Ďakujúc kolegom z Conflict of Laws blogu za upozornenie na zaujímavé rozhodnutie ESD by som toto upozornenie rád posunul ďalej našim čitateľom, najmä tým, ktorí sa či už teoreticky alebo prakticky zaujímajú o konkurzné právo.

Ide o rozhodnutie vo veci Christopher Sagon v pôsobnosti konkurzného správcu Frick Teppichboden Supermärkte GmbH verzus Deko Marty Belgium NV (C-339/07).

Skutkové okolnosti

Skutkové okolnosti sa týkajú konkurzu nemeckej spoločnosti Frick, v rámci ktorého konkurzný správca odporoval právnemu úkonu úpadcu voči belgickej spoločnosti Deko (pozri úpravu odporovania v § § 129 až 146 nemeckého Insolvenzordnung). Nakoľko odporca bola belgická spoločnosť, nemecký prvostupňový aj odvolací súd rozhodli, že nemajú právomoc o tejto veci rozhodovať. Konkurzný správca sa dostal až pred Bundesgerichtshof, ktorý konanie prerušil a obrátil sa s predbežnou otázkou na ESD.

Právna otázka ...

Otázka, ktorú nemecký súd položil, sa týka určenia hranice medzi nariadením o konkurznom konaní (č. 1346/2000) a nariadením o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (č. 44/2001). Ide konkrétne o to, či sa právomoc súdu pre rozhodovanie o odporovacej žalobe určí na základe konkurzného nariadenia alebo na základe nariadenia o právomoci (či teda odporovacia žaloba spadá pod čl. 3 ods. 1 konkurzného nariadenia).

... a odpoveď

Pr určovaní hranice medzi týmito nariadeniami sa ESD na túto hranicu pozrel takpovediac z oboch strán - odôvodnil aj to, prečo odporovacia žaloba spadá pod konkurzné nariadenie, ako aj prečo nespadá pod nariadenie o právomoci.

Z hľadiska určenia hranice konkurzného nariadenia ESD vychádzal z preambuly (čím mi pripomenul skvelú varšavskú profesorku európskeho práva, ktorá nám veľmi kládla na srdce, aby sme pri čítaní európskych predpisov vždy poriadne čítali preambulu - navyknutý na podľa mňa typicky "slovenské" hľadanie konkrétnych paragrafov to však väčšinou nedodržiavam a často ma to zamrzí). Bod 6 preambuly uvádza, že nariadenie by sa malo týkať aj "rozhodnutí, ktoré sú vydané priamo na základe konkurzného konania".

Z hľadiska určenia hranice nariadenia o právomoci ESD pripomenul svoje staršie rozhodnutie vo veci Gourdain (133/78). V tomto prípade ESD rozhodol, že žaloba podobná odporovacej žalobe súvisí s konkurzom a preto nemôže spadať pod Bruselský dohovor o súdnej právomoci a vymáhaní rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32) (predchodca nariadenia o právomoci). Bruselský dohovor v čl. 1 ustanovuje, že sa netýka konkurzného konania. Obdobné ustanovenie nachádzame aj v čl. 1 nariadenia o právomoci a preto odporovacia žaloba v súvislosti s konkurzom nespadá pod predmet úpravy tohto nariadenia.

Záver

Záver ESD je taký, že právomoc rozhodovať o odporovacej žalobe sa určí podľa konkurzného nariadenia, nie podľa nariadena o právomoci "Článok 3 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní musí byť vykladaný v tom zmysle, že súdy členského štátu, na ktorého území bolo začaté konkurzné konanie, majú právomoc rozhodovať o odporovacej žalobe, ktorá sa zakladá na platobnej neschopnosti a smeruje proti žalovanému, ktorý má svoje sídlo v inom členskom štáte."

Nakoľko v tomto poste (okrem príjemnej spomienky na varšavskú profesorku) nebolo nič osobné, domnievam sa, že záver ESD stačí a nebudem čitateľov nudiť osobným záverom. Dúfam však, že tento post bude pre čitateľov zaujímajúcich sa o konkurz aspoň trochu užitočný.

Toto rozhodnutie ESD je dost dolezite, lebo konecne je jasne, ze vis attractiva concursus funguje podla nariadenia. Vyvolava vsak zopar otazok:
- je takto definovana pravomoc vylucna? zda sa, ze nie (viz nazor AG), Viedensky OLG si to tiez v rozhodnuti z roku 2003 nemysli, pozna niekto dalsie rozhodnutia tykajuce sa tejto veci?
- ak nie, maju rozhodnutia sudov z inych statov podla konkurzneho prava statu hlavneho konania narok na uznanie podla nariadenia? nemyslim si, pretoze ich pravomoc je definovana narodnym pravom a nie nariadenim
- kde je hranica medzi spormi, ktore su tak uzko spojene s insolvencnym konanim, ze spadaju do pravomoci podla clanku 3(1) nariadenia? evidentne to su vsetky cisto insolvencne veci, tj. odporovatelnost, procesne veci, schvalovanie planu, excindacne zaloby, urcovanie narokov.

Co ale napriklad zaloby spravcu napr. na plnenie zmluv, ktorych platnost bola obnovena (zachovana) na zaklade ustanoveni insolvencneho prava? V USA tento spor (a to bola problemom hlavne vecna prislusnost) vyriesili tak, ze ak strany nesuhlasia, insolvencny sud vec preda normalnemu federalnemu sudu...

Diky za reakciu ... na takyto clanok som ani ziadne reakcie necakal :-)

Nevylucna pravomoc bez naroku na uznanie? To by viedlo k celkom bizarnym dosledkom. A platila by na to res iudicata? Ak ano, zda sa mi, ze by sa takto dalo zabranit konaniu v state, kde prebieha hlavne konanie. Co s tym?

No, ono cele nariadenie o ins. konani nema ustanovenie o litis pendenciae... takze, ak nie je dana pravomoc podla nariadenia, nevznika podla mna ani prekazka litis pendentis (ale to este budem skumat)

ked rozhodnutie neuznas, tak nema ani silu res iudicata, ze ano.

ale moze to mat zmysel, ak ide o jednoduchu vec, treba rychlo zmrazit aktiva zalovaneho, ktore su v jednom state, a sudy v danom state su lepsie situovane na rozhodnutie, ako insolvencny sud..

Ak som to spravne pochopil, hovoris teda o nejakom prazdnom priestore medzi 44/2001 a 1346/2000. Ako keby na seba celkom "nedoliehali"...

Ak teda mame vec, ktora nespada pod 44/2001, pretoze sa tyka konkurzu, ale zaroven pravomoc podla 1346/2000 nie je vylucna, tak sud nejakeho ineho clenskeho statu (nie statu, kde prebieha hlavne insolvencne konanie) rozhodne o svojej pravomoci na zaklade narodneho MPS, nebudeme mat sposob ako to uznat ... ak som to dobre pochopil.

Nemyslis, ze by sa toto dalo preklenut sirsim vykladom 44/2001 - teda konkretne clankov 27 a nasl. o litispendencii a cl. 32 a nasl. o uznavani? Ano, uvedomujem si, ze to je do istej miery v rozpore s popisanym rozhodnutim ... ale viem si predstavit, ze ESD by rozhodol, ze medzi tymito dvoma nariadeniami nemoze byt ziadny "prazdny priestor". Ak teda 1346/2000 nechava prazdny priestor z hladiska litispendencie, treba ho vyplnit rozsirujucim vykladom 44/2001... Co myslis?

No, myslím, že AG vo svojom stanovisku naznačoval, že tie rozhodnutia by sa mali uznávať a že prázdny priestor medzi nariadeniami nie je. Ale to je podľa mňa príliš odvážne, nie je na to v InsReg základ a nedáva to ani zmysel - podľa čoho by súd iného členského štátu, na ktorý je podaná žaloba, určil príslušnosť sám sebe? Keby sa pýtal ESD, čo by mu ten odpovedal?

Takže si myslím, že právomoc podľa InsReg je nevýlučná, ale rozhodnutia súdov iného členského štátu nepožívajú výhody uznávania. Ale zatiaľ viem len o jednom takom rozhodnutí.

Osobne si myslim, ze ak by o tom rozhodoval ESD, povedal by, ze medzi nariadeniami ziadna medzera nie je. Aj ked pre to v InsRreg chyba vyslovny zaklad. Alebo by povedal, ze pravomoc podla InsReg je vylucna a tym padom by medzeru taktiez zakryl. Ktore rozhodnutie je vhodnejsie?

sa tazko vybera to horsie, ale ak medzi nimi medzera nie je, tak bud:
a/ insReg stanovi vylucnu pravomoc, co je mozna interpretacia, ale zbytocna obmedzujuca
b/ pravomoc stanovi Brusel I, co je absurdne, lebo by to znamenalo, ze hranica medzi nariadeniami bude zalezat od toho, kde poda spravca zalobu

S tou vylucnou pravomocou by to asi bolo naozaj obmedzujuce. Ale mozno by to ESD vyriesil tak, ze taketo rozhodnutie by sa uznalo podla cl. 33 Bruselu I. Ucelovo by povedal, ze takyto rozsudok je rozsudkom v zmysle cl. 32 Bruselu I, taktne by zamlcal a spolu s argumentaciou o vzajomnej dovere sudnych systemov by obisiel otazku, ci toto rozhodnutie vzhladom na cl. 1 ods. 2 pism. b) vobec spada pod Brusel I. Bolo by to trochu (uplne) nekonzistentne s tymto rozhodnutim. Ale svojim sposobom by to bolo najpraktickejsie. Co myslis?

Rád by som upozornil na čerstvé rozhodnutie ESD týkajúce sa vzťahu medzi nariadením 44/2001 a konkurzom. Odporúčam prečítať si aj samotné rozhodnutie. Ide o zaujímavý prípad čiastočne ešte z 90tych rokov.

SCT Industri AB i likvidation v. Alpenblume AB (C-111/08)

The exception provided for in Article 1(2)(b) of Council Regulation No 44/2001 (EC) of 22 December 2000 on jurisdiction and the recognition and enforcement of judgments in civil and commercial matters must be interpreted as applying to a judgment of a court of Member State A regarding registration of ownership of shares in a company having its registered office in Member State A, according to which the transfer of those shares was to be regarded as invalid on the ground that the court of Member State A did not recognise the powers of a liquidator from a Member State B in the context of insolvency proceedings conducted and closed in Member State B.

V nadväznosti na tento starší článok by som rád doplnil ďalšie rozhodnutie ESD vykladajúce rozsah pôsobnosti insolvenčného nariadenia skôr zužujúco.

C‑213/10, F-Tex SIA v Lietuvos-Anglijos UAB „Jadecloud-Vilma“

"Article 1(1) of Council Regulation (EC) No 44/2001 of 22 December 2000 on jurisdiction and the recognition and enforcement of judgments in civil and commercial matters must be interpreted as meaning that an action brought against a third party by an applicant acting on the basis of an assignment of claims which has been granted by a liquidator appointed in insolvency proceedings and the subject-matter of which is the right to have a transaction set aside that the liquidator derives from the national law applicable to those proceedings is covered by the concept of civil and commercial matters within the meaning of that provision."