TLDR: Na https://merit.slv.cz a na https://kraken.slv.cz je přidaný chatbot, který obstojně dělá přes gemini-flash (jazykový model od google) shrnutí rozhodnutí.

Před osmi lety jsem spustil Merit a Juraj o tom napsal krásný PR článek https://www.lexforum.cz/594 - tahle Merit byla kouzelná, protože měla odkazy na citovaná rozhodnutí a zejména pak na rozhodnutí, která daná rozhodnutí citovala. Tahle Merit v roce 2020 zemřela ze směšného důvodu a to protože došlo na disku místo. Ač mi přišlo pět smutných emailů a čtyři ještě smutnější pohlednice, už jsem ji neobnovil.

V posledních dvou měsících se mi stalo životní neštěstí, kdy soudy ve třech případech rozhodly v přímém rozporu s citovanou judikaturou. Zcela obrátily smysl těch rozhodnutí, lidově řečeno dezinterpretovaly text opačným způsobem. Pokud se během příštího roku zabiju, tak to bude kvůli tomu - že jsem selhal a nebyl schopen soud přesvědčit o opaku. Považuju to za své životní selhání a kompletně se mi zbortil smysl života.

V nedávnej dobe som narazil na pomerne zaujímavú otázku. Môže spoločnosť vyplatiť podiel na zisku v nepeňažnej forme, napr. vo forme pozemkov alebo drahých kovov?

Pri detailnejšom pátraní som zistil, že sa jedná o pomerne zabudnutú tému. Nenašiel som žiadne súdne rozhodnutia alebo komentárovú literatúru, ktorá by sa danej otázke venovala.

Súčasný stav v Slovenskej republike

Ešte nikdy sa mi žiadny post nepísal tak ťažko, ako tento. Martin bol vynikajúci právnik, výborný manažér a skvelý človek - najdôležitejší mentor, akého som počas mojej profesionálnej kariéry mal. A nielen ja.

Prvýkrát som sa s Martinom stretol na jar 2009. Zaujalo ho Lexforum a zavolal ma na kávu. Na prvý dojem bol imponujúci - charizmatický, sebavedomý a dobre oblečený. Rýchlo premýšľal, rýchlo reagoval a v rozhovore sa vedel rýchlo dostať k tomu, čo ho zaujímalo. V tom čase som mal necelé dva roky po štátniciach a už som mal možnosť stretnúť viacerých právnikov, ale Martin vždy vyčnieval.

O rok neskôr som nastúpil do advokátskej kancelárie Allen & Overy, ktorú viedol. Počas nasledujúcich deviatich rokov sme intenzívne spolupracovali na množstve zaujímavých klientskych mandátov a mimoklientskych iniciatív. Bolo fascinujúce sledovať ho ako právnika a manažéra. Okrem výnimočných analytických schopností vedel ľudí nadchnúť a inšpirovať. Mal unikátny dar v právnických aj manažérskych situáciách presne identifikovať, ktoré aspekty je potrebné vyriešiť rýchlo - a tieto potom aj bleskovo a správne uzavrieť - a ktoré si naopak vyžadujú detailnú analýzu - a na tú potom vytvoriť priestor a čas. Bol kreatívny v hľadaní riešení a presvedčivý v ich následnom prezentovaní. Bol vizionár vo vymýšľaní rôznych pro bono a legislatívnych iniciatív, ktoré naše právnické prostredie posúvali dopredu. Mal výnimočný odhad na osobnosti a mnohé jeho predpovede o smerovaní rôznych ľudí sa do písmena naplnili. A nikdy neustúpil zo svojich hodnôt a integrity.

1. mýtus – 728 prípadov ročne

Moje poznatky z praxe nasvedčujú, že štatistiky o § 363, ktoré prezentuje generálna prokuratúra, sú skreslené. Za rok 2023 malo ísť o 728 žiadostí (návrhov). V skutočnosti ich však môže byť o tisíce viac.

Moja osobná skúsenosť dokazuje, že niektoré žiadosti sa ku generálnemu prokurátorovi ani nedostanú a sú vybavené napr. nezákonným odstúpením na krajskú prokuratúru. Týmto postupom sa teda nedostanú ani do štatistík. Ako môj návrh „vybavil“ podriadený prokurátor si môžete pozrieť na mojom blogu, kde nájdete aj kópiu listu. Jednoducho moju žiadosť poslali na krajskú prokuratúru, hoci nedokázali uviesť jediný §, podľa ktorého postupovali.

Legalizace podpisu v ČR a její systémové vady jsou samo o sobě tématem spíše na disertační práci, přesto několik poznámek.

Pro slovenské, zde hojně aktivní kolegy, se hodí úvodem poznamenat, že - na rozdíl od Slovenska - v ČR může legalizaci (ověření) podpisu provést nikoli pouze matrika a notář (jako na Slovensku - mohou i advokáti?), ale navíc i pracoviště CzechPoint, a to zejména na pobočkách České pošty (podpisy ještě může ověřovat hospodářská komora, ale tu zde vynechám, moje zkušenost s nimi není žádná; stejně tak vynechávám velvyslanectví).

Samo o sobě udělení práva ověřování podpisů "proškoleným" pracovníkům pošty jsem již od začátku, před lety, považoval za naprosto děsivé. Zde nevycházím z exaktních dat, ale osobních pocitů - předpokládám, že notář si svůj úřad chrání a hlídá, co dělají jeho - jednotky - zaměstnanců. I u matriky lze předpokládat určitý standard (i když zde taky s polemikou) a úroveň kontroly - úřady, kde je více než jednotky ověřujících, budou spíše výjimkou. I advokát ověřuje doslova svým jménem a na svoji odpovědnost, navíc s omezením na ověření podpisu (fyzicky podepsáno před advokátem), bez možnosti uznání podpisu za vlastní.

Nejvyšší soud v rozhodnutí vydaném pod sp. zn.: 29 Cdo 2329/2023 interpretoval ustanovení § 591 písm. d) občanského zákoníku takto:

Ustanovení § 591 písm. d) o. z. patří k právním normám s relativně neurčitou (abstraktní) hypotézou, tj. k právním normám, jejichž hypotéza není stanovena přímo právním předpisem a které tak přenechávají soudu, aby podle svého uvážení v každém jednotlivém případě vymezil sám hypotézu právní normy ze širokého, předem neomezeného okruhu okolností. Zákon výslovně nestanoví, z jakých hledisek má soud vycházet při posuzování otázky, zda jednání účastníka občanskoprávního vztahu představuje plnění, kterým bylo vyhověno mravnímu závazku nebo ohledům slušnosti; vymezení hypotézy právní normy tedy závisí v každém konkrétním případě na úvaze soudu. Rozhodnutí o tom, zda jsou splněny podmínky pro aplikaci ustanovení § 591 písm. d) o. z., je vždy třeba učinit po pečlivé úvaze, v jejímž rámci musí být zváženy všechny rozhodné okolnosti případu.

Podmínky uvedené v ustanovení § 591 písm. d) o. z. je třeba vykládat (vzhledem k tomu, že jde o výjimku, která vylučuje možnost věřitele dovolat se neúčinnosti bezúplatného právního jednání dlužníka) v souladu se smyslem a účelem institutu relativní neúčinnosti. Tuto výjimku je namístě uplatnit jen tehdy, převáží-li ohledy slušnosti nad povinností dlužníka splnit svou právní povinnost (dluh) vůči věřiteli (věřitelům).

Zdá sa mi, že táto otázka sa počas mojej praxe objavovala aspoň raz za rok. Otázka znela, či v zmluve, ktorá inak neobsahuje žiadny iný medzinárodný prvok, možno dojednať právomoc cudzieho súdu.

Nariadenie Rím I pre analogickú otázku rozhodného práva ustanovuje výslovnú úpravu. Podľa čl. 3 ods. 3 možno aj pri absencii medzinárodného prvku dohodnúť cudzie rozhodné právo, napriek tomu sa však budú aplikovať kogentné ustanovenia domáceho práva.

Nariadenie Brusel I [nariadenie Rady (ES) č. 44/2001], ani rekodifikované Nariadenie Brusel Ia [nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012] však túto otázku výslovne neriešia.

Ahojte lexforáci,

po dlhšej odmlke opäť na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity organizujeme Trnavské právnické debaty, na ktoré by sme vás cestou lexfora radi pozvali. Tentokrát budú debaty venované predbežnému právnemu posúdeniu a prekvapivým súdnym rozhodnutiam.

Ako sa osvedčilo v minulosti, ani tentokrát nepôjde o klasickú konferenciu s príspevkami, ale o moderovanú diskusiu panelistov, medzi ktorými nebudú chýbať sudcovia Ústavného či Najvyššieho súdu, ale ani sudcovia okresných súdov, keďže práve oni sú tí, v ktorých praxi predbežné právne posúdenie a prekvapivé rozhodnutia zohrávajú najväčší význam.

Hneď na začiatok si dovoľujem odstrašiť čitateľa tým, že nasledujúci príspevok si bude vyžadovať mierne dlhší úvod na nastolenie kontextu, na druhú stranu sa jedná o veľmi zaujímavú tematiku, so závermi, ktoré majú ambíciu znovu otvoriť diskusie na tému ušlého zisku.

Dovolím si dokonca tvrdiť, že podľa toho kam sa budúca súdna prax prikloní (čo do záverov, ktoré by som rád prenechal diskusii), tak bude principiálne ovplyvnený priebeh budúcich súdnych konaní o ušlom zisku. Z dôvodu aby bol príspevok čo najkratší, budú niektoré pasáže, čo možno najviac zostrihané. Nejde však začať bez pomocnej „súdnej definície“ na ktorú, sa ďalej odvolám.

Úvod:

V niektorých štátoch je online priestor zaplavený alebo aspoň pokropený rôznymi formami online šírenia osvety v práve. Žiarivým príkladom sú trebárs Nemci, kde už istú dobu nie je ničím výnimočným ani to, že akademici s elánom nahrávajú celé semestre svojich prednášok a zverejňujú ich pre všetkých na webe. Aj z mnohých praktikov sa s vervou stali YouTuberi. Popri tom sa pravidelne točia množstvá podcastov či iných diskusných relácií. U nás sa online hovorené neformálne slovo v práve zatiaľ príliš neuchytilo. Dôvody môžu byť kultúrne (nie sme skrátka takí), motivačné (nechce sa alebo neoplatí sa), časové (nie je kedy), či iné.

Nie tak dávno sa však na českej (a teda tak trochu na „našej“) scéne objavil podcast Judikatúra. Vzhľadom na to, čo tento podcast ponúka, mám pocit, že sa o ňom na Slovensku nie príliš vie a tak som chcel naň touto formou urobiť malú reklamu a tým snáď prispieť k jeho popularite, lebo si to podľa mňa zaslúži.

Ide o podcast, ktorý začiatkom roka 2022 začali natáčať dvaja významní českí civilisti: doc. Filip Melzer a dr. Petr Bezouška. Už z ich odborného zamerania je zrejmé, že obsahom podcastu sú najmä súkromnoprávne témy, a to najčastejšie rýdzo občianskoprávne. Jadrom podcastu je komentovanie vybraných rozhodnutí najmä českého Najvyššieho súdu. Čo do štruktúry sa najprv uvedie zhutnený skutkový stav, po ktorom sa riešia jednotlivé právne problémy. Treba vyzdvihnúť, že právno-analytická časť je na podcast naozaj extrémne dôkladná. Je skvelé, že sa problémy či inštitúty rozoberajú najskôr zoširoka a vyvíja sa veľká snaha, aby poslucháč najskôr vo všeobecnosti pochopil, o čo ide, pravidelne aj v (u nás veľmi potrebnom) historicko-komparatívnom kontexte. Neskáče sa teda in medias res. Z pohľadu Slováka pritom podľa mňa vôbec nevadí, že väčšinou sa operuje už s novým českým občianskym právom. Mnohé diely sa venujú právu, ktoré sa vôbec alebo len málo zmenilo. A dokonca tam, kde sa zmenilo, povie sa, ako to bolo za starého českého práva, t. j. podľa nášho dnešného. Takýto poctivý prístup však súčasne a nevyhnutne znamená, že nejde práve o relaxačné počúvanie a treba sa na to trošku koncentrovať (čo, samozrejme, nie je myslené zle, ale fakticky). Okrem komentovania judikatúry sa sporadicky (symbolicky na „okrúhlu“ epizódu) objaví diel o všeobecnejšej téme. Najnovšie pribudli aj epizódy o niektorých „mystických“ civilistických pojmoch, ktoré podcasteri vysvetľujú. Dlho boli všetky epizódy v plnej dĺžke zadarmo dostupné. Ja som ich počúval na Spotify, ale isto sú aj inde. Nedávno (a ja sa aj čudujem, že až tak neskoro) sa podcast spoplatnil. Ide o sumu 5 euro na mesiac, platí sa a počúva sa potom cez portál herohero. Vzhľadom na kvalitu a kvantitu podcastu je toto podľa mňa ešte stále len almužna a dobrá vôľa podcasterov. Občas sa ešte zverejní full epizóda aj pre neabonentov. Diely, ktoré sa natočili pred spoplatnením, sú naďalej zadarmo.

Lexforáckej ekipe dávam na diskusiu ďalšiu zaujímavú oblasť vzťahu alternatívnych orgánov na riešenie sporov, v tomto prípade rozhodcovského konania - a dohľadu všeobecných súdov nad tým, čo sa udialo v rozhodcovskom súdnictve. O nemožnosti rozhodcovského súdnictva prejednávať disciplinárne skutky a "veci" som už poukázal u "Juraja" tu.

Všetci vieme, že vzťah arbitráže a všeobecného súdnictva je vymedzený predovšetkým (i) žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku, a (ii) judikatórne zastabilizovanou šírkou tohto dohľadu iba v rozsahu (ii.i) prieskumu práva na spravodlivý súdny proces. Inak a laicky povedané, všeobecné súdny nebudú a nemajú riešiť vec riešenú po právnej stránke pred arbitrom ešte raz, ale len v rozsahu prieskumu, či arbitráž prebehla ako mala s prihliadnutím na právo na spravodlivý proces (fair trial) v zmysle čl. 46 a čl. 6 dohovoru.

Analogicky dlhodobo tvrdím, že tento model "dohľadu" by mal byť nastavený pre všetky ADR platformy vo vzťahu k dohľadu nad tým, čo sa "u nich" udialo, ale to je iná téma.

Opäť som tu, amatér, s prosbou k profesionálom o vaše právne názory, samozrejme nezáväzné, na ďalej rozpísaný problém. Popis problému: Obecné zastupiteľstvo prijalo dňa 21.08.2023 uznesenie, ktorým: „ určuje

1. počnúc dňom 1.5.2023 cenu za dodávku pitnej vody verejným vodovodom na 1,1337 €/m3
2. počnúc dňom 1.5.2023 cenu za odvádzanie a čistenie odpadovej vody verejnou kanalizáciou na 1,0683 €/m3
3. počnúc dňom 1.1.2023 cenu za distribúciu pitnej vody verejným vodovodom na 0,8519 €/m“.

No a mňa samozrejme zarazila retrospektívna účinnosť. Svoje pochybnosti o správnosti takéhoto postupu som predniesol obecnému zastupiteľstvu (OZ), ale dostalo sa mi odpovede, že právna poradkyňa obce to odobrila. Tak som podal podnet na okresnú prokuratúru.

Niektorí politici a právnici sa pri výklade Ústavy SR pokúšajú výklad viac napasovať na určitú formu vlády (na parlamentnú formu vlády), ako by ústavu mali vykladať podľa úmyslu jej tvorcu (zákonodarcu) či podľa jej samotného textu a kontextu.

Tento zvláštny prístup, keď sa pri výklade viac ako vôľa ľudu (zákonodarcu) zohľadňuje potreba zaradiť formu vlády do určitých teoretických modelov, je podľa môjho názoru neodborný a očividne účelový v prospech niektorých politických strán.

Tak ako v iných právnych odvetviach aj v odvetví ústavného pravá by sa mal výklad právneho predpisu uskutočňovať najmä s ohľadom na vôľu zákonodarcu a nie s ohľadom na jednoduchšie teoretické zaradenie do foriem vlády a ani nie s ohľadom na potreby politikov.

Môže zaniknúť nájom nebytových priestorov z dôvodu omeškania s úhradou nájomného, pokiaľ tento dôvod bol v nájomnej zmluve výslovne uvedený?

Na stránkach tohto fóra problematika súvisiaca s nájmom nebytových priestorov bola už veľmi často riešená z rôznych aspektov. Mnou riešená otázka sa týka toho, či v zmluvných vzťahoch zánik nájomného pomeru k nebytovým priestorom môže byť zakotvený už pri uzatvorení nájomnej zmluvy tak, že nájomná zmluva zaniká omeškaním s platbou nájomného, alebo nezaplatením nájomného. V jednej zmluve „pridanou hodnotou“ k tomu bolo, že navyše doba omeškania bola vymedzená tak, že vznikla reálna pochybnosť o jej neplatnosti z dôvodu neurčitosti. Sporná otázka sa týkala platnosti ustanovenia jedného odseku článku nájomnej zmluvy.

Nájomný pomer sa týkal podnikateľských aktivít zmluvných strán (obe zmluvné strany boli podnikateľmi) a nájomná zmluva bola uzatvorená v intenciách zákona č. 116/1990 Zb. v platnom znení (ďalej len „zákon“) na dobu neurčitú a bolo možné ju ukončiť dohodou, alebo 2 mesačnou výpovednou lehotou bez uvedenia dôvodu zo strany ktorejkoľvek zmluvnej strany.