Nie je raritou, keď sa sporová strana víťazná na prvom stupni po podaní odvolania neúspešnou stranou „vykašle“ na odvolacie konanie v tom zmysle, že sa nevyjadrí k odvolaniu a nedostaví sa ani na (obvykle nariaďované) pojednávanie o odvolaní. Stáva sa, že na pojednávanie sa naopak nedostaví sám odvolateľ.
Vyvstáva otázka, či v tejto situácii môže odvolací súd kontumovať pasívnu stranu sporu rozsudkom pre zmeškanie. V odvolacom konaní platí pravidlo, že sa naň v princípe vzťahujú pravidlá prvoinštančného konania, ak sa neustanovuje niečo iné (§ 378 ods. 1 CSP). Výslovne vylúčená je len úprava o pristúpení subjektov (§ 378 ods. 2 CSP). Otázne je teda, či úpravu kontumačného rozsudku (§ 273 až § 281 CSP) možno primerane použiť v odvolacom konaní (§ 378 ods. 1 CSP).
Zbierková právna veta rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/237/2021 z 23.08.2023, R 81/2023 odpovedá takto:
Nevydanie kontumačného rozsudku v odvolacom konaní nemožno považovať za nesprávny procesný postup súdu.
Nevydanie kontumačného rozsudku v odvolacom konaní nemožno považovať za nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže rozsudok pre zmeškanie žalovaného podľa § 273 až § 277 CSP a rozsudok pre zmeškanie žalobcu podľa § 278 až § 281 CSP nemožno s poukazom na ustanovenie § 378 CSP považovať za inštitúty aplikovateľné na konanie na odvolacom súde.
Podľa najvyššieho súdu teda v odvolacom konaní vôbec nemožno rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, pretože nejde o primerane použiteľný inštitút z úpravy prvoinštančného konania.
V prejednávanej veci išlo o navrhované kontumovanie odvolateľa, ktorý sa nedostavil na odvolacie pojednávanie. Odvolanie smerovalo voči v poradí už tretiemu rozsudku prvej inštancie. Dovolaním napadnutý odvolací rozsudok (KS Prešov sp. zn. 17Co/59/2019 z 29.09.2020) udáva, že odvolateľ sa nezúčastnil ani predošlých odvolacích pojednávaní a svoju neprítomnosť vždy včas ospravedlnil a súhlasil s konaním v neprítomnosti (bod 24).
Podľa mňa, aj keby sa rovno bez polemiky mohlo v odvolacom konaní rozhodovať kontumačným rozsudkom, tak judikatúrou vyslovovaná materiálna podmienka pre kontumovanie (napr. III.ÚS 121/2021, 2Obdo/54/2022, 2Obdo/6/2023; ide o istý korektív spravodlivosti inak občas príliš prísnych „obyčajných“ formálnych podmienok pre kontumovanie) tu nebola splnená.
Chcem si ale predstaviť situáciu, že v odvolacom konaní by boli splnené aj formálne aj materiálne podmienky pre vydanie kontumačného rozsudku. R 81/2023 je dosť paušálny na to, aby vylúčil kontumáciu aj pre tieto prípady. Pozrime sa na kľúčovú časť odôvodnenia tohto R-ka mimo publikované právne vety.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že takým inštitútom [rozumej takým, ktorý sa dá použiť výlučne v prvoinštančnom konaní, pozn. aut.] je aj rozsudok pre zmeškanie (žalobcu či žalovaného), keďže vydaním takéhoto rozhodnutia v odvolacom konaní by sa zmaril účel odvolania a cieľ odvolacieho konania. Zároveň kontumačný rozsudok je upravený v tretej časti CSP medzi osobitnými procesnými postupmi súdu, ktoré sa prioritne aplikujú v prvoinštančnom, tzv. zisťovacom konaní, kedy sa v sporovom konaní na základe podanej žaloby prejednáva spor o právo. Súd zisťuje, čo je právom alebo právo vytvára. V odvolacom konaní sa skúma v rozsahu odvolacích námietok správnosť tohto postupu, teda aj postupu podľa tretej časti CSP. Keďže súčasne aktuálna právna úprava neumožňuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky preskúmavať v rámci odvolacieho konania rozhodnutia krajských súdov o návrhoch na zrušenie rozsudkov pre zmeškanie strán sporu, argumentácia dovolateľa je neprípustná. Z povahy súdenej veci je teda v odvolacom konaní aplikácia ustanovení prvého a druhého oddielu, tretieho dielu, prvej hlavy, tretej časti CSP (ust. § 273 až § 277 CSP k rozsudku pre zmeškanie žalovaného a ust. § 278 až § 281 CSP k rozsudku pre zmeškanie žalobcu) vylúčená.
Hlavným argumentom neprípustnosti odvolacej kontumácie sa zdá byť to, že opak by zmaril účel odvolania a cieľ odvolacieho konania. O pár riadkov sa potom asi pomenúva tento účel a cieľ – skúmanie správnosti postupu prvého stupňa.
Z môjho pohľadu je prvou otázkou, či existuje čosi, čo úplne vylučuje kontumačný rozsudok z odvolacieho konania. Odrazovým mostíkom je princíp primeranej aplikácie pravidiel prvoinštančného konania, ak úprava odvolania neustanovuje inak (§ 378 ods. 1 CSP). Úprava odvolania výslovne neustanovuje inak, čiže z tohto pohľadu by nemala jestvovať prekážka. Aj keby som na tomto mieste zvážil tak ako R 81/2023, či povaha odvolania môže byť prekážkou, nemyslím, že touto optikou niečo tak vážne bráni odvolacej kontumácii. Veľmi nadnesene: odvolací súd kontroluje, či na prvom stupni prebehlo všetko v poriadku (v namietanom rozsahu), strana v istej forme neprejaví záujem o odvolací prieskum, fajn, odvolací súd v sporovom (!) konaní teda už vôbec nemusí mať záujem o prieskum a na návrh skontumuje (za splnenia všetkých podmienok). Tu mi myšlienka kontumácie príde rovnaká ako na prvom stupni.
Ťažšia mi ale príde druhá otázka. Ak v princípe môžem akceptovať primerané použitie úpravy rozsudku pre zmeškanie v odvolacom konaní, tak do akej miery až viem „primerane“ vytvarovať normy o kontumačnom rozsudku tak, aby sedeli na odvolacie konanie. Tu už by som totiž musel nie že primerane aplikovať, ale vytvoriť si nové pravidlá o kontumácii tak, aby zapadli do možností rozhodovania o odvolaní.
Pri zmeškaní strany sporu, ktorá nepodala odvolanie, by kontumácia mala znieť na vyhovenie odvolaciemu návrhu. Tu inšpiratívne voľný preklad § 539 ods. 2 nemZPO (tento § výslovne upravuje špecifiká odvolacej kontumácie): Ak sa strana, ktorá nepodala odvolanie, nedostaví na pojednávanie a odvolateľ navrhne rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, tak sa prípustné skutkové tvrdenia odvolateľa považujú za nesporné. Ak je odvolanie vzhľadom na tieto tvrdenia dôvodné, odvolaciemu návrhu sa vyhovie; v opačnom prípade sa odvolanie zamietne.
Na druhej strane, pri zmeškaní odvolateľa by kontumácia mohla znieť na potvrdenie prvoinštančného rozhodnutia. Opäť inšpiratívne § 539 ods. 1 nemZPO: Ak sa odvolateľ nedostaví na pojednávanie, na návrh sa odvolanie zamietne rozsudkom pre zmeškanie [tu je ale iný spôsob rozhodnutia, než u nás]. Vo zvyšku sa už odkazuje na primerané použitie všeobecnej úpravy kontumačného rozsudku (§ 539 ods. 3 nemZPO).
Vieme si teda vytvarovať kontumáciu tak, aby bola funkčná aj v odvolacom konaní, len otázka je, či toto ešte stále je „primeraná“ aplikácia. V podstate ide o všeobecný problém tejto legislatívnej techniky „primeranej“ aplikácie všeobecnejšej úpravy na nejaký špecifickejší jav. Do akej miery máme voľné ruky na rozumnú primeranú aplikáciu? Je niekde hranica? Narazil na ňu kontumačný rozsudok v odvolacom konaní (ak by sme akceptovali, že a priori by nemusel byť vylúčený)? Aktuálne nie som úplne presvedčený, že narazil.
]]>TLDR: Na https://merit.slv.cz a na https://kraken.slv.cz je přidaný chatbot, který obstojně dělá přes gemini-flash (jazykový model od google) shrnutí rozhodnutí.
Před osmi lety jsem spustil Merit a Juraj o tom napsal krásný PR článek https://www.lexforum.cz/594 - tahle Merit byla kouzelná, protože měla odkazy na citovaná rozhodnutí a zejména pak na rozhodnutí, která daná rozhodnutí citovala. Tahle Merit v roce 2020 zemřela ze směšného důvodu a to protože došlo na disku místo. Ač mi přišlo pět smutných emailů a čtyři ještě smutnější pohlednice, už jsem ji neobnovil.
V posledních dvou měsících se mi stalo životní neštěstí, kdy soudy ve třech případech rozhodly v přímém rozporu s citovanou judikaturou. Zcela obrátily smysl těch rozhodnutí, lidově řečeno dezinterpretovaly text opačným způsobem. Pokud se během příštího roku zabiju, tak to bude kvůli tomu - že jsem selhal a nebyl schopen soud přesvědčit o opaku. Považuju to za své životní selhání a kompletně se mi zbortil smysl života.
S jazykovými modely si hraju na svém discordu rok a půl a mohu zodpovědně říct, že aktuálně zejména model od Anthropic dokáže při správném kontextu a správném dotazu vyplodit text, který jde rovnou předat klientovi.
Před měsícem se ke mne dostala nabídka na systém https://codexis.cz/doplnky-a-monitory/ai-judikatura/ - používající model od OpenAI GPT-4o mini.
Tento týden se mi stalo další neštěstí a to, že jsem zjistil, že jsem přehlédl nově vydané rozhodnutí ve věcech, které v advokacii řeším. A to proto, protože byť mám na Salvii hlídanou novou judikaturu, tak ty maily nečtu a neprocházím rozhodnutí, neboť "toho je moc".
A tak jsem předevčírem nechal jazykovým modelem napsat kratičký chatbot server v pythonu, který sepíše shrnutí rozhodnutí. A znovuobnovil Merit (jen rozhodnutí ÚS a NS, protože nechci konkurovat svému klientovi, někteří z vás ví kterému) a pustil na ní google, ať ji zaindexuje. A pochlubil se tím Jurajovi. A Juraj na to, že to je fantastické.
No, není! Není jednak kvůli použitému modelu (gemini-flash), který je sice zdarma, ale je "hloupější", než gpt-o (či snad o1) ve vašem chatgpt klientovi, nebo gemini-pro ve vašem gemini klientovi a pak proto, že to pracuje jen s kontextem tohoto jednoho rozhodnutí.
Na otázku Juraje "čo všetko to dokáže" nelze říct nic jiného, než že to přežvýká text rozhodnutí a odpoví na dotaz uživatele, který lze z kontextu toho rozhodnutí vyčíst. Nic víc. Pokud ten jazykový model něco o právu obecně ví, tak možná relevantně odpoví, ale jinak spíš že halucinuje a to nedává nám profesionálům smysl.
Na otázku "jaká jsou podobná rozhodnutí", "jak soudy řeší tu a tu otázku" (která v daném rozhodnutí řešena nebyla), to odpovědět nemůže, protože to nezná kontext jiných rozhodnutí a ani je neumí dohledat. Zatím.
Proč jsem to implementoval jsem napsal výše - abych si usnadnil pročítání nalezených rozhodnutí, zda dává smysl je číst podrobněji, na základě rychleji pročteného shrnutí.
Otázka k debatě ale je co s tím dále? Implementovat jazykové modely v Salvii jsem se rozhodl už před rokem, ale k ničemu smyslupnému využití, než "sumarizuj" jsem se nedostal. Dává vám smysl vyhledávač, kterému položíte právní otázku a ten vypíše nejrelevantnější rozhodnutí a to, jak otázka byla rozhodnutím vyřešena?
]]>
V nedávnej dobe som narazil na pomerne zaujímavú otázku. Môže spoločnosť vyplatiť podiel na zisku v nepeňažnej forme, napr. vo forme pozemkov alebo drahých kovov?
Pri detailnejšom pátraní som zistil, že sa jedná o pomerne zabudnutú tému. Nenašiel som žiadne súdne rozhodnutia alebo komentárovú literatúru, ktorá by sa danej otázke venovala.
Súčasný stav v Slovenskej republike
Pritom Obchodný zákonník špeciálne nestanovuje, v akej forme má byť zisk vyplatený. Výplatu podielu na zisku v nepeňažnej forme výslovne nezakazuje, ale ani nenormuje.
Aplikáciou článku 2 ods. 3 Ústavy možno teda dospieť k záveru, že je možné vyplatiť podiel na zisku aj v nepeňažnej forme, za predpokladu, že budú dodržané ostatné príslušné zákonné podmienky [1] pre výplatu podielu na zisku.
Ing. Marián Drozd vo svojom príspevku uverejnenom na webovom portáli daňových a účtovných informácii, tiež vyjadruje kladné stanovisko k možnosti výplaty podielu na zisku v nepeňažnej forme (vo forme dlhodobého majetku, ako sú drahé kovy, pozemky alebo umelecké diela). [2]
Možnosť výplaty podielu na zisku v nepeňažnej forme pripúšťa aj Ing. Katarína Jašurková v inej odpovedi v príspevku, týkajúcom sa výplaty podielu na zisku odpísaným motorovým vozidlom uverejnenom na webovom portáli daňových a účtovných informácii. [3]
Predošlý stav v Českej republike
Právny stav pre Českú republiku pred prijatím zákona o obchodních korporacích bol rovnaký, ako je v súčasnosti pre Slovenskú republiku.
Z dostupných zdrojov sa iba J. Černá venovala problematike výplaty podielu na zisku v nepeňažnej forme, pričom prišla k záveru, že možnosť výplaty podielu na zisku v nepeňažnej forme je v zásade možná a to najmä s ohľadom na princíp autonómie vôle. [4]
Rozlišovala nepeňažnú výplatu zisku vo forme akcií a dlhopisov ako bezpochyby podľa Obchodného zákonníka možnú.
Ohľadne výplaty zisku v majetkovej forme (pozemky, veci z drahých kovov) bola však skeptickejšia, vzhľadom na potenciálne teoretické právne problémy (zo zachovaním základného imania, konkrétnym mechanizmom uskutočnenia rozhodnutia o rozdelení zisku).
Súčasný stav v Českej republike
Súčasný zákon o obchodních korporacích v Českej republike v ustanovení § 161 ods. 1 a ustanovení § 348 odst. 2 explicitne rozlišuje možnosť výplaty podielu na zisku v nepeňažnej forme v prípade, že tak je stanovené v zakladateľskom dokumente príslušnej spoločnosti.
Do úvahy prichádza aj teoretická výnimka, pokiaľ by možnosť nepeňažnej dividendy nebola v stanovách zakotvená. V zmysle rozsudku najvyššieho súdu ČR zo 09.03.2022, sp. zn. 27 Cdo 3330/2020, je možné odchýliť sa od znenia stanov na základe jednorazového prelomenia stanov.
Účtovné aspekty
Ak teda je možné vyplatiť podiel na zisku i v nepeňažnej forme, vynára sa hlavná účtovná otázka, ako má byť dané nepeňažné aktívum ocenené.
Medzinárodné účtovné štandardy prijaté Nariadením Komisie (Eú) 2023/1803 [5] výslovne v časti IFRIC 17 rozlišujú rozdelenie nepeňažných aktív účtovnou jednotkou (napr. rozdelenie nepeňažnej dividendy).
Ak by sa aplikovali pravidlá v časti IFRIC 17, platí, že účtovná jednotka oceňuje záväzok rozdeliť nepeňažné aktíva v reálnej hodnote aktív, ktoré sa majú rozdeliť. [6]
Ak by sa tieto pravidlá neaplikovali, je otázne či by bolo možné vychádzať aj z účtovnej hodnoty veci. Účtovná hodnota môže byť nižšia ako reálna hodnota veci.
Rovnako tak Obchodný zákonník k ohodnocovaniu nepeňažného vkladu do spoločnosti určuje, že hodnota nepeňažného vkladu sa určí znaleckým posudkom. [7]
________________________________________________________________________________________________________________________________________________
[1] Napr. stanovené v § 123 ods. 2 Obchodného zákonníka, ako i príslušné ustanovenia daňových a účtovných predpisov o účtovaní výplaty podielu na zisku.
[2] DROZD, Marián. Podiel na zisku vyplatený v nepeňažnej forme [online]. Bratislava: S-EPI, s.r.o., 2024, [cit. 05.10.2024]. Dostupné na:< https://www.danovecentrum.sk/priklad-z-praxe/podiel-na-zisku-vyplateny-v-nepenaznej-forme.htm >
[3] JAŠURKOVÁ, Katarína. Výplata podielu na zisku odpísaným motorovým vozidlom [online]. Bratislava: S-EPI, s.r.o., 2024, [cit. 05.10.2024]. Dostupné na:< https://www.danovecentrum.sk/priklad-z-praxe/vyplata-podielu-na-zisku-odpisanym-motorovym-vozidlom.htm >
[4] ČERNÁ, Jana. Nepeněžité dividendy: ano či ne? Právní fórum : český právnický měsíčník. Praha: ASPI Publishing, 2004, vol. 2004, No 4, p. 163 - 167. ISSN 1214-7966.
[5] Nariadenie Komisie (Eú) 2023/1803 z 13. septembra 2023, ktorým sa v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1606/2002 prijímajú určité medzinárodné účtovné štandardy v účinnom znení (ďalej len „nariadenie“).
[6] Bod 11 časti Konsenzus Prílohy IFRIC 17 nariadenia.
[7] § 59 ods. 3 Obchodného zákonníka.
]]>Ešte nikdy sa mi žiadny post nepísal tak ťažko, ako tento. Martin bol vynikajúci právnik, výborný manažér a skvelý človek - najdôležitejší mentor, akého som počas mojej profesionálnej kariéry mal. A nielen ja.
Prvýkrát som sa s Martinom stretol na jar 2009. Zaujalo ho Lexforum a zavolal ma na kávu. Na prvý dojem bol imponujúci - charizmatický, sebavedomý a dobre oblečený. Rýchlo premýšľal, rýchlo reagoval a v rozhovore sa vedel rýchlo dostať k tomu, čo ho zaujímalo. V tom čase som mal necelé dva roky po štátniciach a už som mal možnosť stretnúť viacerých právnikov, ale Martin vždy vyčnieval.
O rok neskôr som nastúpil do advokátskej kancelárie Allen & Overy, ktorú viedol. Počas nasledujúcich deviatich rokov sme intenzívne spolupracovali na množstve zaujímavých klientskych mandátov a mimoklientskych iniciatív. Bolo fascinujúce sledovať ho ako právnika a manažéra. Okrem výnimočných analytických schopností vedel ľudí nadchnúť a inšpirovať. Mal unikátny dar v právnických aj manažérskych situáciách presne identifikovať, ktoré aspekty je potrebné vyriešiť rýchlo - a tieto potom aj bleskovo a správne uzavrieť - a ktoré si naopak vyžadujú detailnú analýzu - a na tú potom vytvoriť priestor a čas. Bol kreatívny v hľadaní riešení a presvedčivý v ich následnom prezentovaní. Bol vizionár vo vymýšľaní rôznych pro bono a legislatívnych iniciatív, ktoré naše právnické prostredie posúvali dopredu. Mal výnimočný odhad na osobnosti a mnohé jeho predpovede o smerovaní rôznych ľudí sa do písmena naplnili. A nikdy neustúpil zo svojich hodnôt a integrity.
Martin však nebol len výnimočný právnik a manažér, ale aj mimoriadne sčítaný a rozhľadený človek, ktorý vedel viesť zmysluplnú konverzáciu na takmer akúkoľvek tému - od športu, cez hudbu a filmy, až po filozofiu. Počas jednej z dlhých spoločných ciest autom na pojednávanie ma inšpiroval prečítať si 800 strán Histórie západnej filozofie od Bertranda Russella.
Po deviatich rokoch som z dôvodov, ktoré s Martinom vôbec nesúviseli, odišiel z Allen & Overy. A práve ukončenie spolupráce s ním bol jeden z hlavných dôvodov, pre ktoré bol pre mňa odchod profesne aj ľudsky taký ťažký.
O to viac som si vážil občasné stretnutia. Na konferenciách o arbitráži, pre rozvoj ktorej na Slovensku tak veľa urobil. Na opačných stranách stola pri negociáciách transakcií, kedy kombinoval dôsledné zastupovanie záujmov svojho klienta s pragmatizmom smerujúcim k spoločnému cieľu dosiahnutia dohody. Naposledy sme počas tohto leta diskutovali o mimoriadne zaujímavej právnej otázke, ktorá vyvstala v jednom z komplexných sporov, ktoré zastupoval. Martinov prístup k jej riešeniu stelesňoval celú jeho právnickú výnimočnosť - bol analytický, kreatívny a vizionársky.
Nedokážem si ani predstaviť, akú hlbokú dieru jeho tragický odchod zanecháva v jeho rodine. A ostáva mi len vyjadriť im moju hlbokú úprimnú sústrasť.
Viem však povedať, akú dieru zanecháva v slovenskom právnickom prostredí, v advokácii, v arbitrážnej komunite, v množstve iniciatív, ktoré neúnavne rozbiehal. A v neposlednom rade v mnohých právnikoch, pre ktorých bol - tak ako pre mňa - nezabudnuteľným mentorom a kolegom. Takto si ho budem pamätať.
RIP
1. mýtus – 728 prípadov ročne
Moje poznatky z praxe nasvedčujú, že štatistiky o § 363, ktoré prezentuje generálna prokuratúra, sú skreslené. Za rok 2023 malo ísť o 728 žiadostí (návrhov). V skutočnosti ich však môže byť o tisíce viac.
Moja osobná skúsenosť dokazuje, že niektoré žiadosti sa ku generálnemu prokurátorovi ani nedostanú a sú vybavené napr. nezákonným odstúpením na krajskú prokuratúru. Týmto postupom sa teda nedostanú ani do štatistík. Ako môj návrh „vybavil“ podriadený prokurátor si môžete pozrieť na mojom blogu, kde nájdete aj kópiu listu. Jednoducho moju žiadosť poslali na krajskú prokuratúru, hoci nedokázali uviesť jediný §, podľa ktorého postupovali.
2. mýtus – rozhodnutím cez § 363 konanie nekončí
Ďalším mýtom je, že po rozhodnutí podľa § 363 sa môže pokračovať v trestnom stíhaní. V skutočnosti je to len na názore generálneho prokurátora. Ak teda generálny prokurátor má právny názor, že daný skutok nie je trestný čin, tak je policajt alebo podriadený prokurátor povinný konanie zastaviť. Cez § 363 sa teda trestné konania dajú jednoducho zastaviť. K povinnosti riadiť sa príkazmi generálneho prokurátora uvádza Trestný poriadok:
“Orgán, ktorému vec bola prikázaná, je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie generálny prokurátor nariadil, a je viazaný jeho právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil, okrem ak sa zmenili skutkové alebo právne okolnosti, z ktorých právny názor generálneho prokurátora vychádzal.“
3. mýtus - 700 spisov ročne sa dá stihnúť
Asi každý právnik vie, že na naštudovanie trestného spisu treba aj niekoľko dní. Ak má generálny prokurátor svoju funkciu vykonávať riadne, nemôže to stihnúť. (Len pripomeniem, že podľa Trestného poriadku musí generálny prokurátor rozhodnúť o žiadosti do 6 mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia). Tá právomoc je nad ľudské sily a je nepodstatné, či svoju robotu rozdelí na podriadených – zodpovedný je len on. Tento paragraf je v praxi nevykonateľný. A to ešte neberieme do úvahy, že štatistiky sú pravdepodobne skreslené a tých prípadov môžu byť tisíce...
4. mýtus - § 363 je len pre politikov a celebrity
Nie som ani celebrita ani politik. Možno práve preto moju žiadosť ani zákonne nevybavili. Tento mýtus teda môžem potvrdiť. § 363 je zdá sa len pre dôležitých ľudí. Tu nie je na škodu si pripomenúť, že prokuratúra má páchateľov predovšetkým stíhať, nie prepúšťať. Kontrolná otázka: Viete si spomenúť, kedy sa generálny prokurátor chválil tým, že sa im podarilo chytiť nejakého veľkého zločinca? Naopak, o rozhodnutiach v prospech obvinených počúvame stále. Pôsobí to akoby naša generálna prokuratúra mala toľko starostí s nezákonným postupom prokurátorov, že sa nestíha venovať páchateľom trestných činov...
5. mýtus - § 363 zabraňuje justičným omylom
Takéto tvrdenie nepatrí do úst právnika. Asi všetci sme mali štátnice z trestného práva a vieme, že v trestnom konaní sa vec niekoľkokrát znovu a znovu študuje – od policajta, cez prokurátora, sudcu na prvom stupni, sudcov na druhom stupni, na najvyššom súde. Páchateľ má niekoľko opravných prostriedkov – sťažnosť, odvolanie, obnova konania, dovolanie... Myslieť si, že práve generálny prokurátor je ten, kto má čas a schopnosti, aby prekonal intelekt a prácu menovaných, je akurát na pousmiatie. § 363 na odhalenie pochybení a justičných omylov nepotrebujeme a ani to od tohto paragrafu nemôžeme očakávať (vzhľadom na vyťaženosť generálneho prokurátora).
6. mýtus - § 363 je normálny zákonný prostriedok
Na § 363 je veľa nenormálneho (koncentrácia moci, nemožnosť odvolania, kapacitná neúnosnosť). Najviac zaráža tá koncentrácia moci. Predstavme si, že by nejaký sudca mal možnosť zastaviť akýkoľvek súdny spor na Slovensku. Práve preto, aby sa predišlo zneužívaniu súdnej moci, sú súdne spory rozdeľované náhodne medzi tisíce sudcov. Podobne ani v parlamente nemá žiadny poslanec takú moc, aby mohol zastaviť návrhy predložené inými poslancami. Dokonca ani premiér nemôže vo vláde rozhodovať sám, ale členovia vlády hlasujú... V právnom štáte sa totiž moc rozdeľuje medzi viacero osôb a orgánov, aby sa čo najviac zamedzilo jej zneužitiu. Deľba moci platí v podstate v každej oblasti - okrem prokuratúry. K moci generálneho prokurátora sa dá prirovnať azda len právo prezidenta udeliť milosť (ale aj prezident tak môže urobiť až po odsúdení páchateľa súdom!). Paragraf 363 je najväčšou koncentráciou moci v našom právnom poriadku a tým aj jeho najslabšou časťou, ktorá si priam pýta aby bola zneužívaná. Existencia § 363 je v právnom štáte jednoducho neobhájiteľná.
]]>
Legalizace podpisu v ČR a její systémové vady jsou samo o sobě tématem spíše na disertační práci, přesto několik poznámek.
Pro slovenské, zde hojně aktivní kolegy, se hodí úvodem poznamenat, že - na rozdíl od Slovenska - v ČR může legalizaci (ověření) podpisu provést nikoli pouze matrika a notář (jako na Slovensku - mohou i advokáti?), ale navíc i pracoviště CzechPoint, a to zejména na pobočkách České pošty (podpisy ještě může ověřovat hospodářská komora, ale tu zde vynechám, moje zkušenost s nimi není žádná; stejně tak vynechávám velvyslanectví).
Samo o sobě udělení práva ověřování podpisů "proškoleným" pracovníkům pošty jsem již od začátku, před lety, považoval za naprosto děsivé. Zde nevycházím z exaktních dat, ale osobních pocitů - předpokládám, že notář si svůj úřad chrání a hlídá, co dělají jeho - jednotky - zaměstnanců. I u matriky lze předpokládat určitý standard (i když zde taky s polemikou) a úroveň kontroly - úřady, kde je více než jednotky ověřujících, budou spíše výjimkou. I advokát ověřuje doslova svým jménem a na svoji odpovědnost, navíc s omezením na ověření podpisu (fyzicky podepsáno před advokátem), bez možnosti uznání podpisu za vlastní.
Podle dostupných informací poskytuje pošta služby CzechPointu na 763 pobočkách. Legalizaci podpisu tak provádí několik tisích zaměstnanců, a to v podstatě bez hlubší kontroly. Ta je koneckonců v takovém množství poboček a zaměstnanců prakticky nerealizovatelná. Jde o osoby po krátkém školení, po němž z mé zkušenosti často nechápou ani základy agendy, kterou vyřizují a především odpovědnost, kterou mají. Prakticky pravidlem je, že do knihy zapisují obsah listiny, na níž ověřují podpis, s takovou stručností, že zpětné ověření, zdali byl podpis ověřen na té dané listině či jiné, je vyloučeno.
Toto tvrzení lze ověřit snadno experimenálně - pokud s plnou mocí přijde žadatel o legalizaci k notáři, notář do knihy opíše základní markanty plné moci, k čemu je apod. Pokud s toutéž plnou mocí přijde žadatel o legalizaci na poštu, pracovník do knihy opíše nadpis - "Plná moc". Dalších děsivých příběhů, kterak pobočkový pracovník ověřil podpisy na nesešité papíry, či těmto nepřelepil roh, a následně při návštěvě druhého podepisujícího ochotně dolepil přelepky i se stejným razítkem, jako ověření prvního podepisujícího, mám spoustu. Nicméně, to nemělo být předmětem tohoto příspěvku.
---
Jak plyne z výše uvedeného, důvodně bylo možné pokládat ověření podpisu notářem za to "nejvyšší" či "nejbezpečnější". Novelou notářského řádu - zákonem č. 300/2001 Sb., přesto šel legislativec ještě dál, kdy doplnil do notářského řádu ust. § 35m, kterým založil elektronickou evidenci notáři ověřených podpisů. Důležité je slovo "notáři".
Ověření, které bylo možno považovat za to nejméně problematické, jsme proto začali evidovat v centrální evidenci komory, přidali na něj QR kód pro ověření. To je samozřejmě super, kdyby to dopadalo na všechna ověření.
Jinak než jako silnou lobby si nelze vyložit neuložení této povinnosti všem - zejména poště a matrikám. U pošty podezřívám hlavně obavu, že doložky tiskne na jehličkových tiskárnách, které by ten QR kód tiskly blbě. U matrik to bude, zejména u těch malých, stejný důvod - řada z nich dodnes dělá doložky tak, že obtiskne razítko a vyplní do něj údaje osoby ručně.
---
K dokonalosti pak aplikaci ust. § 35m notářského řádu dovedla sama komora, která způsobem realizace popřela smysl ust. § 74 odst. 6 notářského řádu (Na žádost osoby, jejíž podpis je legalizován, notář vyhotoví ověřovací doložku také v některém z úředních jazyků členského státu Evropské unie, pokud takový jazyk notář nebo jeho pracovník ovládá.)
Jak? Doložky generuje systém komory, a vytvořit je lze jen česky, německy a anglicky. Notář sice jiný jazyk EU ovládat může, ale doložku s odkazem na ust. § 74 odst. 6 notářského řádu v tomto jazyce (pokud to není angličtina, němčina, nebo čeština) stejně nevydá, protože to nemá jak udělat.
]]>Nejvyšší soud v rozhodnutí vydaném pod sp. zn.: 29 Cdo 2329/2023 interpretoval ustanovení § 591 písm. d) občanského zákoníku takto:
Ustanovení § 591 písm. d) o. z. patří k právním normám s relativně neurčitou (abstraktní) hypotézou, tj. k právním normám, jejichž hypotéza není stanovena přímo právním předpisem a které tak přenechávají soudu, aby podle svého uvážení v každém jednotlivém případě vymezil sám hypotézu právní normy ze širokého, předem neomezeného okruhu okolností. Zákon výslovně nestanoví, z jakých hledisek má soud vycházet při posuzování otázky, zda jednání účastníka občanskoprávního vztahu představuje plnění, kterým bylo vyhověno mravnímu závazku nebo ohledům slušnosti; vymezení hypotézy právní normy tedy závisí v každém konkrétním případě na úvaze soudu. Rozhodnutí o tom, zda jsou splněny podmínky pro aplikaci ustanovení § 591 písm. d) o. z., je vždy třeba učinit po pečlivé úvaze, v jejímž rámci musí být zváženy všechny rozhodné okolnosti případu.
Podmínky uvedené v ustanovení § 591 písm. d) o. z. je třeba vykládat (vzhledem k tomu, že jde o výjimku, která vylučuje možnost věřitele dovolat se neúčinnosti bezúplatného právního jednání dlužníka) v souladu se smyslem a účelem institutu relativní neúčinnosti. Tuto výjimku je namístě uplatnit jen tehdy, převáží-li ohledy slušnosti nad povinností dlužníka splnit svou právní povinnost (dluh) vůči věřiteli (věřitelům).
Ustanovení § 591 písm. d) o. z. tedy nelze interpretovat tak, že by jakékoliv bezúplatné právní jednání dlužníka, které by z obecného hlediska bylo možné ve vztahu k nabyvateli plnění považovat za mravné a slušné, mohlo být důvodem k vyloučení možnosti věřitele dovolat se neúčinnosti tohoto bezúplatného právního jednání dlužníka. Takový výklad ustanovení § 591 písm. d) o. z. by nadřazoval mravní závazky a ohledy slušnosti nad závazky právní bez ohledu na jejich konkrétní podobu a prakticky by znemožňoval věřitelům dovolat se neúčinnosti bezúplatných právních jednání dlužníka učiněných vůči osobám jemu blízkým (opomenutí dlužníka, z nichž měla osoba jemu blízká prospěch), neboť při standardně fungujících vztazích mezi osobami blízkými by se dalo téměř jakékoli bezúplatné právní jednání mezi těmito osobami považovat za slušné a mravné. Takové absolutní nadřazení ohledů slušnosti nad závazky právními však nebylo smyslem a účelem ustanovení § 591 písm. d) o. z., a naopak by v některých případech mohlo vést k rozporu s dobrými mravy, neboť ne každé bezúplatné právní jednání (opomenutí) dlužníka, které lze považovat ve vztahu k nabyvateli plnění (nabyvateli majetku, který dlužník v důsledku svého opomenutí nenabyl) za slušné a mravné (za plnění, kterým bylo vyhověno mravnímu závazku nebo ohledům slušnosti), je způsobilé převážit nad právním závazkem dlužníka vůči věřiteli a ospravedlnit tak skutečnost, že dlužník na úkor svého věřitele bezúplatným právním jednáním převádí majetek na třetí osobu, a že právo věřitele proto zůstane zcela nebo zčásti neuspokojeno.
Otázku, zda jde o plnění, kterým bylo ve smyslu ustanovení § 591 písm. d) o. z. vyhověno mravnímu závazku nebo ohledům slušnosti, je tedy třeba posuzovat vždy s ohledem na konkrétní okolnosti každého případu a při jejím posuzování je třeba přihlížet zejména k tomu, o jaké konkrétní plnění jde, zda je v dané situaci ospravedlnitelné, že tímto plněním třetí osobě dlužník tuto osobu zvýhodní na úkor svého věřitele, zda je dlužníkem poskytnuté plnění za daných okolností přiměřené jeho majetkovým poměrům a zda se poskytnutím plnění podstatně nesnižuje hodnota dlužníkova majetku, v jaké majetkové (popřípadě sociální) situaci se v době právního jednání nacházel nabyvatel plnění [osoba, která měla z právního jednání (opomenutí) dlužníka prospěch] a jakou subjektivní hodnotu pro něj (pro ni) toto plnění s ohledem na jeho (její) majetkovou (sociální) situaci představuje, ale i k tomu, zda tímto plněním dlužník skutečně sledoval vyhovění svému mravnímu závazku nebo ohledům slušnosti.
Pojem ohledy slušnosti užitý v ustanovení § 591 písm. d) o. z. je nutné vykládat tak, že dlužníkem poskytnuté plnění musí vyhovovat těmto ohledům jak ve vztahu k nabyvateli plnění (k osobě, která měla z právního jednání nebo opomenutí dlužníka prospěch), tak ve vztahu k dlužníkovi. Plnění dlužníka přitom musí být přiměřené jeho majetkovým poměrům a nesmí podstatně snižovat hodnotu jeho majetku.
Stejně tak plnění, kterým bylo ve smyslu ustanovení § 591 písm. d) o. z. vyhověno mravnímu závazku, musí být přiměřené majetkovým poměrům dlužníka, nesmí podstatně snižovat hodnotu jeho majetku a musí jít o takový mravní závazek, který (stejně jako ohledy slušnosti) převáží nad povinností dlužníka plnit svůj právní závazek vůči věřiteli a kterému je proto třeba dát přednost před právem věřitele na uspokojení jeho vykonatelné pohledávky.
Srov. rozsudek Nejvyššího soudu sp. zn. 21 Cdo 955/2018, rozsudek Nejvyššího soudu sp. zn. 21 Cdo 867/2018, a 21 Cdo 2332/2018.
]]>
Zdá sa mi, že táto otázka sa počas mojej praxe objavovala aspoň raz za rok. Otázka znela, či v zmluve, ktorá inak neobsahuje žiadny iný medzinárodný prvok, možno dojednať právomoc cudzieho súdu.
Nariadenie Rím I pre analogickú otázku rozhodného práva ustanovuje výslovnú úpravu. Podľa čl. 3 ods. 3 možno aj pri absencii medzinárodného prvku dohodnúť cudzie rozhodné právo, napriek tomu sa však budú aplikovať kogentné ustanovenia domáceho práva.
Nariadenie Brusel I [nariadenie Rady (ES) č. 44/2001], ani rekodifikované Nariadenie Brusel Ia [nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012] však túto otázku výslovne neriešia.
Podľa mojich skúseností existovali dva názory.
Časť kolegov zastávala názor, že takáto prorogácia je možná. Vychádzali z toho, že Nariadenie Brusel I, resp. Ia v tomto smere neustanovuje žiadne obmedzenie. Ak dohoda o prorogácii nie je v čisto vnútroštátnej situácii zakázaná, mala by byť dovolená.
Druhá časť kolegov zastávala názor, že v čisto vnútroštátnej situácii by sa Nariadenie Brusel I, resp. Ia nemalo aplikovať. Tieto názory vychádzali okrem iného z argumentu, že ES/EÚ ani len nemala kompetenciu upraviť nariadením otázku právomoci v čisto vnútroštátnom vzťahu.
Uvedomujem si, že keď sa teraz prihlásim k názoru, ktorý medzitým potvrdil Súdny dvor EÚ, budem generálom po bitke. Ale v tomto prípade som len 15 rokov opakoval názor niekoho oveľa múdrejšieho – konkrétne profesora Philippa Wooda, ktorý v jednom zo zväzkov svojho legendárneho šesťzväzkového opus magnum uviedol v časti o prorogácii podľa Nariadenia Brusel I nasledovné:
„No necessity for international transaction It is not necessary that the transaction concerned has an international character. Thus parties who are domiciled in, say, France, can confer exclusive jurisdiction on English courts if they wish. See the discussion in Owusu v Jackson, Case C-281/02, (2005) ECR I-1383, at para 5-017.“
(Philip R. Wood. Conflict of Laws and International Finance, Volume 6. Sweet & Maxwell, 2007, s. 133-134, marg. č. 5-033).
Takže touto cudzou múdrosťou som sa 15 rokov oháňal. Aj som sa čudoval, že takúto základnú otázku Súdny dvor nemal doteraz príležitosť zodpovedať. Až doteraz.
Súdny dvor a generálny advokát
Vo februári Súdny dvor EÚ vydal rozsudok vo veci C 566/22, Inkreal s.r.o. proti Dúha reality s.r.o.. V danom konaní išlo o zmluvy medzi dvoma slovenskými spoločnosťami, ktoré dohodli prorogačnú doložku v prospech českých súdov. Veriteľ z týchto zmlúv neskôr postúpil svoje pohľadávky ďalšej slovenskej spoločnosti, ktorá podala žalobu na české súdy. Nejvyšší soud ČR predložil Súdnemu dvoru EÚ nasledovnú otázku:
„Je pôsobnosť nariadenia [č. 1215/2012], pokiaľ ide o existenciu medzinárodného prvku, ktorý je nevyhnutný pre uplatniteľnosť uvedeného nariadenia, založená len na tom, že dve zmluvné strany s bydliskom v tom istom členskom štáte sa dohodnú na právomoci súdov iného členského štátu EÚ?“
Generálny advokát Jean Richard de la Tour vo svojich návrhoch spomenul, že na danú otázku sa vyskytujú dva protichodné názory. A následne sa na základe viacerých argumentov jednoznačne priklonil na stranu názoru, že takáto prorogačná doložka v čisto vnútroštátnej situácii prípustná nie je.
Súdny dvor EÚ sa nestotožnil s názorom generálneho advokáta a priklonil sa k opačnému výkladu. Oprel sa pritom o niekoľko argumentov.
Po prvé, textuálny výklad čl. 25 Nariadenia Brusel Ia nevylučuje výklad, aby sa vzťahoval na prorogačnú doložku uzatvorenú stranami z rovnakého členského štátu.
Po druhé, je pravdou, že aplikácia Nariadenia Brusel Ia si vyžaduje cudzí prvok. Avšak ten je daný už len tým, že strany si v inak rýdzo vnútroštátnej situácii zvolili právomoc cudzích súdov. Inými slovami, nie je prekážkou, že cudzí prvok je „umelo“ vytvorený len zmluvnými stranami a tento cudzí prvok nemusí vyplývať z externých okolností vzťahu.
Po tretie, jedným z účelov čl. 25 je posilnenie zmluvnej voľnosti a účinnosti dohôd o prorogácii. Ustanovenie by teda malo byť vykladané v prospech zmluvnej autonómie.
Po štvrté, účelom nariadenia je harmonizácia noriem o medzinárodnej právomoci a tak dosiahnutie predvídateľnosti týchto noriem. Žalobca by mal byť schopný jednoducho určiť súd, ktorému svedčí medzinárodná príslušnosť, a tento súd by mal byť schopný jednoducho rozhodnúť o svojej právomoci bez potreby meritórneho prieskumu veci. Ak by súd musel okrem samotnej existencie prorogačnej doložky skúmať aj existenciu ďalších medzinárodných prvkov v danom vzťahu, musel by sa v rámci posudzovania právomoci intenzívnejšie zaoberať meritom sporu, rozhodovanie by bolo menej predvídateľné a zvýšilo by sa riziko kompetenčných sporov a tým pádom aj súbežných konaní.
Súdny dvor EÚ spomenul aj ďalšie argumenty (vzájomná dôvera medzi súdmi členských štátov, porovnanie s Haagskym dohovorom).
Jasné pravidlo
Štvrtý argument mi pripadá najzaujímavejší a najpresvedčivejší. Ako som na tomto blogu viackrát argumentoval, niekedy je dôležitejšie, aby bolo pravidlo jasné, než aby bolo správne. Rozumiem, že z hľadiska logickej čistoty sa môže názor generálneho advokáta javiť presvedčivejšie. Ak ustálená judikatúra vyžaduje na aplikáciu Nariadenia Brusel Ia medzinárodný prvok, javí sa prvok spočívajúci len v dojednaní strán o právomoci cudzieho súdu trochu „umelý“. Mám preto pochopenie pre argument, že medzinárodný prvok by mal vyplývať z objektívnych externých kritérií.
Takýto záver by však nevyhnutne viedol k ďalšej neistote. Viem si predstaviť košatú judikatúru a spisbu o tom, čo je dostatočný medzinárodný prvok – či sa vyžaduje domicil strán v rôznych štátoch, alebo postačí miesto plnenia zo zmluvy, prípadne domicil materskej spoločnosti jednej zo strán atď. Takéto pravidlo by si následne vyžiadalo značné dokazovanie už vo fáze rozhodovania o právomoci. Toto by zase vytváralo priestor na tzv. talianske torpéda, kedy by žaloba v štáte, ktorý je známy pomalým posudzovaním právomoci, na dlhý čas prostredníctvom pravidiel o litispendencii blokovala konanie v štáte, ktorého súdy si strany v prorogačnej doložke vybrali.
Preto sa teším, že sa Súdny dvor nestotožnil s názorom generálneho advokáta a uprednostnil jasnosť pravidla a jednoduchosť jeho aplikácie. A teším sa samozrejme aj preto, lebo dali za pravdu profesorovi Woodovi, ktorého som v tejto súvislosti toľkokrát citoval.
Ahojte lexforáci,
po dlhšej odmlke opäť na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity organizujeme Trnavské právnické debaty, na ktoré by sme vás cestou lexfora radi pozvali. Tentokrát budú debaty venované predbežnému právnemu posúdeniu a prekvapivým súdnym rozhodnutiam.
Ako sa osvedčilo v minulosti, ani tentokrát nepôjde o klasickú konferenciu s príspevkami, ale o moderovanú diskusiu panelistov, medzi ktorými nebudú chýbať sudcovia Ústavného či Najvyššieho súdu, ale ani sudcovia okresných súdov, keďže práve oni sú tí, v ktorých praxi predbežné právne posúdenie a prekvapivé rozhodnutia zohrávajú najväčší význam.
Diskusia sa uskutoční 22. 3. 2024 so začiatkom o 9:00 v budove Právnickej fakulty v Trnave (Kollárova 10), miestnosť č. 11. Diskusia prebehne len prezenčne.
Ak by ste mali záujem zúčastniť sa, treba sa zaregistrovať na tomto linku.
Pozvánku s detailným popisom diskutovanej témy môžete nájsť tu.
Ak by ste mali akékoľvek postrehy alebo návrhy, kľudne ich napíšte do diskusie k tomuto postu. Môžeme ich potom využiť priamo na podujatí.
Tešíme sa na vás.
]]>
Hneď na začiatok si dovoľujem odstrašiť čitateľa tým, že nasledujúci príspevok si bude vyžadovať mierne dlhší úvod na nastolenie kontextu, na druhú stranu sa jedná o veľmi zaujímavú tematiku, so závermi, ktoré majú ambíciu znovu otvoriť diskusie na tému ušlého zisku.
Dovolím si dokonca tvrdiť, že podľa toho kam sa budúca súdna prax prikloní (čo do záverov, ktoré by som rád prenechal diskusii), tak bude principiálne ovplyvnený priebeh budúcich súdnych konaní o ušlom zisku. Z dôvodu aby bol príspevok čo najkratší, budú niektoré pasáže, čo možno najviac zostrihané. Nejde však začať bez pomocnej „súdnej definície“ na ktorú, sa ďalej odvolám.
Úvod:
„Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti).“[1]
Tak ako skutočná škoda je výsledkom rozdielu dvoch stavov, skutočného stavu pred vznikom škody a aktuálneho stavu po vzniku škody, tak aj ušlý zisk v sebe viaže dva stavy, a to stav aktuálny, ktorý tu je, a stav hypotetický[2], ktorý by tu bol nebyť škodovej udalosti. Problematické je, že zatiaľ, čo pri skutočnej škode oba stavy reálne nastali a vo väčšine prípadov ich bolo možné empiricky vnímať, poprípade tieto stavy boli určiteľné metódami ohodnocovania majetku, pri ušlom zisku nastal iba aktuálny stav, zatiaľ čo hypotetický stav je stav fiktívny, ktorý by „mal nastať“ pri „pravidelnom chode vecí.
Hlavná otázka tohto príspevku teda samozrejme bude, čo je „pravidelný beh vecí“.
Pre spomínaný cieľ dosiahnuť krátkosť tohto príspevku, sa pri zisťovaní toho čo súdy rozumejú pod pravidelným behom vecí odrazím od pár súdnych rozhodnutí, ktorí v skratke zhrniem.
Modelové súdne spory:
V prejedávanom prípade sa spoločnosť A zaviazala v kúpnej zmluve dodať spoločnosti B smrekové lamely, a spoločnosť B sa zaviazala za tieto uhradiť kúpnu cenu. Spoločnosť B neodobrala celé dohodnuté množstvo lamiel a ani za neodobrané lamely nezaplatila kúpnu cenu. Spoločnosť A sa domáhala náhrady ušlého zisku, ktorý vyčíslila ako rozdiel medzi vstupnými nákladmi a dohodnutou kúpnou cenou. Vstupné náklady a iné vstupné veličiny boli dokázané na základe znaleckého posudku. Súdy všetkých inštancií priznali spoločnosti A náhradu ušlého zisku, pričom za vysoko pravdepodobné považovali, že nebyť protiprávneho konania spoločnosti B, spoločnosť A by dostala kúpnu cenu, a teda by realizovala zisk.[3]
Inde, Najvyšší súd uviedol, že príčinná súvislosť medzi nesprevádzkovaním verejnej časti kanalizácie, resp. nevydaním kolaudačných rozhodnutí a nemožnosťou domy prenajímať za dohodnuté nájomné, je daná, a teda ušlý zisk môže spočívať v nerealizovanom dohodnutom nájomnom.[4] Vzhľadom na to, že konanie v tejto veci trvalo/trvá viac ako 12 rokov a vec bola viackrát vrátená pod inými spisovými značkami súdom nižšieho stupňa na opätovné rozhodnutie, nepodarilo sa mi z dostupných registrov dohľadať ukončenie tejto veci, a najmä to, či žalobcovia konkrétnymi zmluvami doložili nezrealizovaný nájomný vzťah, resp. či na základe týchto bola žalobcom priznaná náhrada ušlého zisku.[5] Napriek tomu Najvyšší súd uviedol, že ak by v dôsledku konania škodcu nebol realizovaný konkrétny nájomný vzťah, nárok na ušlý zisk by bol daný.
Z vyššie uvedeného a aj z doktrinálnych zdrojov[6] možno teda vyvodiť, že za vysoko pravdepodobné rozmnoženie majetku súdy pokladajú situácie, kedy z konkrétnej zmluvy vyplýva, že by poškodená strana realizovala zisk. Napriek tomu v odbornej literatúre panuje celkom jednoznačný názor, že ušlý zisk nemusí byť vždy viazaný na konkrétny kontrakt, a jeho preukazovanie nemôže byť limitované len dôkazmi o konkrétnych zmluvách.[7] M. Hlušák dokonca poukazuje na mimozákonnú skúsenosť, že pri normálnom behu veci každý vynakladá vo svojich záležitostiach náležitú starostlivosť (diligentia in suis). „Ak teda v prípadnom súdnom konaní nič nesvedčí o opaku, možno vychádzať z akejsi mimozákonnej, skúsenostnej skutkovej domnienky, že poškodený by dosiahol zisk práve tak, ako ho dosiahli iné porovnateľné subjekty, resp. ako ho dosahoval dovtedy.“[8]
Tieto úvahy však zamotáva nižšie zostručnený spor, ktorý je podnetný aj mimo koncepciu ušlého zisku.
Naproti tomu v inom prípade sa žalobca domáhal ušlého zisku, ktorý mal vzniknúť v príčinnej súvislosti s porušením zákonnej povinnosti žalovaného uskutočniť povinnú ponuku na prevzatie všetkých kótovaných akcií emitenta SLOVNAFT, a.s.. Žalovaný bol povinný predložiť povinnú ponuku do 07.04.2003, a teda podľa žalobcu k finančnému vysporiadaniu povinnej ponuky (odkúpeniu akcií akcionárov emitenta žalovaným) by muselo dôjsť najneskôr 01.07.2003. Pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že žalovaný si svoju povinnosť nesplnil včas, a k vyhláseniu povinnej ponuky došlo až 25.11.2003 a vysporiadaniu až 30.01.2004. Žalobca si nárokoval ušlý výnos ako abstraktný ušlý zisk z peňažných prostriedkov, ktoré akcionárom neboli vyplatené až do 30.01.2004, a teda akcionári nemohli od 01.07.2003 a kedykoľvek po tomto dni až do 30.01.2004 tieto peňažné prostriedky bežným spôsobom zhodnocovať. Žalobca spravidla dosahovaný zisk z investícií na akciovom trhu vymedzil ako zisk v miere nárastu akciového indexu príslušnej burzy. Súdy prvého a druhého stupňa sa s týmto tvrdením stotožnili, pričom vychádzali z nariadeného znaleckého dokazovania, ktoré obvyklý zisk stanovilo na základe konkrétnych geograficky relevantných akciových indexov (napr. ako CESI, CETOP 20 a CECE IEUR...), a ktoré ustálilo, že výška abstraktného ušlého zisku zodpovedá miere zhodnotenia najmenej 15 % p. a.. Dovolací súd nárok na ušlý zisk spočívajúci v možnom zhodnotení finančných prostriedkov nepovažoval za preukázaný a daný. Dôvodil jednak, že abstraktný ušlý zisk predstavuje len alternatívu k skutočnému ušlému zisku, a teda ho nie je možné priznať, pokiaľ by nebol daný nárok na skutočný ušlý zisk. Rovnako považoval porovnanie, ako by sa finančné prostriedky dali zhodnotiť v konkrétnych akciových indexoch za hypotetické možnosti, aké obchody by boli bývali uskutočnené alebo by teoreticky prichádzali do úvahy, pričom tieto nepreukazujú, že k uzavretiu obchodov by skutočne došlo, nebyť škodovej udalosti, t. j. porušenia povinnosti škodcom. Následne, a to aj z dôvodu námietky res iudicata (ktorá ale nie je predmetom príspevku) vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.[9] Nato súd prvého stupňa viazaný právnym názorom vysloveným v rozhodnutí Najvyššieho súdu konanie zastavil z dôvodu prekážky res iudicata.[10]
Skutočnosti v prospech širšieho výkladu:
I keď ipso iure za aktuálneho právneho stavu so závermi dovolacieho súdu (v rámci aktuálneho vnímania ušlého zisku) súhlasím, na viacerých miestach otvárajú polemiku, ktorá je jadrom tohto príspevku.
Holá kostra vyššie uvedeného prípadu konštruuje stav, kedy poškodený (veriteľ) nemôže vplyvom protiprávneho konania dlžníka disponovať s finančnými prostriedkami a požívať ich úžitky. Podľa môjho názoru je z pohľadu ušlého zisku irelevantné, či poškodený vlastní/vlastnil nejaké akcie, poprípade vykonával inú investičnú činnosť. Nesporné je, že ak osoba disponuje výrobnými faktormi, môže pomocou nich dosahovať zisk. Avšak po faktickej stránke, samotná možnosť dosiahnutia zisku ešte neznamená, že zisk bude aj dosiahnutý. Podľa môjho názoru pre dosiahnutie zisku musia byť obligatórne a kumulatívne splnené dve podmienky, a to podmienka možnosti, že situácia dosiahnutie zisku skutočne umožňovala, a podmienku schopnosti, že osoba bola schopná dosiahnuť zisk. Okrem toho možno hovoriť aj o fakultatívnom predpoklade vôle, že osoba chcela dosiahnuť zisk.
Z pohľadu súkromného práva, ktoré stojí na zásade pacta sunt servanda, je situácia, kedy by zisk bol realizovaný na základe konkrétnej zmluvy, úplne ideálna, nakoľko podmienka možnosti je naplnená ex lege, keďže právo uzavretie konkrétneho vzťahu, ktorý môže priniesť zisk umožňuje, a podmienka schopnosti je naplnená ex contractu, keďže osoba je hneď po uzavretí takej zmluvy oprávnená na plnenie, hoc aj na budúce plnenie. Súkromné právo tu konštruuje silnú domnienku, že osobe bude plnené, pričom to vyplýva z jeho povahy. Navyše vôľový predpoklad netreba nijako dokazovať, keďže z uzavretej zmluvy sa predpokladá vôľa strany prijať plnenie. Keďže sa zisk mal realizovať na základe konkrétnej zmluvy, jedná sa o skutočný ušlý zisk, pričom ako vyplýva z vyššie uvedeného, súdy priznávajú jeho náhradu v takýchto situáciách. Ak posunieme naše uvažovanie ďalej, zistíme, že prípad konkrétne uzatvorenej zmluvy by nemal byť jediným prípadom ušlého zisku. V prospech toho svedčí odborná literatúra, ktorá prezentuje situácie, kedy konkrétne uzavretie zmluvy nemožno očakávať, napríklad ak je podnikateľ poškodený už pri vstupe do podnikania a nerealizoval zisky z budúcich, ešte neuzavretých obchodov.[11] Aby sme si dané ilustrovali bližšie, pozrime sa napríklad na situáciu, kedy spoločnosť má uzavretú rámcovú zmluvu s nešpecifikovaným množstvom čiastkových dodávok, odberov alebo výkonov, pričom druhá zmluvná strana realizuje čiastkovú objednávku, ktorú spoločnosť pre konanie škodcu nevie splniť, a teda ju formálne odmietne. Takáto situácia vykazuje vysokú mieru zhodnosti s nerealizovaným ziskom z už uzavretej zmluvy. Ak by bolo ekonomickou a faktickou realitou, že poškodená spoločnosť je odkázaná pri svojej činnosti na plnenie, ktoré sa jej nedostalo následkom konania škodcu, a ani s prihliadnutím na § 384 a § 385 OBZ, nevie svoj zisk realizovať inak, zjednodušene povedané, naozaj čaká na plnenie druhej zmluvnej strany a až následne vstupuje do záväzku s inou osobou, z ktorého má realizovať zisk, potom na základe konania škodcu nemohla do daného záväzku od počiatku vstúpiť, a teda sa javí nelogické preukazovať zisk zmluvou, ktorú uzatvoriť nemohla. O rovnakú situáciu by sa jednalo aj v prípade, ak by spoločnosť dostala návrh na uzavretie zmluvy, na základe ktorej by realizovala zisk, pričom tento by spoločnosť nemohla prijať z dôvodu, že na základe konania škodcu by nemohla realizovať výrobu. V praxi sa obchodné spoločnosti často nachádzajú v spleti dodávateľských a subdodávateľských vzťahov.
Vo vyššie uvedených príkladoch si možno predstaviť spoločnosť, ktorá vyrába mliečne výrobky. Plnením, na ktoré je odkázaná, je dodávka sklenených fliaš, do ktorých plní svoje výrobky. Ak jej tieto nie sú dodané, nemôže plniť mliečne výrobky do obalov, a teda nemôže uzavrieť zmluvu o odbere. Týmto by prišla o zisk z predaja. Ak by sa následne domáhala náhrady ušlého zisku, som toho názoru, že v oboch spomenutých príkladoch by sa nejednalo o abstraktný ušlý zisk, ale išlo by o skutočný ušlý zisk, keďže by sa dal odvodiť od zmluvných podmienok onej neuzavretej zmluvy. Avšak je nejasné, či by súdy priznali nárok na ušlý zisk, alebo či by ho odmietli s odkazom, že sa jedná len o potenciálne obchody, ktoré by prichádzali do úvahy. Okrem uzavretých zmlúv, súdnou praxou nie je nikde definovaná miera istoty obchodov, a teda, či návrh na uzavretie zmluvy o odbere od odberateľa (napr. návrh mailovou komunikáciou na odber 100ks jogurtov) v takomto prípade predstavuje obchod, ktorý by sa bol zrealizoval nebyť konania škodcu.
Skutočnosti v prospech užšieho výkladu:
Opačne by sa dalo povedať, že by pre spoločnosť bolo výhodné mať uzavreté rámcové zmluvy, poprípade dostávať návrhy zmlúv, na ktoré by sa mohla odvolať vždy v prípade, ak by na základe nejakého nevyplateného plnenia nemohla realizovať tieto. Túto skutočnosť možno vidieť najmä na kontrastnom prípade vyššie uvedeného súdneho sporu, taktiež na ňom možno ilustrovať problémy čiastkových nerealizovaných záväzkov uskutočňovaných na pokyn. V prípade, ak by spoločnosť A mala uzavretú zmluvu o vkladovom účte, podľa ktorej by banke mohla prenechať ľubovoľnú čiastku, ktorá by bola špecifikovaná až samotným vkladom, a spoločnosť B by spoločnosti A protiprávne neposkytla plnenie, napríklad finančné prostriedky, potom by spoločnosť A nemohla prenechať tieto peňažné prostriedky banke a realizovať zisk v podobe úroku. Podmienka možnosti je splnená, keďže Obchodný zákonník umožňuje uzavretie takéhoto záväzku, situácia na trhu rovnako umožňuje prostredníctvom takéhoto záväzku dosiahnuť zisk, čo možno vyčítať z konkrétnej zmluvy medzi spoločnosťou A a bankou, kde je vyjadrený konkrétny úrok. Posudzovanie podmienky schopnosti už je značne problematické, nakoľko až po konkrétnom vklade by mohol byť realizovaný zisk, a teda by sa jednalo o konkrétny obchod. V teoretickej rovine sa ale nedá určiť, či by pri pravidelnom behu vecí k vkladu došlo, keďže situácia, kedy by spoločnosť A peniaze nevložila pre konanie škodcu, a situácia, kedy by spoločnosť A peniaze nevložila z iného dôvodu, sa navonok prejavujú úplne totožne. Spoločnosť, ktorá by nebyť konania škodcu finančné prostriedky na vkladový účet naozaj vložila, má k dispozícii len rovnaké dôkazy ako spoločnosť, ktorá by už konkrétny vklad nerealizovala. Rozdiel oproti prípadu konkrétnej zmluvy spočíva v tom, že v tomto prípade spoločnosť na urobenie konkrétneho vkladu nebola zaviazaná. Pri súdnom rozhodovaní potom môžu vzniknúť pochybnosti o istote tohto zisku, keďže spoločnosť nebola zaviazaná na jeho dosiahnutie. Oprieť by sme sa mohli o vyššie zmienenú skúsenostnú domnienku, že každý má záujem dosahovať zisk. Opačne by to zas predstavovalo situáciu, kedy v prípade omeškaného alebo neuskutočneného plnenia by sa teoreticky každý mohol domáhať okrem úrokov alebo poplatku z omeškania aj ušlého zisku, napríklad vo výške vkladového úroku. Takáto situácia predstavuje kostru vyššie spomínaného súdne prejedávaného prípadu, s tým rozdielom, že žalobca sa domáhal úroku odvodeného od akciového indexu. Súdy prvého a druhého stupňa sa stotožnili s argumentáciou žalobcu, pričom považovali za naisto postavené, že by žalobca realizoval zisk. Najvyšší súd už nepovažoval za isté, že by sa takýto nákup akcií naozaj uskutočnil. Na základe plošného odmietnutia takéhoto zisku Najvyšším súdom možno vysloviť pochybnosť, či by žalobcovo postavenie bolo nejako zmenené, ak by tento mal uzavretú komisionársku zmluvu o obstaraní kúpy alebo predaja cenného papiera, poprípade, keby ešte pred vznikom škody dal pokyn na budúce obstaranie kúpy cenného papiera.
Podnet na diskusiu:
Pre diskusiu ostávajú otvorené otázky, či sa teda ušlým ziskom rozumie len zisk, ktorý by strana bola „povinná“ (zo zmluvného vzťahu) dosiahnuť. Poprípade, či sa má toto chápanie zmeniť, a ak hej, ktorým smerom sa má uberať.
Zdroje:
[1] Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.04.2010, sp. zn. 4 Cdo 319/2008.
[2] HLUŠÁK, M. Glosa k rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 cdo 195/2015 z 29.3.2017 (hypotetický ušlý zisk). Bratislava: Wolters Kluwer, 2017.
[3] Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.09.2020, sp. zn. 2Obdo/39/2019.
[4] Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.04.2010, sp. zn. 4 Cdo 319/2008.
[5] Nález Ústavného súdu SR z 16.04.2013, sp. zn. III. ÚS 21/2013-43.
[6] Napríklad:
UŠIAKOVÁ, L. Komentár k § 379. Bratislava: Eurokódex, 2016, s. 173.
MITTERPACHOVÁ, J. Zodpovednosť za škodu v obchodnom práve. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015, s. 48.
[7] MITTERPACHOVÁ, J. Zodpovednosť za škodu v obchodnom práve. Bratislava: Wolters Kluwer,
2015, s. 48 a s. 72.
[8] HLUŠÁK, M. Glosa k rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 cdo 195/2015 z 29.3.2017 (hypotetický ušlý zisk). Bratislava: Wolters Kluwer, 2017.
[9] Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.12.2020, sp. zn. 2Obdo/10/2018.
[10] Uznesenie Okresného súdu Bratislava I z 29.07.2021, sp. zn. 27Cb/106/2007.
[11] NEDBÁLEK, K. Metodický návod výpočtu hypotetického ušlého zisku s komparací v SR a ČR. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2014, s. 25.
]]>
V niektorých štátoch je online priestor zaplavený alebo aspoň pokropený rôznymi formami online šírenia osvety v práve. Žiarivým príkladom sú trebárs Nemci, kde už istú dobu nie je ničím výnimočným ani to, že akademici s elánom nahrávajú celé semestre svojich prednášok a zverejňujú ich pre všetkých na webe. Aj z mnohých praktikov sa s vervou stali YouTuberi. Popri tom sa pravidelne točia množstvá podcastov či iných diskusných relácií. U nás sa online hovorené neformálne slovo v práve zatiaľ príliš neuchytilo. Dôvody môžu byť kultúrne (nie sme skrátka takí), motivačné (nechce sa alebo neoplatí sa), časové (nie je kedy), či iné.
Nie tak dávno sa však na českej (a teda tak trochu na „našej“) scéne objavil podcast Judikatúra. Vzhľadom na to, čo tento podcast ponúka, mám pocit, že sa o ňom na Slovensku nie príliš vie a tak som chcel naň touto formou urobiť malú reklamu a tým snáď prispieť k jeho popularite, lebo si to podľa mňa zaslúži.
Ide o podcast, ktorý začiatkom roka 2022 začali natáčať dvaja významní českí civilisti: doc. Filip Melzer a dr. Petr Bezouška. Už z ich odborného zamerania je zrejmé, že obsahom podcastu sú najmä súkromnoprávne témy, a to najčastejšie rýdzo občianskoprávne. Jadrom podcastu je komentovanie vybraných rozhodnutí najmä českého Najvyššieho súdu. Čo do štruktúry sa najprv uvedie zhutnený skutkový stav, po ktorom sa riešia jednotlivé právne problémy. Treba vyzdvihnúť, že právno-analytická časť je na podcast naozaj extrémne dôkladná. Je skvelé, že sa problémy či inštitúty rozoberajú najskôr zoširoka a vyvíja sa veľká snaha, aby poslucháč najskôr vo všeobecnosti pochopil, o čo ide, pravidelne aj v (u nás veľmi potrebnom) historicko-komparatívnom kontexte. Neskáče sa teda in medias res. Z pohľadu Slováka pritom podľa mňa vôbec nevadí, že väčšinou sa operuje už s novým českým občianskym právom. Mnohé diely sa venujú právu, ktoré sa vôbec alebo len málo zmenilo. A dokonca tam, kde sa zmenilo, povie sa, ako to bolo za starého českého práva, t. j. podľa nášho dnešného. Takýto poctivý prístup však súčasne a nevyhnutne znamená, že nejde práve o relaxačné počúvanie a treba sa na to trošku koncentrovať (čo, samozrejme, nie je myslené zle, ale fakticky). Okrem komentovania judikatúry sa sporadicky (symbolicky na „okrúhlu“ epizódu) objaví diel o všeobecnejšej téme. Najnovšie pribudli aj epizódy o niektorých „mystických“ civilistických pojmoch, ktoré podcasteri vysvetľujú. Dlho boli všetky epizódy v plnej dĺžke zadarmo dostupné. Ja som ich počúval na Spotify, ale isto sú aj inde. Nedávno (a ja sa aj čudujem, že až tak neskoro) sa podcast spoplatnil. Ide o sumu 5 euro na mesiac, platí sa a počúva sa potom cez portál herohero. Vzhľadom na kvalitu a kvantitu podcastu je toto podľa mňa ešte stále len almužna a dobrá vôľa podcasterov. Občas sa ešte zverejní full epizóda aj pre neabonentov. Diely, ktoré sa natočili pred spoplatnením, sú naďalej zadarmo.
All in all, ja si tento podcast veľmi užívam, nesmierne si cením jeho tvorbu a môžem ho len a len odporúčať. Tvorcom veľmi ďakujem a prajem veľa entuziazmu a inšpirácie do ďalších epizód!
]]>
Lexforáckej ekipe dávam na diskusiu ďalšiu zaujímavú oblasť vzťahu alternatívnych orgánov na riešenie sporov, v tomto prípade rozhodcovského konania - a dohľadu všeobecných súdov nad tým, čo sa udialo v rozhodcovskom súdnictve. O nemožnosti rozhodcovského súdnictva prejednávať disciplinárne skutky a "veci" som už poukázal u "Juraja" tu.
Všetci vieme, že vzťah arbitráže a všeobecného súdnictva je vymedzený predovšetkým (i) žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku, a (ii) judikatórne zastabilizovanou šírkou tohto dohľadu iba v rozsahu (ii.i) prieskumu práva na spravodlivý súdny proces. Inak a laicky povedané, všeobecné súdny nebudú a nemajú riešiť vec riešenú po právnej stránke pred arbitrom ešte raz, ale len v rozsahu prieskumu, či arbitráž prebehla ako mala s prihliadnutím na právo na spravodlivý proces (fair trial) v zmysle čl. 46 a čl. 6 dohovoru.
Analogicky dlhodobo tvrdím, že tento model "dohľadu" by mal byť nastavený pre všetky ADR platformy vo vzťahu k dohľadu nad tým, čo sa "u nich" udialo, ale to je iná téma.
Pri práci na jednom odbornom texte som ale narazil na ďalšiu zaujímavosť, a to aj v zmysle judikatúry. Predpokladom prejednania veci arbitrom je, že tento arbiter vyhodnotí, že (i) má právomoc konať. V tom prípade dôjde k arbitrážnemu prejednaniu veci a k jednému zo spôsobov rozhodnutia v zmysle ZORK.
Zákon ale mlčaním zákonodarcu nerieši prípad, kedy arbiter vecne nesprávne vyhodnotí nedostatok právomoci rozhodcovského súdu konať, vydá uznesenie o zastavení konania (ustanovenie § 21 ods. 1) - pričom, strane nie je umožnené "správnosť" tohto posúdenia "preveriť" na všeobecnom súde. Je tomu tak preto, pretože žaloba v zmysle ZORK môže smerovať len voči rozsudku. Po procesnej stránke my ale potrebujeme na súde všeobecnej sústavy súdnictva preveriť vecnú správnosť uznesenia o zastavení konania (analogicky, preveriť správnosť uznesenia súdu prvej inštancie o zastavení konania na odvolacom súde vieme - ustanovenia § 357a CSP).
Nemožnosť všeobecných súdov rušiť uznesenia o nedostatku právomoci rozhodcovského súdnictva bola judikovaná niekoľkokrát. Pokiaľ právomoc zrušiť rozhodcovské uznesenie o zastavení konania pre nedostatok právomoci titulom jeho vecnej nesprávnosti konštatovanej samotným rozhodcovským orgánom nepatrí všeobecným súdom a argumentum a minori ad maius + PL. ÚS 5/2016 - ani ústavnému súdu, potom tu máme vážny problém - a to zákaz denagatio iustitiae.
Poukazoval som na to už v decíznych systémoch, a teraz aj tu, pre účely diskusie a odborného diskurzu - konštatujem preto, že neexistuje účinný prostriedok nápravy porušenia základných práv žalobcu v prípade odmietnutia vlastnej právomoci a to ani vtedy ak sa rozhodcovský orgán úplne svojvoľne odmietne žalobou zaoberať vyslovením nedostatku svojej právomoci.
Optikou ochrany základných práv žalobcu je právne irelevantné, že žalobca môže žalovať totožnú žalobu na všeobecný súd, pretože súčasťou jeho práva na súdnu ochranu je i právo, aby o jeho žalobe rozhodol rozhodcovský orgán, ak o jeho právomoci bola uzatvorená rozhodcovská zmluva ako prejav autonómie vôle subjektov v súkromnom práve. Akceptácia vôle prejednať spor pred rozhodcom z pohľadu štátnych orgánov - aj v rozsahu garancie tohto práva pri účelovom "zbavovaní sa veci" rozhodcovským súdnictvom - patrí medzi elementárne súčasti právnej istoty.
Nakoľko, prinášať "vákuum" bez vyslovenia vlastného názoru nie je prínosné, hoci čoarz modernejšie, vystúpim z radu moderny a uvediem celkom jednoznačne:
Myslím, že v dohľadnom čase najvyššie súdne autority budú musieť - argumentom denegatio iustitiae - vyložiť právomoc sporového súdnictva tak, že musí prejednať aj takúto žalobu. Nie titulom argumentácie o nedostatku právomoci súdov konať o takejto žalobe na základe gramatického výkladu úpravy žaloby na zrušenie rozhodcovského (len) rozsudku (ustanovenie § 40 ZoRK), ale titulom denegatio iustitiae a argumentom čl. 2, čl. 4 a predovšetkým - čl. 1 CSP - pretože neexistuje iný orgán, ktorý by o tejto veci - mal konať. Cum grano salis, ak raz arbitráž neprejednala čo mala, hoci judikovala uznesenie o zastavení konania, je to zásahom do práva na spravodlivý proces a práva na prístup k inej právnej ochrane, pričom štát (súd všeobecnej sústavy súdnictva) musí tento stav vedieť (a chcieť) zrušiť a reparovať. Áno, zrušením rozhodcovského uznesenia, bez ohľadu na to, že o tom ZORK nepojednáva. Nad zákonom totiž máme väčších hráčov, ako napr. nezmeniteľného šampióna v podobe Ústavy, a ňou produkované axiómy, medzi ktoré patrí denegaio iustitiae.
]]>Opäť som tu, amatér, s prosbou k profesionálom o vaše právne názory, samozrejme nezáväzné, na ďalej rozpísaný problém. Popis problému: Obecné zastupiteľstvo prijalo dňa 21.08.2023 uznesenie, ktorým: „ určuje
No a mňa samozrejme zarazila retrospektívna účinnosť. Svoje pochybnosti o správnosti takéhoto postupu som predniesol obecnému zastupiteľstvu (OZ), ale dostalo sa mi odpovede, že právna poradkyňa obce to odobrila. Tak som podal podnet na okresnú prokuratúru.
Odpoveď prokuratúry: „ Obec pri určovaní ceny za .......postupovala zákonným spôsobom v súlade so všeobecne záväznými predpismi a neporušila svojim konaním zákaz retroaktivity. Uznesenie obecného zastupiteľstva je jedna z foriem rozhodnutia kolektívneho orgánu obce – obecného zastupiteľstva obce, nie je však právnou normou, na ktorú by sa vzťahoval zákaz retroaktivity....“
Myslím, že vo všeobecnosti by ani uznesenia OZ nemali upravovať skutočnosti ktoré sa už stali, ale mali by mať účinky do budúcnosti.
Uznesenie OZ nie je vo všeobecnosti právnym predpisom ale je interným aktom riadenia zastupiteľstva, no... v danom prípade... Ak majú byť uznesenia OZ len interným aktom riadenia zastupiteľstva, tak prečo majú dosť podstatný vplyv nie len na obyvateľov obce, ale aj právnické osoby (distributérov)?
Odberatelia služieb (dodávka pitnej vody a odvádzanie a čistenie odpadových vôd) uzatvorili Zmluvu o týchto službách s obcou, zastúpenou štatutárom – starostom. Zmluva tiež nie je právny akt? Ak áno (myslím si), ako môže „neprávny akt“= uznesenie OZ zasahovať do právneho vzťahu medzi odberateľom a obcou? Alebo je to tak, že vo všeobecnosti neprávna norma (uznesenie OZ) sa v spojení so Zmluvou právnou normou stáva (uznesenie ∩ Zmluva = právny predpis)? A potom sa na ňu vzťahuje zákaz retroaktivity?
Samotná výška ceny je stanovená na základe Potvrdenia URSO vydaného 15.06.2023 na obdobie od 1. januára 2023 do 31. decembra 2023 s platnosťou do konca 6. regulačného obdobia , t. j. do 31. decembra 2027. Teda, ak by obec nepožadovala v nasledujúcom období navýšenie cien, tieto platia do konca r. 2027.
Ak by obec určujúca cenu vodného a stočného uznesením obecného zastupiteľstva (ktoré nie je právnou normou?) prijala inkriminované uznesenie o zvýšení cien koncom roku 2025 s účinnosťou od 01.01.2023 tak sa nejedná o zakázanú retroaktivitu??? Ak by obec takýmto spôsobom zavádzala zmluvných partnerov, tak to nie je zakázaná retrospektíva??? Ak druhá zmluvná strana má možnosť na zvýšenie ceny reagovať len odstúpením od zmluvy, tak takéto konanie obce nie je zakázaná retrospektíva??? Oznámi navýšenia ceny čím neskôr, „zarobí“ aj na tých, ktorí po zverejnení ceny od zmluvy odstúpia? (V cene je predsa zahrnutý aj primeraný zisk.)
Výklad postupu obce okresnou prokuratúrou ako právne nezávadný, nastoľuje stav právnej neistoty pre druhu zmluvnú stranu. Ak postup obce je právne nezávadný, odberateľ je po podpise Zmluvy postavený do pozície nemohúceho subjektu, rukojemníkom obce z hľadiska ceny – zamlčovania ceny už dodávanej vody!!! Áno, môže odstúpiť od zmluvy s obcou, ale až keď sa dozvie nezakázanou retrospektívou stanovenú cenu, napr. nie len o tri mesiace, ale aj o tri roky???
Pre zjednodušenie prípadu sa zamerajme na dodávku pitnej vody.
Ako som už spomenul, nastolený problém sa týka zmluvných vzťahov (sústavy zmlúv). Právna úprava dodávok vody je obsiahnutá v zákone č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, v zákone č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach, v Občianskom zákonníku, v Obchodnom zákonníku, v obchodných podmienkach vydaných vlastníkom alebo prevádzkovateľom vodovodu (na základe ustanovenia § 273 Obchodného zákonníka) a tiež v zákone č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení.
Pri dodávke vody verejným vodovodom vznikajú právne vzťahy (právne vzťahy regulované neprávnymi aktmi = uznesením obecného zastupiteľstva???) medzi: vlastníkom verejného vodovodu a odberateľom
Vlastníkom verejného vodovodu môže byť z dôvodu verejného záujmu len subjekt verejného práva. Subjektom verejného práva (na účely zákona 442/ 2002 Z. z.) je
- obec (mesto),
- právnická osoba, zriadená podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, na podnikaní ktorej sa majetkovou účasťou podieľajú len obce alebo združenia obcí – napr. vodárenské spoločnosti,
- združenie obcí, príp. s právnickými osobami (podľa predchádzajúcej odrážky) – tieto združenia sú právnickými osobami a sú vytvárané na zmluvnom základe podľa ustanovenia § 20b zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení alebo podľa ustanovení § 20f až 21 Občianskeho zákonníka.
Odberateľ – je fyzická alebo právnická osoba, ktorá má uzatvorenú zmluvu o dodávke vody s vlastníkom verejného vodovodu na účely konečnej spotreby vody alebo jej ďalšej dodávky konečnému spotrebiteľovi (§ 4 ods. 3 zák. č. 442/ 2002 Z. z.).
Zmluva o dodávke vody - sa uzatvára medzi vlastníkom verejného vodovodu a odberateľom. Táto zmluva je upravená v ustanovení § 15 ods. 7 zákona č. 442/ 2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách (ktorý je špeciálnym predpisom) a v Občianskom zákonníku, najmä v ustanoveniach § 43 a nasl. Záväzky z uzatvorenej zmluvy o dodávke vody zo zákona prechádzajú na právneho nástupcu vlastníka verejného vodovodu a sú právne záväzné aj pre prevádzkovateľa verejného vodovodu a jeho právneho nástupcu (§ 15 ods.7, písm. b zákona č. 442/2002 Z. z.) Právne záväzky z neprávnych aktov = uznesení obecného zastupiteľstva???
Len pre pripomenutie rozdielov mesto – obec. Na obci mám možnosť napojiť sa na vlastný zdroj vody = studňu, a môžem mať aj iný spôsob likvidácie odpadových vôd = vlastná ČOV, žumpa a vývoz do inej, lacnejšej kanalizácie...
Summa summarum. Zmena ceny vodného a stočného je jednostranným právnym aktom dodávateľa na základe rozhodnutia URSO, o tom niet pochýb!
Zmena v zmluvných vzťahoch (aj ceny v takomto prípade) však musí byť oznámená vždy pred ich účinnosťou, nie ex post. Odberateľ musí mať možnosť zareagovať na zvýšenie ceny skôr, ako sa ho zvýšenie dotkne, ako mu cena bude fakturovaná!!!
Tak čo na to odborníci na právo? Súhlasíte s názorom prokuratúry, že občan - odberateľ je otrokom zmluvných vzťahov a že dodávateľ je v postavení, že navýšenie ceny oznámi odberateľovi kedy sa mu zachce, trebárs aj mesiace či dokonca roky po zmene ceny za dodávaný tovar?
Ďakujem za vaše názory.
]]>
Niektorí politici a právnici sa pri výklade Ústavy SR pokúšajú výklad viac napasovať na určitú formu vlády (na parlamentnú formu vlády), ako by ústavu mali vykladať podľa úmyslu jej tvorcu (zákonodarcu) či podľa jej samotného textu a kontextu.
Tento zvláštny prístup, keď sa pri výklade viac ako vôľa ľudu (zákonodarcu) zohľadňuje potreba zaradiť formu vlády do určitých teoretických modelov, je podľa môjho názoru neodborný a očividne účelový v prospech niektorých politických strán.
Tak ako v iných právnych odvetviach aj v odvetví ústavného pravá by sa mal výklad právneho predpisu uskutočňovať najmä s ohľadom na vôľu zákonodarcu a nie s ohľadom na jednoduchšie teoretické zaradenie do foriem vlády a ani nie s ohľadom na potreby politikov.
Najčastejšie sa v médiach s výkladom ústavy stretávame pri menovacích právomociach prezidenta ako je tomu aj v súčasnosti. Text ústavy je pritom jednoznačný v tom, že prezident pri výkone svojich právomocí nie je viazaný žiadnymi príkazmi a má svoje právomoci vykonávať podľa vlastného svedomia (článok. 101). Ak teda prezident má právo menovať premiéra a následne aj členov vlády (na návrh premiéra) nie je dôvod nijako jeho kompetencie obmedzovať neodbornými argumentmi o „parlamentnej forme vlády“. Obsah ústavy určuje formu vlády, nie naopak.
Ak niekto obmedzuje menovacie právomoci prezidenta argumentom, že „v SR je parlamentná forma vlády" ide proti textu ústavy, ktorá sa v niekoľkých podstatných znakoch od "čistej" parlamentnej formy odlišuje, ale aj proti odbornej literatúre. Ako u nás, tak aj vo svete je úplne bežné že štáty preberajú niektoré prvky z parlamentnej republiky a iné prvky z prezidentskej republiky. Uvádzajú to aj niektorí teoretici ktorí hovoria o hybridných formách vlády: „Hybridnou formou vlády je aj parlamentný systém Slovenskej republiky, ktorý prijal niektoré prvky deľby moci. Slovenská republika nie je v tomto smere nijakou výnimkou, pretože najmä po druhej svetovej vojne... sa klasické parlamentné systémy európskych štátov modernizovali.“ (Prusák, Jozef.: Teória práva. Bratislava: 1999).
U nás sme z prezidentskej formy vlády prebrali napríklad priamu voľbu prezidenta. V 90. rokoch hlavu štátu volil parlament, teraz priamo občania. Každý štát si môže svoju formu vlády a ústavu utvoriť podľa vlastnej vôle a nie je pri tom viazaný teoretickými tabuľkami a deleniami. Kto sa umelo snaží napasovať SR do ideálneho modelu parlamentnej republiky, popiera nielen text ústavy ale nepriamo aj suverenitu štátu a jeho právo určiť si vlastnú formu vlády.
Silné menovacie právomoci prezidenta SR zodpovedajú jeho zodpovednosti, ktorú má podľa ústavy. Prezident ako jediný orgán zodpovedá za riadny chod najvyšších ústavných orgánov a teda aj za riadny chod vlády (článok 101). Ak má za vládu zodpovedať, je prirodzené, že ju môže aj menovať. Chápať prezidenta ako automat alebo sluhu parlamentnej väčšiny je teda v zjavnom rozpore s textom ústavy, ktorá uvádza že prezident nie je viazaný žiadnymi príkazmi, je to aj v rozpore so zodpovednosťou, ktorú mu ústava určuje, a taktiež aj s princípom deľby moci.
Užitočnosť súčasného nastavenia ústavy môžeme vidieť aj v súčasnosti, keď reálne hrozilo, že ministrom envirorezortu sa stane popierač klimatickej krízy. Ak sa teda stretávame s tým, že niektorí politici, politológovia alebo právnici sa pokúšajú napasovať Slovensku republiku do modelu parlamentnej formy vlády, nejde zrejme o nič iné ako o nekvalitnú argumentáciu a pravdepodobne aj o účelový výklad, ktorý má slúžiť záujmovým skupinám.
Na záver už len dodám, že podľa dôvodovej správy k Ústave SR je postavenie prezidenta možné chápať ako "aktívneho" prezidenta, teda nie iba ako reprezentatívnu funkciu. A bez významu nie je ani fakt, že spravidla žiadna politická strana nie je na výkon štátnej moci legitimizovaná takým veľkým počtom voličov ako práve prezident/ka.
]]>