Autoři:

Tento post som začal písať pred pár dňami a začínal sa konštatovaním, že je tak trochu smutným svedectvom a postupnej "slovakizácii" tohto blogu, že sa tu neobjavil ešte ani jeden článok o novom českom občianskom zákonníku.

Medzitým tu pribudol skvelý Jiřího post o režime záruk podľa NOZ. Týmto by som sa mu preto rád poďakoval za skvelý post a za to, že vyplakávanie nad slovakizáciou tohto blogu už nie je potrebné.

Témou tohto postu bude český NOZ, avšak zo slovenskej perspektívy. Konkrétne otázka aký význam má NOZ pre Slovensko?

NOZ je podľa môjho veľmi skromného názoru impozantné dielo a mimoriadne inšpirujúce čítanie. Pri množstve ustanovení som sa výslovne potešil, keďže riešia známe diery súčasného práva alebo judikatórne omyly (napr. hneď v § 1 výslovné oddelenie súkromného práva od verejného, irelevancia nedostatku oprávnenia pre platnosť úkonu v § 5, návrat k superficies solo cedit podľa § 506, možnosť konvalidácie neurčitých právnych úkonov podľa § 553, zúženie absolútnej neplatnosti podľa § 588, dôvera vo verejné zoznamy podľa § 984, zúženie predkupného práva spoluvlastníkov podľa § 1124, výslovná úprava culpa in contrahendo v § 1729, riešenie battle of the forms v § 1751, výslovná úprava jednostranných zmien VOP podľa § 1752, rozumná úprava konfirmácii v § 1757, výslovná úprava postúpenia celej zmluvy v § 1895 a nasl., zjednodušenie inštitútu security agent pri syndikovaných úveroch v § 2010, rozumné riešene storočných nájmov v § 2204, presnejšia úprava práv a povinností z nájmu, ktoré prechádzajú na nového vlastníka prenajatej veci ( § 2221), opustenie konceptu jednotného civilného deliktu v § 2910 a 2913 a mnohé iné). Ráciu niektorých zmien naopak nerozumiem (napr. zavedenie konsenzuálneho režimu prevodu vlastníckeho práva k hnuteľným veciam v § 1099 alebo účinky odstúpenia v § 2005).

Nemám však ambíciu pustiť sa do komplexnejšieho komentovania jednotlivých ustanovení. Zaujíma ma, čo to všetko znamená pre Slovensko a slovenských právnikov?

V prvom rade je český NOZ akademicky mimoriadne inšpiratívnym čítaním a nepochybne bude veľmi inšpiratívny aj pre rekodifikáciu občianskeho práva na Slovensku. Treba dúfať, že keď bude jedného dňa na svete nový slovenský Občiansky zákonník, spoznáme v ňom tie najvydarenejšie ustanovenia českého. Veľmi ma však zaujíma, aký bude vplyv českého NOZ na výklad súčasného slovenského práva.

Je zjavné, že niektoré inštitúty českého NOZ nemožno na Slovensku recipovať cez judikatúru alebo právnu literatúru a vyžadovali by si legislatívnu recepciu. Príkladmo možno uviesť právo stavby podľa § 1240 a nasl. NOZ alebo inštitút trustu (svěřenského fondu) podľa § 1448 a nasl. Tieto inštitúty pre právnu prax na Slovensku tým pádom zrejme nebudú relevantné.

Otázka však je, do akej miery bude možné používať niektoré ustanovenia českého NOZ ako argumenty v prospech určitého výkladu súčasného slovenského práva. Inými slovami - do akej miery bude možné tvrdiť, že určité pravidlo vyjadrené v NOZ existovalo implicitne aj v starom českom práve (a tým pádom existuje aj v súčasnom slovenskom). A do akej miery bude možné naopak tvrdiť, že výslovná úprava v NOZ preukazuje, že dané pravidlo v starom českom práve (a tým pádom v súčasnom slovenskom práve) neexistuje.

Do úvahy tu pripadá niekoľko možností. V prvom rade ide o všeobecné zásady, ktoré súdy do istej miery judikovali aj za súčasného práva a NOZ ich výslovne potvrdzuje (napr. jednoznačná preferencia platnosti právneho úkonu podľa § 574). V týchto prípadoch môže byť post-rekodifikačná judikatúra českých súdov inšpiratívna aj pre Slovensko. Podobne aj zásada, že neplatnosti sa môže domáhať len osoba, na ochranu ktorej je neplatnosť ustanovená, je už aj v súčasnosti súčasťou slovenského obchodného práva, aj keď v praxi (žiaľ) nie dosť často aplikovaná. Český NOZ túto zásadu rozširuje na oblasť celého občianskeho práva ( § 586) a zrejme bude judikatórne aplikovaná častejšie ako občas zabúdaný § 267 Obchodného zákonníka. Česká judikatúra § 586 NOZ by tak mohla slovenskú aplikačnú prax inšpirovať pri výklade § 267 ObchZ.

Druhou oblasťou sú ustanovenia obsahujúce pravidlá, ktoré pri určitom type výkladu možno nájsť aj v súčasnom práve, súdy však často judikujú opačne. Jedným takým príkladom je otázka platnosti zmluvy, ktorou sa predávajúci zaviazal disponovať právom, ktoré nemá (príklad kúpnej zmluvy, pri uzatváraní ktorej predávajúci nemá vlastnícke právo). Podľa § 1760 NOZ už výslovne nepôjde bez ďalšieho o dôvod neplatnosti. Táto otázka nie je na Slovensku až tak akútna, keďže slovenské súdy v tomto prípade v zásade nejudikujú absolútnu neplatnosť. Napriek tomu môže český NOZ vyvolať zaujímavé polemiky. Na jednej strane je možné tvrdiť, že táto zásada bola v českom (a teda aj slovenskom) práve prítomná aj pred rekodifikáciou a NOZ ju len pre vylúčenie pochybností potvrdil. Tak isto však možno tvrdiť, že práve výslovná zákonná úprava dokazuje, že český zákonodarca chcel právny stav zmeniť. Oba argumenty sú povrchné, čo však neznamená, že sa v slovenskej praxi neobjavia.

Treťou oblasťou sú inštitúty, ktoré v súčasnom práve výslovne chýbajú, ale pri troche kreatívneho výklady by sa dali aj v súčasnom práve nájsť. Takými sú napríklad jednostranné vzdanie sa dlhu ( § 1995) alebo opustenie zdanlivo taxatívneho výpočtu skutkových podstát bezdôvodného obohatenia ( § 2991). Tu bude spor medzi argumentom "vždy to tak bolo, len to v NOZ upresnili" a protiargumentom "ak to osobitne vyjadrovali, zrejme chceli zmeniť doterajší stav" najzložitejší.

Čo si o tom myslíte?

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím