Asi každý právnik, ktorý zvykne preverovať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam alebo iným aktívam a v rámci toho skúma reťaz nadobúdacích titulov, niekedy narazil na “strašiaka” v podobe § 59a OBZ. Počul som o toľkých diskusiách o tomto ustanovení, až som prekvapený, že po dobu existencie tohto blogu sa mu venoval len jeden post.

Ako je známe, toto ustanovenie ukladá osobitné podmienky pre účinnosť určitých transakcií medzi spriaznenými osobami. Ak je nadobúdateľom akciová spoločnosť (pred rokom 2016 išlo aj o spoločnosti s ručením obmedzeným), ide o transakciu určitej hodnoty (10% hodnoty základného imania nadobúdateľa, teda často relatívne nízke sumy) a druhou stranou je spoločník/akcionár (a ďalšie spriaznené osoby vymenované v odseku 3), musí byť hodnota určená znaleckým posudkom. Zmluva aj znalecký posudok musia byť uložené v zbierke listín obchodného registra a prípadne aj osobitného registra ako kataster nehnuteľností. V opačnom prípade zmluva nenadobúda účinnosť.

V praxi je bežné, že podnikatelia a podnikateľské skupiny prevádzajú hodnotné aktíva medzi spriaznenými osobami. A v rámci týchto prevodov nie je zriedkavosťou, že na § 59a OBZ sa akosi zabudne.

Úvodem se hodí alespoň zjednodušeně představit, co vlastně je to IP adresa a co představuje.

Velmi častým omylem, resp. nepřesným zjednodušením, je představa, že IP adresu (zejména jde-li o IP adresy verze 4, tedy stále výrazně nejrozšířenější) má každý počítač a zařízení, a že lze druhou stranou podle IP adresy identifikovat konkrétní zařízení či uživatele.

Pro pochopení je třeba rozlišit tzv. soukromé (privátní) a veřejné IP adresy (anglicky private/public addresses).

Nemožnosť nakreslenia dokonalej ovečky v najznámejšej rozprávke pre dospelých evokuje nemožnosť vyhovieť každému. Nemožnosť vyhovenia každému je znakom ľudského spolunažívania, no aj súdneho systému ako celku. Nemožnosť vyhovenia každému je prejavom autoritatívneho rozhodovania sporov, ktoré stojí na neohrozenej pozícii jednej z troch mocí v štáte, čo nemôže byť považované za problém. Za problém ale už môže byť považované, keď si súdna moc strháva povestnú šatku z očí a to s cieľom, aby videla realitu výlučne "po svojom" a izolovane. Problémom môže byť a ešte horšie je, ak sa prístupy súdnej moci množia, a optík vnímania reality / práva v nej - existuje viacero. Úvodne riadky tohto krátkeho diskusného "kick off-u" sú predzvesťou toho, čo má vypovedať jeho obsah, a pravdepodobne aj neuzavretý záver.

VÝCHODISKÁ:

Nie. Ide o slovo slovenského jazyka, ktoré znamená odmietnutie. Odmietnutie možno v slovenskom jazyku vyjadriť aj inými spôsobmi, o ktorých nemusíme pojednávať detailnejšie. Už na začiatku tohto sumarizačného príspevku povedzme čo chceme konštatovať na jeho konci - ide o príspevok s prívlastkom "životne nevyhnutný". K životnej nevyhnutnosti v naznačenom smere je potrebné naviazať prívlastok – hmotnoprávne, a procesnoprávne.

Milí kolegovia, rád by som sa s Vami podelil o jednu z prvých lastovičiek v rámci slovenskej judikatúry, v ktorej sa aspoň okrajovo rieši otázka umelej inteligencie. A súčasne by som rád založil aj nové vlákno, v ktorom by sme mohli viesť debatu na tému AI, použitia AI v právnej praxi, judikatúry týkajúce sa AI a podobne.



Spomínaným rozhodnutím je rozsudok Krajského súdu v Trenčíne 19CoPr/2/2024 z 21. 11. 2024. V predmetnom konaní išlo o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa nebola v konaní právne zastúpená a pri svojej argumentácii si pomáhala s AI. Žalobkyňa svoju právnu argumentáciu založila na gramatickom výklade prostredníctvom pravidiel slovenského jazyka o výklade predložky „od“ a podporne odpoveďami zo zdrojov umelej inteligencie.

Poslanec Karel Haas předložil svůj pozměňovací návrh (pod tímto je spolu s ním podepsán i současný ministr kultury Martin Baxa) k vládnímu návrhu zákona o digitální ekonomice - EU (sněmovní tisk 776/0), a to v tomto znění:

Návrh zákona (sněmovní tisk 776/0) se mění takto:

V části čtvrté, § 70 (Změna autorského zákona), se vkládá nový novelizační bod, který zní:

Nie je raritou, keď sa sporová strana víťazná na prvom stupni po podaní odvolania neúspešnou stranou „vykašle“ na odvolacie konanie v tom zmysle, že sa nevyjadrí k odvolaniu a nedostaví sa ani na (obvykle nariaďované) pojednávanie o odvolaní. Stáva sa, že na pojednávanie sa naopak nedostaví sám odvolateľ.

Vyvstáva otázka, či v tejto situácii môže odvolací súd kontumovať pasívnu stranu sporu rozsudkom pre zmeškanie. V odvolacom konaní platí pravidlo, že sa naň v princípe vzťahujú pravidlá prvoinštančného konania, ak sa neustanovuje niečo iné ( § 378 ods. 1 CSP). Výslovne vylúčená je len úprava o pristúpení subjektov ( § 378 ods. 2 CSP). Otázne je teda, či úpravu kontumačného rozsudku ( § 273 až § 281 CSP) možno primerane použiť v odvolacom konaní ( § 378 ods. 1 CSP).

Zbierková právna veta rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/237/2021 z 23.08.2023, R 81/2023 odpovedá takto:

TLDR: Na https://merit.slv.cz a na https://kraken.slv.cz je přidaný chatbot, který obstojně dělá přes gemini-flash (jazykový model od google) shrnutí rozhodnutí.

Před osmi lety jsem spustil Merit a Juraj o tom napsal krásný PR článek https://www.lexforum.cz/594 - tahle Merit byla kouzelná, protože měla odkazy na citovaná rozhodnutí a zejména pak na rozhodnutí, která daná rozhodnutí citovala. Tahle Merit v roce 2020 zemřela ze směšného důvodu a to protože došlo na disku místo. Ač mi přišlo pět smutných emailů a čtyři ještě smutnější pohlednice, už jsem ji neobnovil.

V posledních dvou měsících se mi stalo životní neštěstí, kdy soudy ve třech případech rozhodly v přímém rozporu s citovanou judikaturou. Zcela obrátily smysl těch rozhodnutí, lidově řečeno dezinterpretovaly text opačným způsobem. Pokud se během příštího roku zabiju, tak to bude kvůli tomu - že jsem selhal a nebyl schopen soud přesvědčit o opaku. Považuju to za své životní selhání a kompletně se mi zbortil smysl života.

V nedávnej dobe som narazil na pomerne zaujímavú otázku. Môže spoločnosť vyplatiť podiel na zisku v nepeňažnej forme, napr. vo forme pozemkov alebo drahých kovov?

Pri detailnejšom pátraní som zistil, že sa jedná o pomerne zabudnutú tému. Nenašiel som žiadne súdne rozhodnutia alebo komentárovú literatúru, ktorá by sa danej otázke venovala.

Súčasný stav v Slovenskej republike

Ešte nikdy sa mi žiadny post nepísal tak ťažko, ako tento. Martin bol vynikajúci právnik, výborný manažér a skvelý človek - najdôležitejší mentor, akého som počas mojej profesionálnej kariéry mal. A nielen ja.

Prvýkrát som sa s Martinom stretol na jar 2009. Zaujalo ho Lexforum a zavolal ma na kávu. Na prvý dojem bol imponujúci - charizmatický, sebavedomý a dobre oblečený. Rýchlo premýšľal, rýchlo reagoval a v rozhovore sa vedel rýchlo dostať k tomu, čo ho zaujímalo. V tom čase som mal necelé dva roky po štátniciach a už som mal možnosť stretnúť viacerých právnikov, ale Martin vždy vyčnieval.

O rok neskôr som nastúpil do advokátskej kancelárie Allen & Overy, ktorú viedol. Počas nasledujúcich deviatich rokov sme intenzívne spolupracovali na množstve zaujímavých klientskych mandátov a mimoklientskych iniciatív. Bolo fascinujúce sledovať ho ako právnika a manažéra. Okrem výnimočných analytických schopností vedel ľudí nadchnúť a inšpirovať. Mal unikátny dar v právnických aj manažérskych situáciách presne identifikovať, ktoré aspekty je potrebné vyriešiť rýchlo - a tieto potom aj bleskovo a správne uzavrieť - a ktoré si naopak vyžadujú detailnú analýzu - a na tú potom vytvoriť priestor a čas. Bol kreatívny v hľadaní riešení a presvedčivý v ich následnom prezentovaní. Bol vizionár vo vymýšľaní rôznych pro bono a legislatívnych iniciatív, ktoré naše právnické prostredie posúvali dopredu. Mal výnimočný odhad na osobnosti a mnohé jeho predpovede o smerovaní rôznych ľudí sa do písmena naplnili. A nikdy neustúpil zo svojich hodnôt a integrity.

1. mýtus – 728 prípadov ročne

Moje poznatky z praxe nasvedčujú, že štatistiky o § 363, ktoré prezentuje generálna prokuratúra, sú skreslené. Za rok 2023 malo ísť o 728 žiadostí (návrhov). V skutočnosti ich však môže byť o tisíce viac.

Moja osobná skúsenosť dokazuje, že niektoré žiadosti sa ku generálnemu prokurátorovi ani nedostanú a sú vybavené napr. nezákonným odstúpením na krajskú prokuratúru. Týmto postupom sa teda nedostanú ani do štatistík. Ako môj návrh „vybavil“ podriadený prokurátor si môžete pozrieť na mojom blogu, kde nájdete aj kópiu listu. Jednoducho moju žiadosť poslali na krajskú prokuratúru, hoci nedokázali uviesť jediný §, podľa ktorého postupovali.

Legalizace podpisu v ČR a její systémové vady jsou samo o sobě tématem spíše na disertační práci, přesto několik poznámek.

Pro slovenské, zde hojně aktivní kolegy, se hodí úvodem poznamenat, že - na rozdíl od Slovenska - v ČR může legalizaci (ověření) podpisu provést nikoli pouze matrika a notář (jako na Slovensku - mohou i advokáti?), ale navíc i pracoviště CzechPoint, a to zejména na pobočkách České pošty (podpisy ještě může ověřovat hospodářská komora, ale tu zde vynechám, moje zkušenost s nimi není žádná; stejně tak vynechávám velvyslanectví).

Samo o sobě udělení práva ověřování podpisů "proškoleným" pracovníkům pošty jsem již od začátku, před lety, považoval za naprosto děsivé. Zde nevycházím z exaktních dat, ale osobních pocitů - předpokládám, že notář si svůj úřad chrání a hlídá, co dělají jeho - jednotky - zaměstnanců. I u matriky lze předpokládat určitý standard (i když zde taky s polemikou) a úroveň kontroly - úřady, kde je více než jednotky ověřujících, budou spíše výjimkou. I advokát ověřuje doslova svým jménem a na svoji odpovědnost, navíc s omezením na ověření podpisu (fyzicky podepsáno před advokátem), bez možnosti uznání podpisu za vlastní.

Nejvyšší soud v rozhodnutí vydaném pod sp. zn.: 29 Cdo 2329/2023 interpretoval ustanovení § 591 písm. d) občanského zákoníku takto:

Ustanovení § 591 písm. d) o. z. patří k právním normám s relativně neurčitou (abstraktní) hypotézou, tj. k právním normám, jejichž hypotéza není stanovena přímo právním předpisem a které tak přenechávají soudu, aby podle svého uvážení v každém jednotlivém případě vymezil sám hypotézu právní normy ze širokého, předem neomezeného okruhu okolností. Zákon výslovně nestanoví, z jakých hledisek má soud vycházet při posuzování otázky, zda jednání účastníka občanskoprávního vztahu představuje plnění, kterým bylo vyhověno mravnímu závazku nebo ohledům slušnosti; vymezení hypotézy právní normy tedy závisí v každém konkrétním případě na úvaze soudu. Rozhodnutí o tom, zda jsou splněny podmínky pro aplikaci ustanovení § 591 písm. d) o. z., je vždy třeba učinit po pečlivé úvaze, v jejímž rámci musí být zváženy všechny rozhodné okolnosti případu.

Podmínky uvedené v ustanovení § 591 písm. d) o. z. je třeba vykládat (vzhledem k tomu, že jde o výjimku, která vylučuje možnost věřitele dovolat se neúčinnosti bezúplatného právního jednání dlužníka) v souladu se smyslem a účelem institutu relativní neúčinnosti. Tuto výjimku je namístě uplatnit jen tehdy, převáží-li ohledy slušnosti nad povinností dlužníka splnit svou právní povinnost (dluh) vůči věřiteli (věřitelům).

Zdá sa mi, že táto otázka sa počas mojej praxe objavovala aspoň raz za rok. Otázka znela, či v zmluve, ktorá inak neobsahuje žiadny iný medzinárodný prvok, možno dojednať právomoc cudzieho súdu.

Nariadenie Rím I pre analogickú otázku rozhodného práva ustanovuje výslovnú úpravu. Podľa čl. 3 ods. 3 možno aj pri absencii medzinárodného prvku dohodnúť cudzie rozhodné právo, napriek tomu sa však budú aplikovať kogentné ustanovenia domáceho práva.

Nariadenie Brusel I [nariadenie Rady (ES) č. 44/2001], ani rekodifikované Nariadenie Brusel Ia [nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012] však túto otázku výslovne neriešia.

Ahojte lexforáci,

po dlhšej odmlke opäť na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity organizujeme Trnavské právnické debaty, na ktoré by sme vás cestou lexfora radi pozvali. Tentokrát budú debaty venované predbežnému právnemu posúdeniu a prekvapivým súdnym rozhodnutiam.

Ako sa osvedčilo v minulosti, ani tentokrát nepôjde o klasickú konferenciu s príspevkami, ale o moderovanú diskusiu panelistov, medzi ktorými nebudú chýbať sudcovia Ústavného či Najvyššieho súdu, ale ani sudcovia okresných súdov, keďže práve oni sú tí, v ktorých praxi predbežné právne posúdenie a prekvapivé rozhodnutia zohrávajú najväčší význam.