K povahe žalôb „o určenie vlastníckeho práva“.
Martin Maliar, 12. 10. 2009 v 21:39
Vlastnícke právo má účinky proti všetkým mysliteľným subjektom práva, ktoré sú ho povinní rešpektovať v rozsahu, v ktorom je garantované verejnou mocou determinovanou obmedzeniami kautel práva vlastniť majetok v normatívnom napätí s inými základnými právami a slobodami. Subjekty odlišné od vlastníka z hľadiska existencie ich subjektívnej povinnosti vo vzťahu k vlastníkovi veci majú v zásade len jednu negatórnu právnu povinnosť - rešpektovať (t.j. non facere, pati) jeho vlastnícke právo.
To je samozrejme všetko sofistikovane vyložená teória, avšak pragmaticky je potrebné položiť si otázku otázku: Do akej miery je vôbec možné, aby v procese realizácie práva bolo za každých okolností zrejmé, kto je vlastníkom nejakej veci? Odpoveď sa samozrejme hneď núka a síce, že 100% istota je dosiahnuteľná v zásade len tým, že bude existovať orgán vybavený všeobecne akceptovanou kompetenciou, ktorý bude záväzne určovať pri akejkoľvek dispozícii s majetkovou hodnotou, kto je vlastníkom s účinkami erga omnes. Je zrejmé, že takáto koncerpcia by bola argumentačne len teleologickou redukciou „ad absurdum“ a vo svete postavenom do veľkej miery na trhových výmenných vzťahoch je absolútne nezmyselná, keďže narážame na noetickú nemožnosť. Pri prijatí tohto konštatovania nám teda ostáva len agnostické konštatovanie: „je možné len do určitej (rozsahom možností v podstate zanedbateľnej) miery.“ V tomto ohľade je vo vzťahu k premetu tohto pojednania potom potrebné poukázať na to, že tak ako nie je možné uvedené poznanie, nie je dôvodné zakladať právny systém na prísne kauzálnej koncepcii ohľadom prevodu vecných práv. Staviam pri tejto príležitosti zároveň legitímnu otázku povahy žaloby „o určenie vlastníckeho práva“. Výsledkom žaloby je záväznosť rozhodnutia o nej ku dňu jeho vydania v rozsahu nemnoho subjektov, ktorí sú účastníkmi konania. Ak to vezmeme potom z pojmového hľadiska, tak súd v podstate žiadne „vlastnícke právo neurčil“, mohol ho len s určitou pravdepodobnosťou „tipnúť“, keďže nie je zrejmé či na svete neexistuje iný subjekt práva s „lepším právom“ k majetkovej hodnote vo vzťahu ku ktorej je vlastnícke právo určované resp. dokonca či z iných skutkových dôvodov, ktoré napr. žalobca v žalobe opomenul tvrdiť, mu vlastnícke právo nakoniec naozaj neprináleží. Súd pritom neurobil nič iné, ako rozriešil spor (faktické a právne napätie prameniace z konfliktu legitímneho očakávania ochrany práva vlastniť majetok) nemnohých osôb ohľadom možnosti privlastňovania si určitej majetkovej hodnoty a dôsledkov z toho vyplývajúcich ( § 123 OZ).
Každý súd sa pritom dennodenne potýka s problematickým určením okruhu osôb pasívne vecne legitimovaných vo vzťahu k žalobe o určenie vlastníckeho práva, keďže z „hmotného práva“ sú týmto okruhom prirodzene „omni“ t.j. všetky právne subjekty. Súčasná súdmi všeobecne akceptovaná koncepcia určovacích žalôb vlastníckeho práva má v podstate zmysel len vo vzťahu k vlastníckym právam evidovaným vo verejných registroch - napr. v katastri nehnuteľností a síce v tom zmysle, že prebieha v podstate spor o tom, kto má byť v tomto registri zapísaný, s čím sú (mali by byť) spojené následné „výhody“ a ochrana materiálnou publicitou verejného registra.[1] Z historického pohľadu sa domnievam, že kým neexistovali verejné registre v súčasnej koncepcii[2], tak s takýmito typmi žalôb sa veľmi neuvažovalo. Ďalej sa domnievam, že dokonca ani neboli potrebné, keďže podstatnými boli vindikačné žaloby (vydanie/vypratanie), ktoré sa odvíjajú skôr od inštitútu držby[3]. Dnes určovacie žaloby týkajúce sa existencie práva v podstate vytlačili samotný inštitút držby[4], ktorý je viac prirodzený kauzálnej rovine existencie trhovej výmeny ako sama abstraktná právna konštrukcia pojmu vlastníckeho práva. Domnievam sa, že pri majetkových hodnotách vedených vo verejných registroch sa má prípadný spor osôb odohrávať na „ihrisku“ riešenia otázky: „Kto má byť vo verejnom registri vedený ako vlastník?“[5] a ak nemá v dôsledku sporu dôjsť k zmene vo verejnom registri a pri majetkových hodnotách mimo týchto registrov v rámci posesórnej resp. vindikačnej žaloby.
V praktickej aplikačnej činnosti môžeme pozorovať častokrát problematické vnímanie materiálnych regulatívnych rámcov práva na súdnu ochranu. Aj keď „hmotné právo“ sa v podstate snažíme stále vnímať ako postavené na základoch rímskej právnej náuky, v procesnom práve akoby nastal zásadný odklon (domnievam sa, že z toho prameniaca dezorganizácia) od pôvodného rímskoprávneho konceptu spočívajúcom na premise obmedzeného počtu prípustných civilných žalôb (actio) - bez „actio“ niet práva. Implikuje však povaha práva na súdnu ochranu neobmedzenosť prípustných civilných žalôb čo do kvality (spôsobu uplatňovania práva)?
Po pohľade do procesného predpisu[6] by sme mali prijať záver, že zrejme áno, keďže hoc sa procesný predpis snaží naznačiť určité rámce uplatňovania práva, robí tak len demonštratívnym spôsobom. Mám však za to, že tomu tak nie je. Tvrdím to s poukazom na teleologický argument, že uplatňovanie práva podlieha právnym pravidlám, ktorých nemôže byť neobmedzený počet[7] a samotný obsah noriem hmotného práva tento okruh stanovuje. Na podklade tejto argumentácie mi potom nie je zrejmé, z akého dôvodu súdy všeobecne „pripúšťajú“ množstvo rôznych žalôb o určenie právnych skutočností. Jedná sa pritom o žaloby, na ktoré nepamätá ani samotné ustanovenie § 80 c) Občianskeho súdneho poriadku, keďže to predpokladá v zásade žaloby o určenie (subjektívneho) práva resp. existencie právneho vzťahu. Mne je teoreticky zrejmé, že ak konštitutívna právna skutočnosť, ktorá bola inak spôsobilá založiť právny vzťah nenastala[8], tak nemohol ani právny vzťah ku ktorému strany prejavmi vôle smerovali vzniknúť, avšak nie je až také isté, či neexistuje medzi stranami iný právny vzťah, založený inou právnou skutočnosťou, z ktorého plynú pre strany nejaké práva a povinnosti, ktoré môžu spôsobovať spor medzi nimi. Žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu je v podstate negatívnou určovacou žalobou týkajúcou sa (ne)existencie právnej skutočnosti. Negatívne určovacie žaloby vo vlastnom zmysle však súdy vo svojej rozhodovacej činnosti v zásade nepripúšťajú[9]. Mám za to, že riešenie „ako von“ z tejto situácie je vytvorenie (judikovanie) konceptu prípustnosti určitých žalôb vo vzťahu k určitému spôsobu riešenia obdobných (a obvyklých) právnych situácií[10]. Vo vzťahu k tomuto konceptu potom s ohľadom na právo na súdnu ochranu je potrebné smerovať k procesnej poučovacej povinnosti súdu v tom zmysle ako je uvedená napr. v nemeckej procesnej úprave[11].
[1] v podmienkach SR samozrejme s výhradou, ktorú som už v tejto súvislosti vyššie uviedol
[2] napr. kataster nehnuteľností v pôvodnej koncepcii nebol vytváraný primárne za účelom evidencie vlastníckeho práva pre potrebu vedomosti vlastníckom právo samotnom, ale pre daňové a poplatkové povinnosti s touto evidenciou súvisiace.
[3] Je zrejmé, že v tomto sa v podstate vysporiadavame dodnes s tým, že Občiansky zákonník z roku 1964 vôbec nepoznal inštitút držby.
[4] resp. socialistické právo zo všeobecne známych dôvodov samo tento inštitút vytesnilo
[5] napr. tzv. výmazná žaloba, ktorá bola uhorskému právu typická
[6] § 80 Občianskeho súdneho poriadku
[7] Prirodzene nemôže byť nikoho ambíciou urobiť presný výpočet. Už samotný zákonodarca pri stanovovaní právnych pravidiel je obmedzený minimálne prírodnými zákonmi a zásadami zdravého rozumu.
[8] resp. „civilistickým slovníkom“ je neplatná
[9] napr. žaloba, ktorou sa žalobca domáha určenia, že žalovaný nemá určité právo resp. že medzi nimi nie je právny vzťah. V tejto súvislosti poukazujem napr. na rozhodnutie NSČR pod sp. zn. 26 Cdo 1391/2004 zo 17. 8. 2005, dostupné na www.nsoud.cz
[10] na neobvyklé situácie s poukazom na zákaz odmietnutia spravodlivosti pripustiť prirodzene „actio in factum“. Tento koncept má spočívať v tom v tom, že ak niekto bude chcieť dosiahnuť zmenu zápisu vo verejnom registri, tak bude nevyhnutne nútený žalovať tzv. výmaznou žalobou a nie žalobami o určenie neplatnosti právnych úkonov. Legislatívne riešenie v § 34 ods. 2 zákona NRSR č. 162/1995 Z.z., v znení neskorších predpisov, považujem za dosť (veľmi) nešťastné. Zavedenie (resp. „návrat k“) inštitútu poznámky o súdnom konaní považujem za čiastočný pokrok pre materiálnu publicitu verejného registra, avšak mám za to, že takáto poznámka by mala súvisieť s výmaznou žalobou a spojením s určitou záväzkovou zodpovednosťou osoby, ktorá takýto inštitút využije, obdobne ako je tomu v prípade predbežného opatrenia ( § 77 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
[11] porovnaj napr. § 139 nemeckého ZPO (Zivilprozessordnung), dostupné napr. na http://dejure.org/gesetze/ZPO/139.html
Názory k článku K povahe žalôb „o určenie vlastníckeho práva“.:
Martin Maliar, 12. 10. 2009 v 22:06 - K Mišovmu názoru....
Plnenie je právny úkon... hmmm -ono to také ľahké nebude... tu bude musieť byť zrejme nejaký koncept typu - má to znaky právneho úkonu, ale len do určitej miery, zlučiteľnej s jeho povahou (napr. neplatnosť plnenia?)
Marcel Jurko, 12. 10. 2009 v 22:47 - Ad registrované/neregistrované
2. Rei vindikačná žaloba je žalobou na plnenie a chráni vlastníka (resp. osobu, ktorá je oprávnená mať vec u seba), podstatou je žalovať vydanie hnuteľnej veci alebo vypratanie nehnuteľnosti od neoprávneného subjektu. Predpokladom na úspech takejto žaloby je, že ku dňu vyhlasovania rozsudku ( § 154 ods. 1 O.s.p.) je žalobca vlastníkom veci (resp. opr. osobou) a vec je u žalovaného neoprávnene.
3. Obe žaloba pod. 1. a 2. sú žalobami, ktoré podáva vlastník a obe v prípade úspechu končia deklaratórnym rozsudkom. Nemyslím však, že nie je možné v prípade registrovaného majetku (najmä nehnuteľností) žalovať na ich vydanie do vlastníctva (žalobou na plnenie), pričom žalobu podávam ako nevlastník, pričom vlastnícke právo nadobudnem na základe konštitutívneho rozsudku ku dňu jeho právoplatnosti.
Znovu sa odvolám na staré-dobré reštitučné žaloby a určite ich nepovažujem za niečo extrémne pokiaľ ide o otázky prechodu VP a účinkov rozsudku. Tieto žaloby a rozsudky jednoznačne vyplnili chýbajúce žaloby na plnenie ohľadne nehnuteľností.
Ďalej k názoru, že treba rozsudky nahrádzajúce prejav vôle chápať aj širšie než len notoricky sa opakujúce v prípade nesplnených zmluv o budúcich zmluvách... Nahradenie prejavu vôle mi pride samozrejme v prípadoch, kde už došlo k obsahovej zhode účastníkov o budúcom právnom úkone (zmluva o budúcej zmluve, spoločenská zmluva na základe ktorej jeden zo spoločníkov sa zaväzuje čosi kdesi vložiť,...). To je ale podstatne odlišná situácia od stavu, kde nič vopred nebolo dohodnuté, napr. dohoda o vrátení daru (jej obsah bezpochyby nebol vopred záväzne dojednaný), alebo napr. dohoda o vydaní nehnuteľnosti (reštituent vs. štátny podnik - iste nemali záväzne dohodnutý obsah tejto dohody vopred). Preto je tu potreba konštitutívnych rozsudkov a nie rozsudkov na nahradenie prejavu vôle.
Michal Novotný, 13. 10. 2009 v 10:06 - Neviem
Plnenie je právnym úkonom, či chceme alebo nechceme, t.j. prejav vôle. Ale preboha, aký obsah plnenia - právneho úkonu chceme dohadovať? Veď ten právny úkon má jednoduchý obsah - prejav vôle, že prevádzam vlastníctvo k tej a tej veci na ten a ten subjekt. Bodka, koniec, nič ďalšie si dohadovať nepotrebujem, aký ďalší obsah má plnenie?
Aký obsah má mať preboha dohoda/prejav o vrátení daru? Jednu vetu - obdarovaný prevádza vlastnícke právo k daru na darcu. Bodka, punktum. Toto je vecnoprávny solučný úkon - ten má jediný prípustný obsah, a to prevod vlastníckeho práva. Nepleťme si solučné úkony s úkonmi obligačnými - tam máme zmluvnú slobodu, môžeme dohadovať obsah. Ale pri solučnom úkone (navyše vecnoprávnom) žiadny obsah okrem samotného prejavu vôle previesť vlastníctvo nie je.
Neviem, ospravedlňujem sa, ale trochu ma udivuje neschopnosť abstrakcie v tejto veci...
Navyše, vôľu nahrádzam podľa § 161 ods. 3 OSP, teda rozsudkom, ktorým ULOŽÍM urobiť prejav vôle.
Michal Novotný, 13. 10. 2009 v 11:10 - Ad Martin
Martin, ja s Tebou v zásade súhlasím, len by som odlíšil dve situácie, ktoré spolu síce súvisia, ale treba ich odlíšiť: jednak situácia, keď zápisy v registri majú účinok konštitutívny, jednak keď zápisy majú účinok deklaratórny.
Ak je účinok zápisov deklaratórny, potom prirodzene možno viesť spor len o to, kto má byť v tomto registri zapísaný. Príslušné právo totiž vznikne mimo toho registra na základe inej právnej skutočnosti. Avšak v takomto prípade sa v podstate dostaneš k rovnakému problému ako pri všeobecných určovacích žalobách - najskôr sa bude domáhať jeden, že nadobudol vlastníctvo kúpnou zmluvou. Potom zrazu príde druhý a povie, že ho nadobudol vydržaním - a tak v podstate donekonečna.
Ak má mať však zápis do registra konštitutívny účinok, potom nemožno viesť spor len o to, kto tam má byť zapísaný, pretože kontrola nad obsahom tohto registra musí byť koncentrovaná v rukách nejakého jedného orgánu, ktorý bude sám (s väčšou či menšou mierou uváženia) rozhodovať o tom, kto bude v registri zapísaný. Ponechaním riešenia otázky zápisu na jednotlivé súdne konania by sa rozmelnila jednota tohto registra (musel by si totiž zabezpečiť, že napr. nebudú naraz prebiehať dve konania o ten istý zápis a pod.).
Ja myslím, že najlepší bol ten systém pozemkovej knihy - súdy by mali rozhodovať len o tom, kto je povinný komu uvoľniť miesto v príslušnom registri. O samotnom zápise by ale mal rozhodovať orgán poverený vedením registra.
Ale myslím, že to je len spresnenie toho Tvojho modelu.
No ale dobre vieš, že nesúhlasím s Tvojím názorom na určenie neplatnosti právneho úkonu. Žaloba o určenie neplatnosti tu funguje už desiatky (ba pomaly i stovku rokov) z jednoduchého dôvodu - určenie neplatnosti právneho úkonu je totiž len myšlienkovým zjednodušením žaloby o určenie neexistencie právneho vzťahu z tohto právneho úkonu. Nie je to neexistencia tejto právnej skutočnosti - je to určenie právneho vzťahu, akurát že namiesto nezmyselne komplikovaného výroku typu "určuje sa, že z neplatného právneho úkonu (označenie) nevznikli medzi účastníkmi žiadne práva ani povinnosti, okrem nárokov z bezdôvodného obohatenia". Určenie, že nejaký právny úkon je neplatný, je prosto významovou skratkou, nič iné.
Samozrejme, vždy je možné, že medzi účastníkmi vznikol z inej právnej skutočnosti taký vzťah, ktorý by vznikol/zanikol aj z neplatného právneho úkonu. To je ale otázkou posúdenia naliehavého právneho záujmu in casu, nie otázkou všeobecnej prípustnosti určenia platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu.
Typicky napríklad asi málokto preukáže NPZ na určení neplatnosti odstúpenia alebo výpovede, ak sa môže domáhať určenia, že príslušný právny vzťah trvá, prípadne ak právny vzťah medzitým zanikol uplynutím doby a pod.
Martin Maliar, 13. 10. 2009 v 20:30 - Ad Michal
S tými určovacími žalobami týkajúcich sa právnych skutočností máme ale spor a to zjavne ešte bude na dlhšiu diskusiu (neskôr). Nejedná sa však o spor... jeto skôr o hľadaní primeraného konceptu napr aj v tom zmysle, že ich pripusťme, ale súd môže napr. uznesením dať účastníkovi navedomie, že nie je NPZ. Aj tak zamietnutie pre NPZ nevytvára žiadnu res iudicatu /všetci viete, že niekedy sa súd dostane k rozsudku za 5 rokov, aby nakoniec toto povedal :-( /
Marcel Jurko, 13. 10. 2009 v 20:53 - NPZ
1./ Naša koncepcia prevodov vecných práv spočíva na kauzálnom modeli – iusta causa bude právna skutočnosť, ktorá spôsobuje zmenu existencie subjektívneho práva prinajmenej inter partes.
2./ Z § 133 ods. 2 OZ vieme dovodiť, kedy sa nadobúda vlastníctvo pri zmluvnom prevode. O iných právnych skutočnostiach, ktoré môžu byť tiež iustou causou toto ustanovenie mlčí a z hľadiska nejakej občianskoprávnej koncepcie tam máme dieru.
3./ Zhodnime sa, že iusta causa môže byť niekedy aj zložená právna skutočnosť – porušenie povinnosti obdarovaného + adresovaný jednostranný právny úkon darcu.
4./ Môžeme sa zhodnúť podľa mňa aj na tom, že je to skutočnosť, ktorá by sa mala zapisovať záznamom správy katastra, keďže iusta causa nie je zmluva.
5./Katastrálny zákon predpokladá verejnú, alebo inú listinu, ktorá je spôsobilá záznamu. Domnievam sa, že adresovaný list darcu obdarovanému s doručenkou nebude postačovať.
6./ Domnievam sa na druhej strane, že dva právne úkony – list darcu a súhlasný list obdarovaného by už stačili.
7./ Ak obdarovaný nesúhlasí s vrátením daru, tak existuje medzi darcom a obdarovaným spor.
8./ Iniciovať súdne konanie musí ten, kto chce dosiahnuť zmenu zápisu vo verejnom registri (z rozumných dôvodov sa tak domnievam, že na tom je dôkazné bremeno).
9./ V prípade sporu je záznamu - spôsobilou listinou rozsudok o určení vlastníckeho práva.
Juraj Gyarfas, 21. 10. 2009 v 18:01 - Ad: maliarik
Martin Maliar, 21. 10. 2009 v 20:30 - Právna skutočnosť
Juraj Gyarfas, 24. 10. 2009 v 14:02 - Ad: maliarik k vráteniu daru
Ale nesúhlasím s tým, že úkon darcu automaticky znamená aj zmenu vlastníctva a nový stav kataster potom zapíše záznamom.
Kedy podľa Teba dochádza k zmene vlastníctva?
Martin Maliar, 11. 11. 2009 v 06:05 - K zmene
Keďže je však "spor o účinnosť výzvy" (aj kvôli relatívne všeobecnej hypotéze), tak musí žalovať darca, ktorý chce dosiahnuť zmenu v KN.
E. Z., 11. 11. 2009 v 14:50 - ad MM
Juraj Gyarfas, 11. 11. 2009 v 18:30 - Ad: Martin
Ale jeden argument by som ešte rád skúsil. Rozdiel medzi automatickým prechodom a právom domáhať sa spätného vydania podľa mňa vyplýva z porovnania znenia § 553 ods. 3 a § 630. Ak vychádzame z teórie racionálneho zákonodarcu, je tam podľa mňa zjavný rozdiel v právnych následkoch.
Martin Maliar, 11. 11. 2009 v 21:05 - Ešte inak
Juraj Gyarfas, 11. 11. 2009 v 21:29 - Vrátenie daru ako odstúpenie
E. Z., 12. 11. 2009 v 18:04 - ad Maliar
Martin Maliar, 12. 11. 2009 v 19:10 - Ad E.Z.
E. Z., 12. 11. 2009 v 20:08 - ad Maliar
Michal Novotný, 12. 11. 2009 v 20:57 - Martin
Dôsledok § 630 môže byť dvojaký - buď "odpadáva" titulus od počiatku (Ty hovoríš "kvázi-odstúpenie", budiž) a potom je jedno, koľko prevodov sa medzičasom udialo, pretože odpadnutím prvého titulu strácajú podklad všetky ďalšie tituly, alebo nedôjde k odpadnutiu titulu, ale len k vzniku záväzkovoprávneho vzťahu - ale to musí platiť rovnako medzi pôvodným darcom a obdarovaným.
Nemôžem predsa seriózne tvrdiť, že vo vzťahu medzi darcom a obdarovaným dochádza k spätnému prechodu zo zákona (a navyše - predpokladám - s účinkami ex nunc: z akého ustanovenia OZ alebo konštrukcie to chceme čo len čiastočne dovodzovať? ), ale akonáhle dôjde medzičasom k prevodu na tretiu osobu, tak tam už k spätnému prevodu nedochádza?
Navyše, sám hovoríš v poslednej odpovedi o nemožnosti plnenia - ale to má predsa zmysel len pri PLNENÍ. Tak aké je plnenie v prípade vrátenia daru?
Neviem, neviem, nezdá sa mi to príliš logické...
Juraj Alexander, 12. 11. 2009 v 21:21 - Ad Michal
Odvolanie daru MÁ za následok odpadnutie titulu, tj. prechod vlastníctva späť na darcu (hocikoľko s týmto môžeme nesúhlasiť, to je právo, tiež si myslím, že by bolo vhodnejšie zaviesť trennungsprinzip, ak to správne chápem, ktorý by tomuto zabránil, ale na mne to rozhodnutie nie je). Či to je v súlade s § 630 OZ alebo nie je na judikatúre a tá to dovodila. V nesúlade s teóriou, ktorá pripúšťa dodatočné odpadnutie titulu (prechod vlastníctva z dôvodu odstúpenia, naplnenia rozväzovacej podmienky alebo odvolania daru, a čojaviemčohoešte), to nie je.
Vo vzťahu k tretím osobám, ak sú v dobrej viere (že tu nie je dôvod na to odpadnutie titulu, nie že obdarovaný je vlastníkom - mali si spraviť DD), však tento prechod nepôsobí, pretože ich chráni ústava (toľko ÚS ČR, Židlická sa síce - zdá sa - snažila do ôdovodnenia Pl. ÚS 78/06 prepašovať trennungprinzip, ale nepodarilo sa, vypadlo z toho len toto).
Že toto je prijatie hlúpej teórie a potom riešenie jej nedostatkov cez divoké konštrukcie, ktoré nie celkom dávajú zmysel? Tak to už v práve chodí, v common law je to ešte podstatne horšie (viz. napr. Rule Against Perpetuities). Ale to neznamená, že nový občiansky zákoník, alebo aspoň nejaká novela, by to nemohli zmeniť.
Martin Maliar, 12. 11. 2009 v 22:50 - Ad Michal
Možnože nie všetko úplne exaktne písmenkujem a z toho sa môže javiť nekonzistentnosť..... to ma mrzí... takže
1./ Naša diskusia je oi hľadaní spojovacej tézy medzi záväzkovým a vecným právom. V tom ani Abstraktionsprinzip nie je nejaké všezahrňujúce riešenie....
2./ Pri darovacej zmluve smerom od darcu k obdarovanému platí k prevodu vlastníctva § 133 OZ.
3./ Spätná situácia (vrátenie daru) vo vecnoprávnej rovine zákonom nie je výslovne riešená a je to diera, ktorú musí riešiť len súd.
4./Spätná situácia (vrátenie daru) sa vyvolá jednostranným právnym úkonom darcu adresovaným obdarovanému. §133 OZ nie je na tento prípad použiteľný (nie je to už na základe zmluvy). Právny vzťah vzniknutý z darovacej zmluvy zanikol splnením s tou výnimkou, že výzva na vrátenie daru je osobitným spôsobom akobyodstúpenia od darovacej zmluvy. Domnievam sa, že účinne sa tento jednostranný právny úkondá uskutočniť len vtedy, ak je obdarovaný ešte vlastníkom. Ak nie je, nevyvolá žiadne právne následky (vychádzam zo zásady alteri stipulari nemo potest). Je to odôvodnené a odôvodniteľné princípom proporcionality a pomerovaním právnej istoty a práva vlastniť majetok.
5./ Mne sa zdá, že ty Michal si sa upäl na splnenie ako právny úkon. Ja uznávam, že splnenie má znaky právneho úkonu, avšak nedomnievam sa, že všetky (neplatnosť splnenia?).
6./ Ak by mali byť správne závery, že sa najprv treba domáhať nahradenia prejavu vôle (s konštitutívnymi účinkami zrejme?), tak potom budem musieť zrejme viesť ďalšie konanie o vydanie veci, lebo žaloba o vydanie veci pred PPL takéhoto rozsudku je predčasná. Príde mi to veľmi ťažkopádna konštrukcia.
7./Môj návrh konštrukcie je preto taký, že vlastníctvo vznikne účinnou výzvou darcu (ak sú splnené podmienky a obdarovaný vec vlastní). Zmena vlastníctva vždy nemusí byť spojená až s "traditio". Pozrite napr. na inštitút výhrady vlastníctva pri kúpnej zmluve. To čo treba zosúladiť pri hnuteľnej veci je držba (vydanie veci) a pri nehnutreľnosti držba a zápis v KN (určenie VP a vypratanie).
8./ porzite Dworkina :-)
http://www.thirteen.org/forum/topics/can-we-disagree-about-law-or-morals/14/
Michal Novotný, 13. 11. 2009 v 08:47 - Ad kolegovia
K tomu sa pridáva Martin, takže k nemu: Neplatnosť plnenia - vitaj v dvojfázovom prevode! Ak chceme nemeckú terminológiu - aj Verpflichtungs-, aj Verfuegungsgeschaeft sú právne úkony, takže samozrejme, aj plnenie (Verfuegungsgeschaeft) môže byť neplatné. Nič nové pod slnkom...
Ale uznávam - záleží na tom, ako si "zinterpretuješ" § 630 OZ. My tu niektorí (myslím Juraja Gy. a mňa) sa domnievame, že toto ustanovenie nemá vyššie uvedený účinok "spätného prechodu" a pokúsili sme sa to vysvetliť najmä argumentom doslovným ("môže sa domáhať", ktoré OZ používa na viacerých miestach, pričom tým myslí právo obrátiť sa na súd - pozri § 4 OZ), jednak historický (pôvodné znenie v OZ z roku 1950 hovorili že dar možno "odvolať", čo iste uznáte je formulácia iná než "domáhať sa vrátenia"). Toto je naša téza, ktorú tu obhajujeme, a snažíme sa hľadať logické riešenie.
Pre vaše (a súdne a panujúcej náuky) riešenie okrem § 630 niet inej opory. My sa opierame tiež o ustanovenia § 451, 457 v spojení s § 588 a 133 OZ a snažíme sa ich interpretovať vo vzájomnej súvislosti.
A nesúhlasím, že by sa darca mal domáhať najskôr nahradenia prejavu až potom vydania. Nemám teraz čas na podrobné odôvodnenie, ale problém je v tom, že si zamieňaš reivindikáciu ako vlastnícku žalobu so žalobou o vydanie veci z iného titulu. Preto skúsim radšej príklad: ak s niekým uzavriem kúpnu zmluvu, že mi predá auto, a nedohodnem si nič iné, vlastníctvo nadobudnem odovzdaním presnejšie: odovzdaním s vôľou previesť vlastníctvo). Ak mi auto neodovzdá, neznamená to, že najskôr musím žalovať na prejav vôle až potom na vydanie auta - prosto zažalujem na "je povinný vydať" auto (prípadne, ak chcem byť puntičkár, k tomu doplním "a previesť vlastnícke právo k nemu"). A táto žaloba bude normálna žaloba o plnenie z kúpnej zmluvy, nie z titulu už existujúceho vlastníctva. U nehnuteľnosti vydanie = (plus-mínus) vypratanie, čiže tá žalobu by znela o prevod (nahradenie prejavu) plus odovzdanie/vypratanie, pretože obidve zložky spolu tvoria prevod vlastníckeho práva. Titulom bude § 451 a 457 OZ, pretože to vlastnícke právo je práve predmetom plnenia, ktorý mi druhá strana musí vrátiť.
Samozrejme, a to som už tiež písal, nikomu by som neodporúčal pokúšať sa o to v praxi napr. v žalobe na Okresný súd Kežmarok, pretože by to tam asi nepochopili. To ale neznamená, že to nemôže byť správne.
E. Z., 13. 11. 2009 v 18:14 - Justicna revue c.8-9/2009
v skratke:
a) §630 OZ nie je v rozpore s ustavou
b) obdarovany "vopred vie, ze natrvalo sa musi spravat tak, aby nesplnil zakonom urcenu podmienku na stratu vlastnictva. ... Kto sa nechce vystavit neistote spojenej s moznostou porusenia podmienok §630 OZ, nemusi prijat zakonom urceny zavazok, moze dar neprijat. ( §628 ods. 1 OZ)" [v clanku neriesi situaciu tretej osoby]
c) na konci cituje cituje Feketeho komentar: ucinky darovacej zmluvy sa rusia ex nunc a tymto momentom (ked bol prejav vole doruceny) sa obnovuje vlastnicke pravo darcu. "K platnemu zruseniu darovacej zmluvy nie je potrebne sudne rozhodnutie, a to ani vtedy, ked predmetom daru bola nehnutelnost."
napada ma tato otazka: nemal by predavajuci znizit cenu nehnutelnosti ktoru nadobudol on alebo jeho predchodca darovanim z toho dovodu ze nehnutelnost tazi "bremeno" mozneho odvolania daru?
Martin Maliar, 13. 11. 2009 v 20:22 - Ad E.Z.
Na poslednú otázku neviem odpovedať, keďže už v otázke sú zakomponované nesprávne premisy. Inak chcem dať do pozornosti, že účel tejto stránky zrejme nie je práva poradňa, ale primárne diskusia.
E. Z., 13. 11. 2009 v 21:13 - nerozumiem
Juraj Gyarfas, 15. 11. 2009 v 10:55 - Vrátenie daru a odstúpenie
Otázka E.Z. mi práve naopak pripadá zmysluplná. Áno, myslím si, že v ideálnej trhovej ekonomike a v právnom systéme, v ktorom by bolo ex ante dané pravidlo, že pri odvolaní daru (resp. všeobecne pri odstúpení) prichádza aj tretí nadobúdateľ o vec, by sa riziko vyplývajúce z § 630 (alebo z odstúpenia) premietlo do ceny, za ktorú by bol obdarovaný schopný vec ďalej predať. Takéto pravidlo je však podľa môjho názoru veľmi neefektívne, pretože prenáša riziko na niekoho, kto nemá ako získať informácie o rozsahu rizika (napr. o vzťahoch medzi darcom a obdarovaným) a nemá toto riziko ako odvrátiť (resp. získanie informácií a odvracanie rizika je pre neho mimoriadne nákladné).
Preto súhlasím s názorom českého ÚS a slovenskej judikatúry, podľa ktorých sa riziko odstúpenia už neprenáša na tretieho nadobúdateľa, ale ostáva medzi stranami.
Problém s riešením, ktoré tu navrhuje Martin (ak som to správne pochopil, podľa neho domáhanie sa vrátenia daru automaticky ex lege obnovuje vlastníctvo darcu) je však podľa mňa v tom, že pri domyslení do logických dôsledkov vedie k zániku vlastníctva aj tretieho nadobúdateľa. A toto je podľa mňa tá logická úvaha, ktorá viedla český NS v "ságe o odstúpení". Áno, môžeme tretieho nadobúdateľa ochrániť cez ústavné princípy (ako to urobil český ÚS a ako o tom vyššie píše Juraj A.). Ale to je podľa nesystémové riešenie, ktoré nemá civilistickú oporu, zbytočne konštitucionalizuje súkromné právo v miere, v akej to nie je nevyhnutné, a celkovo mi to pripadá tak, že český ÚS len hasil absurdný výsledok inak logickej civilistickej úvahy NS.
Myslím si však, že v tejto otázke vieme dosiahnuť rozumné riešenie v rámci civilistiky bez toho, aby sme do toho ťahali ochranu ústavných práv. A takéto riešenie je podľa mňa práve v tom, že budeme následky odstúpenia a § 630 konštruovať "len" ako záväzok vrátiť vec, nie ako automatický prechod vlastníctva k veci.
Čo si o tom myslíte?
PS: Uvedomujem si, že som tu trochu premiešal vrátenie daru a odstúpenie. Uvedomujem si, že § 48 a § 630 nie sú identické, ale myslím si, že na účely tejto všeobecnej úvahy to je možné. Teším sa však na protiargumenty.
Martin Maliar, 15. 11. 2009 v 16:32 - skúsim ešte jeden argument
Podľa "môjho" konceptu sa taktiež konštruuje povinnosť vydať obdarovaným (ako neoprávneným držiteľom) vec.
Ten druhý koncept, na ktorý tu poukázal Michal, sa mi zdá, že je v konečnom dôsledku poňsatvený na dvoch jednostrannžňých právnych úkonoch (najprv darca, potom obdarovaný a pre prípad, že odarovaný tento prejav vôle neurobí, tak nahradenie prejavu jeho vôle). Nahradenie prejavu vôle mi pripadá výnimočné civilné riešenie a týka sa najmä zaväzovacích právnych úkonov.
Ad E.Z. Ospravdelňujem sa. Trochu som nezmyselne reagoval. Neviem však stále, čo znamená "znížiť cenu nehnuteľnost". Nie je mi zrejmé, kto a kedy má "znižovať". Kúpna cena predsa vždy zahřňa už v sebe potencionálne riziká rôznej povahy.
E. Z., 15. 11. 2009 v 18:55 - ad MM
E. Z., 15. 11. 2009 v 19:29 - ad MM II.
napadaju ma tieto problemy:
a) ak obdarovany okamzite preda vec za trhovu cenu, ziska peniaze a aj sa zbavi bremena §630 OZ
b) ak obdarovany okamzite zalozi vec a potom ju "vyda" cez §630 OZ tak nevznika ziadny problem - ved vec vydal (inymi slovami: vlastnictvo preslo).
c) ak obdarovany uz vlastni (zamenitelnu) vec a dostane rovnaku darom ktoru preda, opat vznika nemoznost plnenia podla §630 lebo nie je jej vlastnikom, napriek tomu ze by bez vacsich problemov mohol vratit inu vec.
Martin Maliar, 15. 11. 2009 v 20:27 - Ad E.Z. 1
Martin Maliar, 15. 11. 2009 v 20:53 - Ad E.Z. 2
Tie probémy:
ad a) - áno... čo je však na tom problematické? Je vlastník, môže voľne s vecou nakladať. Vrátenie daru podľa aj tak nie je v podstate žiadne "právne bremeno". Tu mám na zreteli, že darovanie je vždy spravidla spojené s mimoprávnymi záväzkami, ktoré majú samostatnú donucovaciu funkciu.
Ad b) - vidím "problém", ale nie je to riešené ani v jednej ani druhej teórii. Ako môže obdarovaný vec znehodnotiť, tak ju môže predsa aj zhodnotiť. OZ výslovne nerozvíja pri tomto ustanovení, či z tohto dôvodu má jedna strana voči inej nejaké nároky. Myslím si, že súdy by to mohli vyriešiť v rámci existencie zásad o bezdôvodnom obohatení. Aj tak mám problém s časovou neobmedzenosťou tohto práva.
ad c)To je skôr otázka dokazovania - žalobca musí tvrdiť a preukazovať, že odporca má vec resp. odporca bude vyvracať tvrdenie, lebo vec nemá.
Rovnakú vec myslíš druhovo určenú vec? Zaujímavé... Nad tým sa musím zamyslieť, čo s vecou určenou čo do druhu, ak je predmetom daru.
Juraj Gyarfas, 17. 11. 2009 v 16:08 - Ad: M.M.
Alteri stipulari nemo potest: Dobre, ale toto podla mna problem neriesi. Teda aspon nie pri odstupeni (uznavam, ze toto sa netyka § 630). Ak ma mat odstupenie a „strata vlastnictva“ ucinky ex tunc – teda titul odpadava od zaciatku, vytvarame v podstate spatne fikciu, ze k prevodu vlastnictva nikdy nedoslo. V podstate ako keby islo o absolutne neplatny titul. Lenze v takom pripade treti nadobudatel nemohol nadobudnut vlastnictvo kvoli nemo plus iuris. Ak by sme v takom pripade chceli ochranit tretieho nadobudatela, museli by sme jednu fikciu riesit druhou fikciou – teda fikciu toho, ze prvy nadobudatel vec nikdy nevlastnil (lebo titul odpadava ex tunc), ale napriek tomu toto vlastnictvo medzitym mohol platne previest.
Takze v zasade suhlasim, ze cez alteri stipulari nemo potest by sa mohol vyriesit § 630, ale podla mna nie odstupenie. Preto si myslim, ze koncepcia § 630 ako vzniku povinnosti vratit vec, by bola systematickejsia, nakolko by bola lepsie aplikovatelna aj na odstupenie.
Dalsi prevod veci: Co teda, ak obdarovany vec uz previedol? Zhodneme sa na tom, ze treti nadobudatel uz o vec nepride. Ak § 630 normuje povinnost obdarovaneho vratit vec a obdarovany tuto povinnost nemoze splnit (lebo vec uz nevlastni), zaplati nahradu v peniazoch. Ale z coho vyplyva povinnost obdarovaneho zaplatit penaznu nahradu, ak § 630 normuje automaticky prechod vlastnictva?
Martin Maliar, 17. 11. 2009 v 17:21 - Z čoho vzniká povinnosť ?
Pri odstúpení od zmluvy sú účinky ex tunc práve preto, že ex nunc by vytvorilo ten stav, že ak kupujúci prevedie vec ďalej, tak aj peniaze za prevod veci by si mohol zrejme ponechať, keďže má "titul"... Keďže ex tunc spôsobí, že titul mu odpadne, tak má horšie právo k týmto majetkovým hodnotám ako predávajúci, ktorý predal jeho vec... a predal ju ako vlastník......
Nájdem odkaz k tomuto na jeden Krčmářov judikát, týkajúci sa peňažovania vecí správcom zo súpisu v konkurze. Nosná úvaha z neho je podľa mňa aplikovateľná aj na odstúpenie od zmluvy.
Ono znie nejako tak, že ak niekto zmešká lehotu na vylučovaciu žalobu, neznamená to, že stráca vlastnícke právo. Znamená to však, že stráca právny nárok zabrániť speňaženiu veci. Nič na tom, že ak bol vlastníkom, tak mu zostane zachovaná možnosť domáhať sa, že má lepšie právo k výťažku ako konkurzní veritelia.
Tento záver viem čiastočne aplikovať aj na odstúpenie od zmluvy. Ak kupujúci pred odstúpením previedol vec, tak nemôžem od nadobúdateľa nič požadovať (zas by som dal korektívy diligentie). Môžem sa však od kupujúceho domáhať výťažku, keďže mám k nemu "lepšie právo". To moje lepšie právo je práve dané tým, že medzi nami sa fingujú účinky ex tunc, čiže medzi nami platí, že kupujúci nemal nikdy titul....
Takto to má fungovať v normálnej trhovej ekonomike, kde sa chráni dobromyseľnosť a aj právo vlastniť majetok...
Takže z čoho vzniká povinnosť obdarovaného zaplatiť späť? Vzniká vôbec? Pri darovaní ja nevidím priestor na to, aby v prípade, že obdarovaný už vec nemá, darca mohol niečo žiadať. Je potrebné sa zamyslieť, či to nie sú jednoducho limity tohto inštitútu.
A ešte stále nerozumiem tomu pojednaniu o trhovej cene a bremene vyplývajúcemu z § 630, lebo ja pri dobromyseľnom nadobúdateľovi nepredpokladám, že by mohol o vec prísť. Trhová cena je to, na čom sa strany dohodnú, nič sofistikovanejšie (resp. vyjadrím to teda tak Holmesovsky "nothing more pretentious")
Juraj Gyarfas, 17. 11. 2009 v 23:57 - Ad: M.M.
Ale ešte k tomu odstúpeniu. Ak som to správne pochopil, diligentiou myslíš ochranu tretieho naddobúdateľa, ktorý bol v dobrej viere (ÚS ČR Pl. ÚS 78/06). A potom prichádza otázka, kto nesie dôkazné bremeno dobrej viery a zvláštna interpretácia NS ČR (31 Cdo 3177/2005).
Ale ak odstúpenie automaticky ruší vecnoprávnu pozíciu, načo je potom § 457?
A nerozumiem, čo myslíš "horším právom k majetkovým hodnotám". Ak by sa odstúpenie od kúpnej zmluvy riešilo cez § 457 a nadobúdateľ by vec medzitým ďalej previedol, máme pekné riešenie v § 458 ods. 1 druhá veta. Ak má mať odstúpenie za následok automatickú zmenu vecnoprávnej pozície, ale táto zmena už nie je možná (lebo chránime tretieho nadobúdateľa), neexistuje podľa mňa veľmi elegantný spôsob ako založiť povinnosť prvého nadobúdateľa poskytnúť peňažnú náhradu.
E. Z., 18. 11. 2009 v 10:11 - mozete
myslim ze vsetci tu a aj US CR sa zhodnu na tom, ze odstupenie by nemalo mat vplyv na vlastnictvo tretej osoby. teraz je otazka ako ochranit nesofistikovaneho* predavajuceho pred naslednym prevodom.
priklad:
ako je mozne co najviac ochranit predavajuceho ktory predava nehnutelnost, pricom kupna cena bude zaplatena napr. 3 mesiace po prevode vlastnictva k nehnutelnosti. predpokladajme ze odstupenie nema vplyv na vlastnictvo tretej osoby, kupujuci nema absolutne ziadny majetok a ihned po prevode nehnutelnost znova prevedie za ovela nizsiu cenu na tretiu osobu ktora o nicom netusi.
* myslim tym bezny prevod nehnutelnosti medzi FO nepodnikatelmi
Martin Maliar, 18. 11. 2009 v 20:28 - Právna poradňa
Martin Maliar, 18. 11. 2009 v 21:02 - Ad diligentia
Ad §457 - toto ustanovenie je vo vzťahu k predmetu nášho terajšieho pojednania k tomu, aby sa riešila držba.
Ad §457 + §458 - áno to je to riešenie
Ad "neexistuje podľa mňa veľmi elegantný spôsob ako založiť povinnosť prvého nadobúdateľa poskytnúť peňažnú náhradu" - spomeň si na jeden taký príklad z Digest keď niekto predal cudzieho otroka a vlastník otroka cez "condictio" sa domohol kúpnej ceny. Dnes nám všetky tieto condictiones (indebiti, sine causa,...atď) splynuli do "hmotnoprávneho" bezdôvodného obohatenia. Na túto tému ma napadá dosť dlhá úvaha úskalí, ktorú ale rozviniem inokedy.
Všimol si niekto, ako málo sa v našom súkromnom práve pracuje s inštitútom držby? Mne až postupne začína dochádzať (na škole mi to nik nejako nevysvetľoval) aký má držba význam. Dnes sme sa dostali do stavu, že až brutálne preferujeme vlastnícto, čo spôspobuje, že pri neregistrovanom majetku spôsobujeme vo vzťahu k veriteľom dosť veľký problém vymožiteľnosťou.
Juraj Gyarfas, 19. 11. 2009 v 14:29 - Nova katastralna vyhlaska
Zatial som si to moc nestihol nastudovat, ale problematicke ustanovenie o zapise nasledkov odstupenia zaznamom ( § 38 pism. h starej vyhlasky) vypadlo a § 28 novej vyhlasky uz o odstupeni pre istotu nehovori nic.
Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím