keď som sa vo Vašej knihe 'Úvod do štúdia MPSaP' dočítal, že sa prikláňaš k názoru, že prorogácia vo vzťahoch s cudzím prvkom je na Slovensku možná podľa čl. 23 Brusel I. Minulý rok som o tejto možnosti viedol diskusiu s jednou sudkyňou z OS Trnava, ktorá absolútne nesúhlasila, a zastávala striktný názor, že de lege lata prorogatio fori na Slovensku nie je možné za žiadnych okolností ani vo vzťahoch s cudzím prvkom, a že podľa nej by bola taká dohoda absolútne neplatná. To píšem len na margo toho, že niekedy mám pocit, že všetko musí byť čierne na bielom vpísané do našich právnych predpisov, aby sme sa mohli aspoň v nejakej rozumnej miere spoliehať na to, že, ak skončí náš prípad na súde - či už to bude dohoda podľa čl. 23 Br. I alebo naše odporúčanie klientovi, že nemusí vrátiť celú výšku BO z dôvodu change of circumstances/position a pod. - nebude z toho mnohoročný spor s veľmi veľmi neistým výsledkom.
Ten článok od Floriana Mächtela poznám a je naozaj veľmi pekne napísaný. Súhlasím s Tebou, že koncepty BO sú v jednotlivých štátoch veľmi odlišné; celkovo mám však pocit, že ciele sú v zásade rovnaké a rozdielnymi sú hlavne použité metódy, ktorými majú byť tieto ciele dosiahnuté. Stretol som sa už aj s niekoľkými článkami, kde ich autori prezentovali názor, že absolútna väčšina rozhodnutých súdnych sporov spadajúcich v Anglicku do kategórie 'unjust enrichment' by bola v konečnom dôsledku rozhodnutá úplne rovnako aj vtedy, ak by sa pri ich rozhodovaní namiesto anglického práva použilo právo nemecké.
Verím, že, keď sa raz niekto dopracuje k rekodifikácii nášho OZ, resp. k nejakej inej forme zmodernizovania úpravy BO a zodpovednosti za škodu, stará dobrá marxisticko-materialistická škola už nebude hlavným vrecúškom legislatívnych nápadov :-). J.
P.L., 11. 08. 2012 v 08:05 - P.L.
Vo vzťahu k de lege ferenda uvažujem, že by asi nebolo vhodné viazať change of position na okamih rozhodnutia súdu. Vzhľadom na dĺžku súdnych konaní v SR by takýto koncept viedol opäť k právnej neistote. Navrhovateľ by nemohol odhadnúť, čo sa state s bezdôvodným obohatením počas x rokov konania na súde.
Kristián Csach, 11. 08. 2012 v 17:54 - ad P.L.
Nemyslím však, že vo veciach bezdôvodného obohatenia existuje rozumná konštantná judikatúra NS, presahujúca ad hoc riešenia, a to naprieč všetkými skutkovými podstatami BO. Ak o nej vieš, sem s ňou.
V súčasnosti málokto tuší, ako sa má mnoho problémov súvisiacich z bezdôvodkom riešiť (napríklad, čo viem, tak bol veľký problém s neplatnosťou zmluvy o prevode akcií, ktoré od času jej neplatnosti zásadne zmenili svoju cenu). ;)
V mnohých prípadoch, kedy by sa malo rozvinúť BO (transfery bez právnych titulov / s odpadnutými titulmi, kým nie je vec spotrebovaná) si prax "našťastie" vypomáha reťazením neplatností, tak sa dá vyhnúť problému cenovej volatility náhrady (ak "navrátenie BO nie je možné") tým, že sa konštruuje obnovenie titulu k predmetu prevodu. Tým pádom sa ani nemusela vytvoriť doktrína výpočtu obohatenia (samozrejme, problém to robí tam, kde nemo plus iuris, resp. reťazenie neplatností neplatí...).
PS: Nedochádzame však k rozdielnej miere právnej istoty pri nároku na náhradu škody a pri BO (relevantný čas ustálenia výšky nároku)?
PS2: Ak "omylom dostanem" plnenie a počas konania ho vrátim, môže ma súd zaviazať na vydanie BO (keďže som sa v čase jeho nadobudnutia obohatil)?
PS3: niekto (nad rámec bezpríkazného konania) tajne vylepší plot inému skvelým náterom, ktorý zvýši hodnotu plotu, ale nečakane ho príliš silný dážď zmyje (nezmysel, ale podobné konštelácie sa riešia ako BO, takže predpokladajme, že by aj toto bolo BO). Učebnicový príklad by bol s osiatím cudzieho poľa - a osivo by nevzklíčilo. Môže súd vlastníka zaviazať na vydanie BO? (v čase obohatenia sa skutočne obohatil). Podľa mňa by to žiadny súd ani len nenapadlo.
P.L., 12. 08. 2012 v 10:28 - rozhodujúci okamih pre stanovenie rozsahu bezdôvodného obohatenia
ad PS: Myslím si, že do budúcnosti by bolo najlepšie riešenie definovať rozsah bezdôvodného obohatenia v čase jeho nadobudnutia a pripustiť obranu change of position. Pokiaľ však change of position neexistuje, považujem za vhodnejšie (z ohľadu právnej istoty), ak rozhodujúci okamih bude nadobudnutie bezdôvodného obohatenia ako čas rozhodnutia súdu. Práve pri majetkových hodnotách ako cenné papiere (príp. aj nehnuteľnosti počas krízy), ktoré môžu náhle stratiť hodnotu, nepovažujem za vhodné (a spravodlivé), aby riziko náhodnej straty hodnoty počas súdneho konania znášal navrhovateľ.
ad ps2: Neviem, či je správne použiť v tomto prípade pojem "výnimka". Aj vyššie spomenuté rozhodnutie 25 Cdo 413/2000 hovorí:
"Závazek vzniklý z bezdůvodného obohacení nezaniká tím, že obohacený se předmětu obohacení zbavil (např. jej v mezidobí prodal, daroval, zničil apod.), případně, že v důsledku jiných okolností jím v době rozhodování soudu o nároku na vydání bezdůvodného obohacení již nedisponuje (např. jej ztratil, byl mu odcizen apod.), pokud tímto způsobem nedojde k vrácení předmětu obohacení tomu, na jehož úkor vzniklo."
Ak sa predmet obohatenia vráti, ide o osobitný prípad. Nenazval by som to "zmena rozsahu bezdôvodného obohatenia", skôr jeho navrátenie.
ad PS3: Rozhodujúce "issue" v uvedených prípadoch nie je to, či sa rozsah BO určuje k času jeho nadobudnutia alebo rozhodovania súdu. Ide o prípady tzv. "voluntariness", keď osoba poskytne plnenie (službu, ktorú nie je možné vrátiť in natura), a to bez akejkoľvek ingerencie "obohateného". Myslím si, že náhrada BO by nemala byť priznaná tak či tak, t.j. bez ohľadu na to, či dážď zmyl alebo nezmyl farbu na plote.
BO v prípade volunariness podľa mňa vôbec nevznikne. Ak niekto inej osobe omylom umyje auto, pokosí trávnik alebo namaľuje dom škaredou farbou, je irelevatné, či sa auto znova zašpiní, tráva narastie alebo farba zmyje. Rozsah BO by v tomto prípade mal byť nulový už v čase "poskytnutia služby".
Inými slovami, Vami popísaný koncept prichádza k spravodlivému výsledku v prípade, ak BO následne zanikne, t.j. farba sa zmyje, ale nie v prípade, ak plot ostane natretý (služba, ktorú si nikto neobjednal a nikto nechcel).
Kristián Csach, 12. 08. 2012 v 11:40 - nie celkom
"..aby riziko náhodnej straty hodnoty počas súdneho konania znášal navrhovateľ." Takže ani riziko náhleho zvýšenia ceny? To je otázka spravodlivého riešenia defaultného pravidla...
Navrátenie / zmena rozsahu? dve strany tej istej mince, závislé od toho, aký koncept táto minca sleduje.
Nanešťastie sa to osiatie poľa iného omylom chápe dlhodobo ako klasický prípad BO, nie? zvyšok sú iba derivácie. Takže de lege lata či ferenda nárok nevzniká?
Rozumiem tomu dobre, že ak mi niekto omylom pošle peniaze na účet, tak ich nemusím vrátiť?
Samozrejme je rozdiel medzi plnením v omyle neoprávnenému a takýmto niečim: http://www.webnoviny.sk/slovensko/kuriozny-pripad-asfaltovania-ulice-na/342226-clanok.html
Koncept voluntariness áno, ale musíme ho vinterpretovať do nášho konceptu BO. Alebo sa budeme tváriť, že v § 451 jedna skutkovka nie je?
Kristián Csach, 12. 08. 2012 v 14:07 - a ešte
http://jinepravo.blogspot.sk/2011/05/vnucene-bezduvodne-obohaceni-zhodnoceni_14.html
viď aj odkazy na judikatúru
Martin Husovec, 12. 08. 2012 v 15:13 - de lege lata
- ide o celý nárok, by súd uplatnil § 3 ods. 1 ObčZ,
- ide o čiasť nároku, bezdôvodne obohatený by sa zamyslel či nemá voči druhej strane iný splatný záväzok rovnakého druhu, napr. škodu alebo tiež bezdôvodné obohatenie z toho istého konania, ktoré by jednostranne započítal ( § 580 ObčZ) a tak znížil jeho BO.
PS: Ja som si myslel vždy, že skutková podstata podľa § 451 ObčZ je pomerne nerozporovaná.
Tomáš Čentík, 12. 08. 2012 v 22:58 - vnucovanie BO ako živnosť
Kristián Csach, 13. 08. 2012 v 08:54 - Ad Tomáš
Asi som spravil chybu, že som vo vyššom poste v PS3 nenapísal, že omylom plní (natrie plot, oseje pole), lebo som vychádzal z toho, že to bude samozrejmé (predpokladal som totiž, že podľa panujúcej mienky bude existovať nárok z BO).
P.L., 13. 08. 2012 v 12:28 - k predchádzajúcim komentom
V prípade zvýšenia hodnoty majetku by som nehovoril o „riziku“ (asi nikto by sa nechcel dať proti takému riziku poistiť). Viem si ale predstaviť situácie, kedy by sa rozsah obohatenia zvýšil (hoci takéto prípady budú asi zriedkavé). Súčasná realita je (žiaľ) taká, že rozhodujúci je okamih nadobudnutia BO a ja to vo všeobecnosti považujem za lepšie riešenie ako čas rozhodnutia súdu. Samozrejme, do budúcna by asi bolo vhodné riešiť aj spomenuté konštalácie zvýšenia hodnoty.
Omylom nadobudnuté peňažné prostriedky samozrejme treba vrátiť (lebo sa vrátiť dajú). Ako som uviedol už vyššie, relevantné v tejto súvislosti sú len prípady poskytnutých služieb, ktoré sa nedajú in natura vrátiť.
-----------------
Čo sa týka rozlišovania medzi službou poskytnutou omylom alebo úmyselne, nemyslím si (ako už bolo uvedené vyššie), že by mali byť posudzované rozdielne. Či už niekto umyje cudzie auto omylom alebo úmyselne, z pohľadu prijímateľa služby je výsledok rovnaký. Bola poskytnutá nevyžiadaná služba. Zároveň v takom prípade nie je potrebné riešiť, aký druh omylu (resp. nedbanlivosti zo strany poskytovateľa služby) je potrebné v tejto súvislosti akceptovať.
Ján Lazur, 14. 08. 2012 v 22:16 - Ad niektoré predchádzajúce komentáre
Nároky, ktoré vznikajú, resp. by potenciálne mohli vzniknúť z BO nemôžeme, podľa môjho názoru, vnímať izolovane, ale v kontexte ostatných zákonných ustanovení. Tu je určite dôležitý odkaz nielen na §3 ods. 1 OZ, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, ale aj na §265 ObZ, a to, že výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
Maliar - špekulant by mal aj na slovenských súdoch veľmi ťažkú pozíciu vymáhať od svojich "zákazníkov" BO (on by ako navrhovateľ niesol dôkazné bremeno); a ak by boli jeho "zákazníci" spotrebitelia, Slovenskej obchodnej inšpekcii by mal čo vysvetľovať. Pri rozhodovaní realizovať takúto svoju "obchodnú politiku" by mal maliar - špekulant určite zobrať do úvahy aj možné nároky ostatných súťažiteľov z titulu jeho možného nekalosúťažného konania a pod. Celkovo by ho mohla jeho iniciatíva výjsť veľmi draho.
Faktom však ostáva, že de lege lata "Pro ... vznik [BO] je rozhodující stav v okamžiku, kdy bylo získáno (přijetím plnění bez právního důvodu) nebo kdy se přijaté plnění stalo bezdůvodným obohacením (právní důvod odpadl)... Na povinnost toho, kdo se na úkor jiného bezdůvodně obohatil, nemá vliv, co se s předmětem bezdůvodného obohacení stalo poté, co jej obohacený získal (zda jej např. zničil) a nezáleží ani na tom, zda a popř. v jakém rozsahu v době rozhodování soudu obohacenému ještě nějaký prospěch zůstal." (NSČR 33 Odo 1184/2005).
Súhlasím s P.L., že až do času akceptovania určitej formy change of position v slovenskom práve, je vhodnejšie pri posudzovaní možných nárokov z BO považovať za rozhodujúci okamih nadobudnutie bezdôvodného obohatenia, než čas rozhodnutia súdu.
Kristián Csach, 15. 08. 2012 v 09:43 - zhrniem
Predpoklady uvažovania (non disputandum):
1. platí, že BO je aj prípad, že kto omylom oseje cudziu roľu, vyvolá BO u "osiateho" (povedzme, že toto je mind-set posudzovateľa BO)
2. koncept neobjednaného plnenia pre účely tohto postu neobmedzuje BO inak, ako hodnotovo (teda nezasahuje priamo ako lex specialis)
Iterácie:
1. A omylom oseje roľu patriacu B počas jeho polročnej neprítomnosti, keď sa ten vráti, nebadá žiadne zmeny, keďže v dôsledku zlej klímy semeno nevzklíčilo.
2. Ako prvý prípad, ale keď sa B vráti, tak je na poli ukážková úroda pšenice (ako hovoríme "ready for ä žatva") (teda je rozdiel medzi hodnotou osiva a hodnotou obilia hodného výbornej žatvy pre účely BO?).
3. A prevádza v prospech B cenný papier za cenu X neplatnou zmluvou, kým to zistí, emitent zbankrotuje, X sa priblíži limitne k 0 (poznámka: pracujem s cenným papierom kvôli možnosti rýchlych zmien ceny + kvôli § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch).
4. ako vyššie, ale cena sa zmení na 2X (inak, toto je podľa mňa zábava, lebo v riešení vidím veľké hodnotové implikácie aj pre iné prípady).
5. A prevedie v prospech B cenný papier za cenu X, ten prevedie následne na C za ceny X/2. Zmluva medzi A a B je neplatná, A chce od B BO.
6. ako v 5., ale druhý prevod je za cenu 2X.
7. & 8. ako v predchádzajúcich dvoch, ale po druhom prevode sa cena opäť zmení, aktuálne je trhová iná (v prvom prípade X/3, v druhom 3X).
Myslím, že predpokladať výsledok riešenia de lege lata našimi súdmi je v konečnom dôsledku hod mincou. BO je de lege lata koncept materialisticko-marxistický a nedokáže reflektovať problémy ani len trhovej ceny (hoci samé black letter rules sú spôsobilé byť aj dobre vyložené, ale tu nám doktrína akosi zaspala)
Najviac sa mi páči predstava, že by v 1. príklade mal B niečo uhradiť A, čím by bol A v lepšej pozícii, akoby osial sám svoje (lebo ani jeho by nevzklíčilo). Dám ruku do ohňa, že ani v tomto prípade by žiadny náš súd nárok nepriznal, lebo je to mimoriadne absurdné. Mi nehovorte, že Vám to nevadí. Ak ale chcete urobiť nejakú korekciu (napríklad cez § 3 OZ), tak musíte v podobnom duchu korigovať ostatné.
Iterácia v 3.a 4. má obrovský význam aj pri obligačnom riešení odstúpenia od zmluvy.
Rekodifikácia musí takéto veci vyriešiť, možno nie do detailov, ale koncepčne.
PS: Ja sa priznám, že asi nedokážem robiť v dnešnom svete veľký hodnotový rozdiel medzi vecou a službou (povolenie kontokorentu nad limit, umožnenie nejakej aplikácie na internete, resp. pripojenie na internet sa mi nezdá kvalitatívne niekde inde ako plnenie určitej veci).
Martin Husovec, 19. 08. 2012 v 12:29 - ad zhrnutie
Nie je problém ale možno aj v niečom inom ako len úprave bezdôvodka? Totiž mám pocit, že u nás nie je zrejmý vzťah medzi nárokom z bezdôvodného obohatenia na jednej strane a deliktným (škoda), vecným nárokom (vydanie veci) či nárokom z negotiorum gestio na strane druhej.
Ešte k tej § 451 ods. 1 ObčZ. Ak by sa nejednalo o skutkovú podstatu, tak u nás nie je zrejme možné získať bezdôvodné obohatenie bez "plnenia", t.j. Nichtleistungskondiktion. Azda by niektoré obmedzené prípady mohli spadnúť pod "majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov" ale inak by na Slovensku napríklad (keď už je leto) použitie cudzieho člnu bez zaplatenia (t.j. použitie cudzieho vlastníctva bez právneho dôvodu a obohatenie sa o ušetrenú sumu nájmu) nebolo bezdôvodným obohatením. Tu totiž na strane majiteľa člnu nejde o "plnenie" (určité vedomé konania), keďže on o použití jeho člnu ani nevie = nejde preto o prípad plnenia bez právneho dôvodu. Tiež IMHO nejde o prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Neaplikovateľnosť ostatných skutkových podstát je zjavná. Nejde teda o bezdôvodné obohatenie?
Rovnaký príklad (trošku komplikovanejší) ak bývalý sluha zámožnej rodiny odhalí médiám za odmenu určité intímnosti tejto domácnosti a jej členov, nejedená sa o bezdôvodné obohatenie ak získal za takýto zásah do osobnostných práv ešte aj vysokú odmenu od médií? Znamená to teda, že plnenie, ktoré získal za porušenie osobnostných práv tretích osôb je s právnym dôvodom? Asi (verím že) nie ale tu by sme mohli pre toto Nichtleistungskondiktion použiť de lege lata práve plnenie z nepoctivých zdrojov.
Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím