Martin Maliar, 23. 02. 2010 v 20:50
Tak minulý week som narazil na jedno dosť zvláštne rozhodnutie NSSR, ktoré je dokonca publikované aj v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS a (o to viac ma prekvapilo). Právna veta znie:
Odvolanie podané len jedným z dvoch žalovaných, ktorým bola uložená povinnosť plniť spoločne a nerozdielne, má odkladný účinok aj vo vzťahu k tomu žalovanému, ktorý odvolanie nepodal; povinnosťou odvolacieho súdu v takomto prípade je preskúmať celý rozsudok súdu prvého stupňa.
Mám za to, že názor vyslovený v tomto rozhodnutí sa nemôže presadiť, keďže potiera najmä dve veci. Prejednaciu zásadu sporového konania a povinnosť súdu zisťovať skutkový stav (nie skutočný) stav veci.
Argumentácia v tomto rozhodnutí typu "Odvolací súd si zrejme neuvedomil, že napadnutým rozsudkom bola žalovaným v 1. a 2. rade uložená povinnosť plniť žalobcovi spoločne a nerozdielne, že teda týmto rozhodnutím súdu bola založená ich pasívna solidarita ( § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a tak i nerozlučné spoločenstvo v konaní, ktoré vylučuje odlišné rozhodnutie voči jednotlivým žalovaným...." mi pripadá veľmi zvláštna, keďže povahu procesného spoločenstva determinuje hmotné právo a súd pri deklaratórnych rozsudkoch žiadnu solidaritu rozhodnutím nezakladá.
Pri plnení peňažných záväzkov sú solidárne zaviazaní dlžníci vždy samostatní procesní spoločníci. Inak povedané - ak z hmotného práva plynie "spoločne a nerozdielne" (typicky spoludlžníci) resp. "plnením jedného v rozsahu plnenia zaniká povinnosť iného" (typicky obligačný dlžník + ručiteľ) tak sa nikdy nejedná o nerozlučné procesné spoločenstvo. Nerozlučné procesné spoločenstvo sa v hmotnom práve vyskytuje zriedkavo (typicky napr. vnútorný vzťah spoluvlastníkov pri zrušení a vyporiadaní - tam je aj povaha rozhodnutia súdu v hmotnoprávnej rovine tzv. konštitutívna právna skutočnosť). Podstata solidarity vo vzťahu k veriteľovi spočíva podľa mňa v tom , že veriteľovi sa uľahčuje pozícia pri vymáhaní jednej pohľadávky, za zaplatenie ktorej zodpovedá viacero osôb (preto "spoločne") nerozdielne (preto nerozdielne, lebo zodpovedá vo vzťahu k nemu za zaplatenie celej pohľadávky bez toho, aby sa mohla "vyhovárať" na iné osoby solidárne zaviazané).
Takže som zaskočený a stačí pozrieť ku susedom v ČR (napr. NSČR R 3/2000 resp. 26 Odo 786/2006) a neviem, čo na to povedať.
Názory k článku K rozhodnutiu NSSR MCdo 79/02:
Martin Maliar, 24. 02. 2010 v 05:25 - Ešte pripomeniem
vojtechkesz@gmail.com, 29. 03. 2010 v 09:42 - III. ÚS 77/2010-16
Martin Maliar, 29. 03. 2010 v 21:16 - Niekedy má aj ÚS zaujímavú argumentáciu
Argumentácii ÚS nerozumiem. Solidarita pri peňažných záväzkoch práve taktiež nerozlučné spoločenstvo nie je (dokonca tvrdím, že nikdy).
vojtechkesz@gmail.com, 30. 03. 2010 v 13:27 - A čo poviete na toto
Michal Novotný, 30. 03. 2010 v 14:48 - Nemyslím
Zároveň to ani neznamená poverenie sudcov inými úlohami v tom istom konaní - otázka poplatková je predsa samostatná otázka, nezávislosť súdnictva predsa nemôže byť dotknutá tým, že sudca zároveň rozhoduje o súdnych poplatkoch. Predsa taktiež nikoho nenapadne tvrdiť, že je dotknutá nezávislosť súdnictva tým, že sudca má na návrh právo priznať oslobodenie podľa § 138 O.s.p. niektorému účastníkovi - má tým byť apriórne zaujatý voči nemu alebo v prospech neho?
Aj keď po poslednej novele O.s.p., keď súd má právo podať proti vlastnému rozhodnutiu o trovách odvolanie, tento problém môže skutočne naberať na intenzite a môže sa javiť v inom svetle...
Čo samozrejme neznamená, že dnešná úprava konania vo veciach súdnych poplatkov je vhodná, ale to sa týka skôr toho, že je strašne časovo náročná a komplikuje proces "neprocesnými" (rozumej poplatkovými) otázkami (napr. keď sa v rozhodnutiach musí rozhodovať o poplatkovej povinnosti, vracať sa poplatok, pričom napr. tá istá agenda v správnych poplatkoch sa rieši jednoinštančne, v súdnych poplatkoch ale dvoj, resp. aj trojinštančne). Možno by nebolo odveci, keby bola poplatková agenda presunutá do výkonu súdnej správy, teda do klasického administratívneho konania.
vojtechkesz@gmail.com, 31. 03. 2010 v 09:31 - Nerozumiem vete:
Michal Novotný, 31. 03. 2010 v 19:33 - Nové ustanovenie
Odvedenie pozornosti je síce zákerné, ale v podstate musím vyjadriť súhlas - hoci napr. autor postu M. Maliar by mal (a určite má) opačný názor. Súdne poplatky sú enormne vysoké v nevhodnom štádiu a absolútne bez vzťahu k vlastnému výkonu súdu a konečne i demotivujúce pre účastníkov, pretože keď už som musel raz zaplatiť, tak mi to potom už jedno. Omnoho logickejšie by boli štruktúrovanejšie poplatky, napr. nižšie na úvod, ale trebárs za každé ďalšie podanie, za každý termín pojednávania, za každého svedka, každú listinu. To by podľa mňa motivovalo i účastníkov viac k efektívnejšiemu postupu a hlavne tiež k väčšiemu tlaku na sudcu a vôbec na súd k efektívnejšiemu postupu - a v neposlednom rade by napr. umožňovali i lepšie uplatňovať náhradu škody voči štátu (a jej zosobňovanie hoc aj sudcom) trebárs za zbytočné pojednávania a úkony súdu.
Martin Maliar, 31. 03. 2010 v 20:09 - K Michalovi
vojtechkesz@gmail.com, 01. 04. 2010 v 11:33 - Hoci nemám nutkavú ambíciu
Martin Maliar, 01. 04. 2010 v 18:26 - Ad Vojtech
Koncepčne si však myslím, a myslím, že by aj Mišo súhlasil, že SUP na úvod by mal byť nejaký (nie veľký) paušál a zvyšok poplatkov a trov štátu by sa mal riešiť na konci konania a mala by to byť záležitosť rozhodovania nie sudcov, ale VSU či tajomníkov. Čo tak zaviesť radšej paušálnu sumu nákladov štátu za pojednávanie. Napr. 200,- EUR? Strany by to nútilo, čím skôr prednášať argumentáciu. Chcelo by to potom ale prepojenie aj s advokátskou tarifou.
vojtechkesz@gmail.com, 02. 04. 2010 v 10:22 - V zásade súhlasím!
Marcel Jurko, 12. 04. 2010 v 23:36 - Súhlasím
vojtechkesz@gmail.com, 13. 04. 2010 v 12:49 - Ad Marcel
Tibor Gál, 13. 04. 2010 v 22:56 - žiaľ,...
len tak na margo: trošku sa debata vzdialila od pôvodnej témy, nie? takže k tej pôvodnej len pripájam súhlas s autorom a odkazujem na judikát pod R 35/2002, ktorý to už raz vyriešil, je pre mňa záhadou, ako si ns sr dokáže odporovať v takých zásadných veciach. právna veta z toho rozhodnutia:
účinky námietok podaných len niektorým z odporcov proti zmenkovému platobnému rozkazu, vydanému proti viacerým odporcom, závisia od povahy ich procesného spoločenstva.
zmenkoví ručitelia, ako spoločne a nerozdielne zmenkovo zaviazané osoby, majú v občianskom súdnom konaní postavenie samostatných procesných spoločníkov.
Martin Maliar, 14. 04. 2010 v 06:31 - Kto je ten "odborník"
Ale žiaľ je to zrejme tak historicky. V SR sme do konca 19. storočia najmä kopali zemiaky, potom sa síce javilo, že prišlo nejaké "normálne právo", ale zabil ho fašizmus a potom socializmus.
Michal Novotný, 14. 04. 2010 v 09:06 - Ad Tibor
Trochu z Teba cítim taký nejaký "hnev" voči advokátom. Viem, v Brezne je to možno iné, než v Bratislave, ale ja Ti z mojej krátkej praxe a zo stretnutí s kamarátmi advokátkmi môžem povedať, že naše skúsenosti tu sú presne opačné. Nepoznám medzi mojimi kamáratmi advokátov, ktorí by sa veciam nevenovali, neskúmali, nesnažili sa (napokon, vďaka nášmu veku príliš na "vybavovanie" nemáme, keďže poznáme maximálne VSÚ). To samozrejme neznamená, že vždy vec uchopia správne, ale to je osud každého právnika.
Čo je ale katastrofa, sú sudcovia - zatiaľ som počas svojej praxe videl 1 (slovom jednu) sudkyňu, z ktorej som mal dobrý dojem, a to (nehanbím sa menovať) bola istá JUDr. Andrea Gindlová z Okresného súdu Bánovce nad Bebravou. Síce nám žalobu zamietla, ale videl som, že sa veci venovala, zamyslela sa nad ňou, vyhodnotila si ju inak než my, riadne nám to odôvodnila. To je skutočne radosť prehrať, lebo vieš prečo sa to tak stalo.
Inak drvivej väčšine prípadov nezáujem a (doslova a dopísmena) hlúposť na strane sudcov - absolútne nepochopenie problému, utápanie sa v hovadinách (namiesto podstatných vecí) a neschopnosť svoj právny nezmysel akokoľvek odôvodniť. Len pars pro toto - žaloba o neplatnosť uznesenia VZ na 11 termínov na prvom stupni, z toho 4 odročené preto, lebo sudca si nestihol prečítať jeden judikát (!) a na šiestom pojednávaní sa Ťa ten blb opýta "Z akého záväzkového vzťahu vyvodzujete Váš nárok?" (neplatnosť uznesenia VZ!).
Takže tak, ona tá optika je rôzna. Trest nerobím, takže k prokurátorom sa vyjadriť neviem (ale v Súdnej sieni na JOJke sú pomerne aktívni :-).
Tomáš Klinka, 14. 04. 2010 v 09:50 - ad Michal a sudcovia
vojtechkesz@gmail.com, 14. 04. 2010 v 10:14 - Tiborovi, ale nie len jemu!
Inak, to, že NS SR si dokáže odporovať pri rozhodovaní o čomkoľvek asi nie je žiadnou záhadou. Stačí iba ako „divák z tribúny“ sledovať to nechutné klbčenie sa v bahne arény na Župnom námestí č. 13 v BA. Očakávať efektívnu profesijnú symbiózu napríklad pri zjednocovaní judikatúry tam, kde sa „účinkujúci na scéne“ vzájomne hlboko ľudsky neznášajú je značne naivné! Navyše, takýto stav danému „obsadeniu ako celku“ zjavne vyhovuje, pretože je "ďalším účinným nástrojom" pre rozhodovanie o veci vždy podľa aktuálnych potrieb! Riešením pre účastníkov môže byť to, že svoju vec poženú až pred Európsky súd. Ten vo veci Beian c. Rumunsko dňa 6.12.2007 už rozhodol, že vzájomne si odporujúca judikatúra najvyššieho súdu je porušením Dohovoru o ochrane ľudských opráv a základných slobôd. Ústavný súd Českej republiky to v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 1882/07 vidí takto: (voľne tlmočené) Ak je tu rovnaká otázka (vec), o akej už predtým rozhodoval iný sudca, ktorý dospel k inému záveru, než aký preferuje aktuálne rozhodujúci sudca, potom je povinnosťou tohto sudcu postúpiť vec na rozhodnutie veľkému senátu. Ak tak neurobí a rozhodne po svojom (teda inak, než ako bolo predtým rozhodnuté), poruší právo účastníka na zákonného sudcu, ktorým je v danej veci veľký senát. Sudca nerešpektujúci uvedený postup koná v rozpore s ústavou, Listinou, Dohovorom.... K tomu odporúčam aj skvelú knihu emeritného sudcu ESĽP Bohumila Repíka, Ľudské práva v súdnom konaní, MANZ, Bratislava, 1999, s. 105, kde je uvedené i to, že: pri rozhodovaní „o otázke, ktorá je pre neho otázkou prejudiciálnou je sudca viazaný rozhodnutím, ktoré urobil iný sudca“. Takýmto postupom sudcu nemôže byť podľa Repíka (ani podľa ESĽP – pozri Beian...) porušená ústavou chránená nezávislosť sudcu pri rozhodovaní.
No toto, kam sa tá debata zasa zvrtla???
Tibor Gál, 14. 04. 2010 v 11:17 - trochu popola
aby som upresnil ešte svoje slová z minulej reakcie, tiež sa stretávam s právnymi zástupcami, ktorí neodbornosťou netrpia, zachovávajú etické pravidlá (tj. nemajú ani hyenistický syndróm) a naozaj dobre sa s nimi komunikuje. to sú naozaj spory, pri ktorých sa všetky strany môžu venovať právnej stránke veci a je radosť ich rozhodovať, ja osobne si veľa krát aj prajem, aby sa podalo odvolanie, nech sa k tomu vyjadrí aj druhý stupeň, že budeme múdrejší atď. ale v sumáre je to stále menšina. napokon ale súhlasím s vami a dopĺňam, že nech už sú účastníci aj ich právni zástupcovia akíkoľvek, súd musí byť zárukou odbornosti a spravodlivosti, aby naplnil to iura novit curia. Ak opak nie je len výnimkou, potom je zle.
pozor, aby sme nevytvorili podstránku socfórum.sk
vojtechkesz@gmail.com, 14. 04. 2010 v 12:06 - Tibor - hlavu hore!
2) Aby si sa na "dereši" necítil sám, v rámci malej jazykovej poradne kamarátsky šťuchnime aj do Marcela: "účastníci by tak boli skutočne motivovaný". ???!!!ÝÝÝ
Tibor Gál, 14. 04. 2010 v 14:47 - tak si ešte štuchnem aj ja
teda kolegovia! kam sme sa až na lexfore dostali! myslím že je čas na ukončenie debaty, lebo nás tu porušia ex tunc.
Michal Novotný, 14. 04. 2010 v 18:40 - Tak zasa
Istá JUDr. Petra P., PhD., predtým P. rod. Blahová, z Krajského súdu v Trnave by o tom vedela svoje, keby vedela...
Martin Maliar, 14. 04. 2010 v 21:03 - Sa to tu teda zvrtlo
Je zaužívané, že pri žalobách "do dedičstva patrí vec XY" musia žalovať všetci dedičia, inak im súd žalobu zamietne, pre nedostatočný okruh. Táto sa mi ale tiež nevidí. Neviem jednoducho nájsť rozumný dôvod na to, aby nepostačoval ako žalobca, čo i len jeden, ktorému svedčí dedičské právo.
Tibor Gál, 14. 04. 2010 v 21:57 - jeden dôvod by tu bol
vojtechkesz@gmail.com, 15. 04. 2010 v 11:24 - Takže k téme!
Osoba A žaluje osobu Y. Predmetom žaloby je autorská odmena za neoprávnené použitie autorského diela osoby A. Počas konania osoba A zomiera. Na strane žalobcu do konania vstupujú osoby B a C tvrdiac, že sú dedičmi po poručiteľovi A. Okresný súd (OS) prerušuje konanie do ukončenia dedičského konania. Z predloženého osvedčenia o dedičstve OS zisťuje, že osoby B a C sú skutočne dedičmi po A, ale predmetom konania o dedičstve nebolo „zrelativizované“ právo, ktoré je predmetom sporu. OS vydáva zamietajúci rozsudok. Odkazuje aj na R: 36/85. Voči rozsudku sa odvoláva iba B. C zostáva nečinný. Napriek námietke Y, že C nie je účastníkom odvolacieho konania, pretože sa neodvolal, pričom pre absenciu osvedčenia o zdedení daného práva sú v okolnostiach veci pochybnosti aj o aktívnej legitimácii oboch, krajský súd (KS) koná s oboma (teda s B aj C) tvrdiac, že: „Názor OS, že petit žaloby žalobcami ani nemohol byť upravený, nakoľko dedičia nárok uplatnený žalobou v danej veci neprejednali v dedičskom konaní a nevedeli určiť podiely z uplatňovaného práva, nie je správny. (...) Odvolací súd dospel k záveru, že nie je prekážkou v konaní v danej veci vychádzajúceho z autorského práva, že nárok nebol ešte predmetom dedičského konania, keď nepochybne z osvedčenia o dedičstve vyplýva, že obaja žalobcovia vystupujúci v konaní v danej veci, nadobudli dedičstvo po pôvodnom žalobcovi, a keďže nárok nebol medzi nimi právoplatne vysporiadaný, ani potvrdený súdom, sú obaja žalobcovia vo vzťahu k uvedenému právu uplatnenému žalobou oprávnení spoločne a nerozdielne“. KS svojím právnym názorom zaviazal OS; pôvodný rozsudok zrušil a vec vrátil OS na nové prejednanie a rozhodnutie.
Otázky:
(1) Sú B a C v opísanej procesnej situácii naďalej oprávnení spoločne a nerozdielne i za stavu, že napriek iniciatíve OS, „zrelativitované“ právo, o ktoré v konaní ide neprejednali ani v pôvodnom dedičskom konaní a do vydania rozsudku OS ani návrhom nezačali napr. konanie podľa § 175x OSP?
(2) Môže byť v konaní vydaný meritórny rozsudok bez toho, aby B a C iniciovali konanie podľa § 175x OSP a mali aj listinou (osvedčením) preukázané, že skutočne zdedili právo, o ktoré v konaní ide a v akom pomere ho zdedili?
(3) Bude takéto osvedčenie v tomto konaní (z hľadiska premlčania) ešte účinné, s ohľadom na to, že na preukázanie zdedenia práva boli B a C okresným súdom vyzývaní, no do vydania jeho zamietajúceho rozsudku zostali nečinní?....
Michal Novotný, 15. 04. 2010 v 14:16 - Tibor
Z tohto pohľadu chápem tie Martinove výhrady, ale ono je to asi situácia neriešiteľná, resp. riešiteľná len s veľkou dávkou fantázie zúčastnených. Ja osobne by som videl riešenie v dôslednej aplikácii ustanovenia O.z., že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, pričom súd si môže vždy samostatne ( § 135 ods. 1 a 2 O.s.p.) posúdiť, či určitý majetok do dedičstva patrí alebo nie, pričom v prípadne zhodného tvrdenia dedičov alebo v pochybnostiach by mal súd skôr vychádzať z toho, že určitý majetok (dedičom) prededí, pretože jeho rozhodnutím nebude dotknuté postavenie nikoho len dedičov.
Pre dedičov by potom riešenie spočívalo v tom, že by najskôr podali návrh na prejednanie dedičstva, v ktorom by uviedli, že určitý majetok patrí poručiteľovi, ale že jeho vlastníctvo je sporné. Dedičský súd by mal vec prejednať ( § 175k ods. 3 O.s.p. sa na tieto prípady podľa mňa nemôže vzťahovať, len nemám čas sa teraz rozpisovať, prečo) a rozhodnúť o jeho nadobudnutí podľa O. z. (t.j. podľa dohody alebo podľa podielov) s tým, že by výslovne uviedol, že tento majetok je vo vzťahu k tretej osobe sporný. Následne by sa s takýmto osvedčením (uznesením) mohol každý dedič domáhať svojho vlastníckeho práva v príslušnej časti (podiele) voči tretej osobe.
Zdá sa mi to o niečo rozumnejšie než žiadať, aby boli všetci dedičia účastníkmi sporného konania skôr, než vôbec prebehlo dedičské konanie a ustálil sa okruh dedičov.
Martin Maliar, 15. 04. 2010 v 20:55 - K žalobám do dedičstva patrí - hlbšia argumentácia
2. Do doby prejednania majetkovej hodnoty v dedičskom konaní je potrebné považovať všetkých dedičov za spoločných a nerozdielnych vlastníkov majetku prináležiaceho do dedičstva. Je tomu tak preto, že ich podiely na prejednanom majetku nie sú zatiaľ určené a súd v sporovom konaní nie je oprávnený takúto otázku (ktorý z dedičov a v akom pomere má mať právo k určitej majetkovej hodnote, ktorú mal poručiteľ v čase smrti) riešiť.
3. Súd nie je oprávnený vyhodnocovať, či tí, ktorí sa obrátili na súd s takouto určovacou žalobou sú v konečnom dôsledku (a naisto stavať riešenie takej otázky) dedičia poručiteľa. To je otázka, ktorá s určitosťou (aj to dokonca nie úplnou s ohľadom na ochranu oprávneného dediča) môže byť vyriešená len v rámci dedičského konania resp. v rámci sporového konania vyvolaného dedičským konaním - sporu o dedičské právo ( § 175k OSP).
4. Súd však posudzuje predbežne, či ten (tí) čo sa na súd obrátili prichádzajú do úvahy ako dedičia, ale túto okolnosť skúma prejudiciálne len v rámci podmienok v zmysle § 80c OSP - naliehavý právny záujem (t.j. či sú v stave mať lepšie právo k určitej majetkovej hodnote. Nestačí, že žalovaný nemá). Ak takúto žalobu podala osoba, ktorá prichádza do úvahy ako dedič (či už povolaný dediť zo zákona, alebo závetu), tak má naliehavý právny záujem na navrhovanom určení „do dedičstva patrí XY“. Súd v takomto konaní však nie je v stave určovať definitívne (v merite) okruh dedičov.
5. Z toho plynie, že žaloba „do dedičstva patrí“ nie je sporom, kde majú dedičia postavenie nerozlučných aktívnych procesných spoločníkov. Je tomu tak na základe týchto argumentov:
a) súd nemôže vyhodnocovať v takomto konaní okruh dedičov, lebo mu to neprislúcha, musí sa uspokojiť len s tým, že preskúma naliehavý právny záujem osoby, ktorá sa na súd obrátila so žalobou „do dedičstva patrí“. Ak sa jedná o niekoho, komu potencionálne svedčí dedičské právo (t.j. prichádza do úvahy ako dedič), tak takýto záujem má.
b) ak postulujeme ( resp. z povahy veci vyvodíme), že všetci dedičia až do rozhodnutia súdu o tom, kto z dedičov a v akom pomere určitú majetkovú hodnotu prináležiacu do dedičstva nadobudne, ohľadom každej jednotlivej majetkovej hodnoty (veci, majetkového práva,....) prináležiacej do dedičstva oprávnení spoločne a nerozdielne, tak potom prirodzene vo vzťahu k tretím osobám netvoria nerozlučné procesné spoločenstvo pri žalobe „do dedičstva patrí“. Je to dané tým čo znamená „spoločne a nerozdielne“. Tento pojem znamená to, že existuje jedno právo, ktoré prináleží viacerým osobám - avšak nie delene, ale každý jeden zo solidárne oprávnených je „oprávneným k celému právu t.j. aj k majetkovej hodnote“. Analogicky je potrebné vychádzať z aplikácie ustanovenia § 513 OZ. Alebo by sme snáď odopreli napr. negatórnu žalobu dedičovi, ktorý nevie „nájsť“ druhého dediča, lebo je napr. v USA
c) výrok súdu nie je spôsobilý prejaviť sa v zápise vo verejnom registri (napr. KN). Ak vychádzame z dikcie § 91 ods. 2 OSP, tak zistíme, že tzv. nerozlučné procesné spoločenstvo je vymedzené v dvoch ohľadoch - hmotnoprávne (...také spoločné práva/povinnosti...) a na druhej strane s viac-menej procesnoprávnou korekciou (....výrok sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane.....). Nie je potrebné zostať len pri skúmaní povahy práv/povinností o ktorých sa koná, ale treba zvažovať, či sa výrok nevyhnutne musí vzťahovať na všetkých, ktorí vystupujú na jednej strane. Tomu je tak najmä v prípadoch, ak sa výrok prejaví napr. v zápise KN.
d) Ak niekto namietne, že „čo tí ostatní, čo prichádzajú do úvahy ako dedičia“, tak je potrebné poukázať na inštitút vedľajšej procesnej intervencie (nemáme ustanovenia OSP o účastníctve žiaľ dobre upravené v SR (prečo vlastne nemáme napr. Streitverkündung“? ... § § 64 až 74 nemeckého OSP (t.j. ZPO).
Ak niekto položí otázku, či spoluvlastníci veci sú samostatnými, alebo nerozlučnými spoločníkmi, tak na takto položenú otázku sa nedá odpovedať. Bude závisieť od právnej normy, pod ktorej ustanovenia bude spadať skutková stránka sporu. Niekedy nerozlučné (napr. v prípadoch ak sa rieši ich vnútorný vzťah - typicky zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva - súd vydá povahou konštitutívny rozsudok, ktorý je v oblasti hmotného práva právnou skutočnosťou vo vlastnom slovazmysle), ale niekedy samostatné - napr. negatórna žaloba vo vzťahu k tretej osobe ktorá zasahuje do výkonu (spolu)vlastníckeho práva.
6. Nie je rozhodné, či tá osoba, ktorá sa popiera, že „do dedičstva patrí“ je zároveň potencionálne aj dedičom poručiteľa. Pre potreby takéhoto konania je treťou osobou, ktorá tvrdí, že „nie poručiteľ bol vlastníkom veci ku dňu smrti, ale ja“.
7. V prípadoch, ak z hmotného práva plynie, že osoby sú oprávnené/povinné na niečo spoločne a nerozdielne vo vzťahu k tretej osobe, nejde nikdy o nerozlučné procesné spoločenstvo (aktívne, pasívne).
Marcel Jurko, 16. 04. 2010 v 00:32 - Ad Vojtech
vojtechkesz@gmail.com, 16. 04. 2010 v 09:10 - Marcel, som rád,
Tibor Gál, 16. 04. 2010 v 19:18 - k Michalovi a Martinovi
Ale nevidím problém ani v postupe, aký sa aplikuje teraz. Dedičské konanie je nesporové, akonáhle sa sporná položka objaví, odkazuje sa na podanie žaloby.
Každopádne či už v D alebo C konaní, stále sa treba zmieriť s tým, že s úplnou istotou sa okruh dedičov uzavrieť nedá. Stále sa môže objaviť (aj po x rokoch) niekto, kto o sebe tvrdí a prípadne aj preukáže, že je dajme tomu nemanželským dieťaťom poručiteľa. Vtedy už môže byť dedičstvo prejednané a čo teraz? Typicky sa podáva tzv. žaloby na vyrovnanie dedičských podielov, tj. neprejednáva sa dedičstvo znova v D konaní.
Preto s týmto vedomím treba riešiť aj žaloby o určenie "do dedičstva patrí". V tomto sa s Martinom nezhodneme. Podľa mňa súd má konať so všetkými dedičmi a nieže môže ale musí skúmať (ako predbežnú otázku pre naliehavý práv. záujem) okruh možných dedičov. Opak by sme mohli prijať len v prípade, že by sme pripustili Martinovu tézu, že rozsudok v takej veci, aj keby žaloval len jeden z možných dedičov, by založil možnosť prejednania dedičstva pre všetkých, ktorých okruh by určil neskôr súd v D konaní (aspoň takto mi to z Martinovej argumentácie vyplynulo).
Nevidím totiž prekážku pre to, aby súd v sporovom konaní predbežne uzavrel, s kým má konať. Ak by potom žalobe vyhovel a náhodou by sa objavil niekto ďalší, potom by sa s ním dedičia musele vyrovnať (vyporiadať), ale už nie v rámci dedičského konania, lebo v D konaní by sa dedičstvo prejednalo s tými, ktorí boli účastníkmi C konania. Takáto možnosť sa musí pripustiť práve pre to, že nikdy, v žiadnom momente nemožno vylúčiť existenciu ďalšieho dediča.
Čo sa týka toho, že rozhodnutie sa neprejaví zápisom v registri, nemusí hrať úlohu, ak je tu iný následok, a tým je záväzný výsledok sporu pre D súd.
A podľa mňa dedičia nemajú k veci práva spoločne a nerozdielne ale od poručiteľovej smrti musí byť daná domnienka nadobudnutia podielov v zákonnom rozsahu, až kým sa inak neurčí pri D prejednaní. To spoločne a nerozdielne by som ponechal vo sfére záväzkov, nie vecných práv.
Michal Novotný, 16. 04. 2010 v 21:13 - Ad Tibor a Martin
2. Ale súhlasím s Martinom (hoci priznávam, že kedysi som nesúhlasil), že dnešný model - najskôr spor, potom dedičské konanie, je mierne zvrátené. Už len napríklad z toho dôvodu, že teória o nútenej účasti všetkých dedičov vedie k absurdnosti, keď na strane žalovaných sú ľudia, ktorí by v zásade mali byť na strane žalobcov, ale z rôznych dôvodov (nezáujem?) prosto nepodpísali žalobu. To mi príde choré a mierne v rozpore so zmyslom SPORNÉHO konanie.
3. Nemáš podľa mňa Tibor celkom pravdu v tom, že to poradie vyjde narovnako, a to z jednoduchého dôvodu: len v dedičskom konaní (nie v sporovom) máš možnosť vyhláškou vyzvať neznámeho dediča o prihlásenie a ak sa neprihlási, neprihliadať naňho. To ti umožuje v dedičskom konaní efekívne pokračovať a po právoplatnosti aplikovať § XY O.z. (nemám teraz pri sebe), že ak sa po PRÁVOPLATNOSTI uznesenia o dedičstve (všimni si, nie po právoplatnosti hocakého rozhodnutia o dedičstve, ale uznesenia o dedičstve, teda toho uznesenia, ktorým sa ustálili podiely jednotlivých dedičov) zistí, že dedičom mal byť niekto iný, potom atď. V obyčajnom spore to urobiť nemôžeš, takže tam máš okruh dedičov vždy otvorený a pravidlo o nepravom dedičovi nemôžeš použiť.
4. Navyše, dnešné konanie o určenie, že do dedičstva patrí, v podstate pletie piate cez deviate, pretože (predstav si takúto situáciu: máš po poručiteľovi päť zákonných dedičov, navyše poručiteľ zriadil testament, kde ustanovil dedičom šiestu osobu. A teraz si predstav, že niekto z nich chce žalovať siedmu osobu, ktorá je zapísaná ako vlastník nehnuteľnosti, o to, že vec patrí do dedičstva, ale navyše neuznáva dedičské právo tej druhej skupiny (typicky - závetný dedič sa považuje za pravého dediča, zákonní naopak tvrdia, že závet je neplatný, atď. atď.). Ako treba žalovať? Sporový súd by sa zrazu stal dedičským súdom, pretože by si musel prejudiciálne riešiť otázky platnosti závetu, okruhu zákonných dedičov, ich podielov atď. A predstav si - žaluje závetný dedič proti zapísanému majiteľovi a (v zmysle prevládajúcej teórie) aj zákonným dedičom. Súd dospeje k záveru, že závet je neplatný. A teraz - má zamietnuť žalobu o takéto určenie, pretože žaluje nededič? Lenže keď tak urobí, je takýto rozsudok záväzný aj pre žalovaných zákonných dedičov a teda títo by nedostali z dedičstva taktiež nič. Alebo má žalobe vyhovieť? Ale to by potom viedlo k absurdnému záveru, že prakticky by mal súd vyhovovať takýmto žalobám, ak sú podané kýmkoľvek, u koho je aspoň 1 promile pravdepodobnosti, že je dedičom.
Prosto, sčítané a podčiarknuté: Žaloby o určenie, že niečo patrí do dedičstva, sú asi skutočne nezmyslom, a to nielen ako píše Martin z hľadiska nerozlučného procesného spoločenstva, ale vôbec, pretože v podstate nútia sporový súd, aby nahrádzal súd dedičský, na čo on nie je vybavený a koniec koncov ani určený.
Tibor Gál, 16. 04. 2010 v 21:46 - Lenže ak
Martin Maliar, 17. 04. 2010 v 04:21 - Otvorím ešt ďalší rozmer
Martin Maliar, 17. 04. 2010 v 04:31 - K sporom o dedičské právo (§ 175k OSP)
1. Riešenie otázky povahy žalôb v zmysle § 175k OSP sa mi javí neucelené. Možno sa stretnúť s rôznymi žalobnými návrhmi (napr. „neplatnosť dôvodov vydedenia“, „neplatnosť závetu“, „neplatnosť listiny o vydedení“,....).
2. Podľa môjho názoru sa jedná povahou o tzv. procesné žaloby s obmedzenou záväznosťou pre hmotnoprávnu (vecnoprávnu) rovinu.
3. Pravidlá pre uplatnenie žaloby v zmysle § 175k OSP sa v regulatívnych rámcoch nelíšia od pravidiel incidenčných sporov vyvolaných exekučným resp. konkurzným konaním, keď (ešte podľa ZKV - § 23 ods. 2 + 21 ods. 2) boli oprávnení konkurzní veritelia popierať si pohľadávky navzájom. Tu je v podstate situácia obdobná, keďže navzájom si viacerí do úvahy prichádzajúci dediča popierajú dedičské právo t.j. právo k majetkovým hodnotám patriacim do dedičstva. Notár odkáže toho, koho právo sa javí ako menej pravdepodobné na podanie žaloby a určí lehotu. Ak žaloba nie je podaná v lehote, tak notár pokračuje bez ohľadu na tohto dediča.
4. Zmeškanie notárom určenej lehoty na podanie žaloby v zmysle § 175k ods. 2 OSP nemá za následok stratu dedičského práva (uplatní sa prirodzene zásada „semel heres, semper heres“ + ustanovenia § 485 OZ o ochrane oprávneného dediča).
5. V zmysle § 175k ods. 2 OSP nie sú prípustné akékoľvek žalobné návrhy. Mám za zo, že z povahy veci plynie to, čo platí o incidenčných žalobách a formulácii žalobného petitu. Domnievam sa, že sa má určovať dedičské právo niekoho a nie napr. "neplatnosť vydedenia" ako sa môžeme často stretnúť. t.j. XY je dedičom po poručiteľovi XX povolaným dediť zo zákona v prvej/druhej dedičskej skupine.
De lege ferenda - okruh účastníkov sporu by mal vyplynúť zo zápisnice o prejednaní dedičstva - tí čo popierajú právo iného. Všetci do úvahy prichádzajúci dedičia by ale mali mať postavenie "so sporom oboznámených".
J.J., 17. 04. 2010 v 08:11 - Sudcovia
^ez^, 17. 04. 2010 v 09:44 - ad JJ
J.J., 17. 04. 2010 v 09:49 - J.J.
^ez^, 17. 04. 2010 v 10:24 - ad JJ
J.J., 17. 04. 2010 v 10:56 - J.J.
^ez^, 17. 04. 2010 v 11:12 - ad JJ
J.J., 17. 04. 2010 v 11:29 - J.J.
^ez^, 17. 04. 2010 v 11:45 - ad JJ
ty si na obranu uviedol ze ine sudy riesia (starsie) skutkovo a pravne zlozitejsie veci. ale to predsa neznamena ze ak je vec skutkovo a pravne zlozitejsia ze sudca nemusi riadne odovodnit rozhodnutie, precitat si judikat alebo odrocovat pojednavanie donekonecna.
J.J., 17. 04. 2010 v 12:29 - J.J.
^ez^, 17. 04. 2010 v 12:49 - ad JJ
J.J., 17. 04. 2010 v 12:59 - J.J.
^ez^, 17. 04. 2010 v 13:08 - ad JJ
J.J., 17. 04. 2010 v 13:21 - J.J.
^ez^, 17. 04. 2010 v 13:30 - ad JJ
J.J., 17. 04. 2010 v 14:15 - J.J.
Michal Novotný, 17. 04. 2010 v 18:10 - Ale no
Ad JJ: Vieš, mne tu ani tak nejde o štúdium literatúry alebo judikatúry. Ja myslím, že výskyt zložitých vecí na súdoch je tak plus mínus štatisticky rovnaký. Vezmi si napríklad - OS BA I. má (dané tým, že ide o 99% mestský okres) minimum sporov o pozemkové vlastníctvo, čo sú napríklad hodne komplikované spory. Na druhej strane, synergický efekt veľkého súdu podľa mňa nemožno podceňovať - ak napadne autorskoprávny spor na OS BnB, tak je to naozaj raz za uhorský rok a sudca si musí všetko naštudovať sám. Na OS BA I. autorskoprávne spory napadajú častejšie a viacerým sudcom, takže (keby bolo všetko ideálne) by tomu druhému a každému ďalšiemu stačilo ísť za tým prvým a spýtať sa a ušetriť tak kopec času vyhľadávaním vlastnej literatúry či judikatúry.
Na druhej strane, ja rozumiem problémom sudcov, ktorí majú v oddeleniach 500 či 600 vecí, že to je problém. A na druhej strane, ja ani nečakám od sudcu, že bude nejaký akademik a bude zaplavovať rozsudok citáciami judikatúry a literatúry. Vieš, keď si prelistuješ napr. "Sbierku rozhodnutí (Slovenského) Najvyššieho súdu vo veciach občianskych" z r. 1939 - 45, tak tam je v máloktorom rozhodnutí citovaná nejaká literatúra a judikatúra tak priemerne 0,7 prejudikátu na 1 judikát.
Keď hovorím o hlúposti, mám skôr namysli "nefalšovanú" hlúposť: Prosto, sudca súdi vec, kde je každému jasné, kde je problém - a tento problém sa dá vyriešiť právne jednoducho, "ľudskou" interpretáciou len zákonného textu (aj bez podrobnej znalosti judikatúry či literatúry). Pars pro toto - to, ako súdy hľadajú vždy a všade neplatnosť právneho úkonu, je dôkazom "hlúposti" - aj bez znalosti judikatúry a literatúry mi musí byť jasné, že ľudia vstupujú do právnych vzťahov preto, lebo chcú byť viazaní, a súdy by im mali pomáhať presadzovať to, čo naozaj chceli, a neplatnosť nasadzovať len naozaj tam, kde sa inak nedá. Toto nie je o odbornosti, ale skôr o obyčajnom sedliackom rozume.
Ako som písal, rozumiem trochu problémom v súdnictve a hlavne frustrácii: keď viem, že napr. na OS BA I. bola sudkyňa, ktorá mala asi 900 nevybavených vecí, a namiesto toho, aby bola zbavená funkcie, bola preložená na kraj a jej veci prerozdelené, tak chápem, že ostatní sudcovia nemajú tiež žiadne ambície byť poriadni. Lenže, nikoho v justícii nič nedrží...
Michal Novotný, 17. 04. 2010 v 18:48 - Dedičské spory
Dedičský súd môže postupovať podľa § 175k ods. 1 Osp a vyšetriť dedičské právo a pokračovať v konaní s tým, koho považuje za dediča, a tomu potvrdiť nadobudnutie. Teda, tento dedič má pre seba prezumpciu dedičského uznesenia a iné osoby sa musia domáhať svojho práva MIMO konania o dedičstve. Avšak - domáhajú sa svojho konkrétneho práva voči iným osobám, a to tým, voči ktorým chcú (pokojne sa môžu domáhať svojho podielu len voči niektorým dedičom, prečo nie) a rozsudok vyhovujúci žalobe im konkrétne právo prizná.
Sporový súd takéto možnosti ( § 175k) nemá, takže ustáliť tam (čo i len predbežne) záväzne okruh dedičov je nemožné - preto je smiešna požiadavka, aby účastníkmi takého konania boli všetci dedičia, keďže ich nevieme presne ustáliť. Navyše, ako som písal, vzniká tu absurdná situácia čo do vecných legitimácií apod.
Zaujímavá situácia by nastávala v tomto prípade: v dedičskom konaní je sporný majetok poručiteľa a zároveň sporné dedičské právo niektorého dediča. Ak by sa postupovalo mojím spôsobom, potom by dedičský súd prejednal dedičstvo, sporného dediča by odkázal na spor, a keby ho tento nezačal, pokračoval by v konaní. Potvrdil by nadobudnutie dedičstva nesporným dedičom aj k spornému majetku.
Potom by museli byť dva spory: jeden by viedli dedičia z dedičského uznesenia voči tretej osobe, že sú vlastníkmi majetku v podieloch uvedených v uznesení. Súčasne by sporný dedič začal konanie voči týmto dedičom a zároveň tretej osobe, že je vlastníkom majetku po poručiteľovi v určitom podiele a že v tomto podiele nemajú na dedičstvo nárok nesporní dedičia.
Tu by šlo o učebnicový príklad tzv. hlavnej intervencie, teda niečo, čo naše procesné právo výslovne nerieši, čo by sa ale dalo v pohode riešiť správnou aplikáciou viacerých ustanovení a tam by podľa mňa šlo o prípad, kedy by v spore sporný dedič vs. nesporní dedičia a tretia osoba bolo medzi nespornými dedičmi a treťou osobou založené nerozlučné spoločenstvo.
Ad Martin: Koncepcia nejakej "vernej ruky" či trustu je len jedna z mnohých, u nás nikdy pokiaľ viem nebola a niet podľa mňa dôvodu ju zavádzať, ten dnešný systém nie je nejako zásadne chybný. Ale inak v zásade súhlasím s tou formuláciou petitu, aj keď podľa mňa na žalobách o neplatnosť niečoho nie je nič závadné, pretože tým sa vlastne určuje, že určitý vzťah mavší byť založený práve tým neplatným niečím tu nie je (čo zodpovedá § 80 písm. c/ Osp). Ja by som sa možno ešte prihováral za petit, ktorý by zároveň určil i dedičský podiel (tebo právny vzťah dedičov je daný aj veľkosťou ich dedičských podielov).
Martin Maliar, 17. 04. 2010 v 21:24 - Takto
Ad diskusia, ktorá sa tu rozvinula. Ako píše Michal, tak ani ja nemám nič proti, aby sa tu diskutoval aj stav súdnictva, prečo nie. Domnievam sa, že dokonca obaja anonymní diskutujúci majú časť pravdy.
Situácia sudcu nie je ľahká, ak sa počet vecí prehupne nad nejakých 300. Na druhej strane je pravdou aj to, že je problém aj v niektorých sudcoch, čo jednoducho už roky nič neštudujú. Počet vecí nad 300 vyvoláva aj ten efekt, že sa ani nedá už dosť dobre niečo študovať. Veľa sudcov sa množstvo inštitútov v škole ani neučilo a dokonca ani zo slovenskej "odbornej literatúry" nemajú o nich odkiaľ vedieť. Jedine cudzojazyčná - ale percentuálne koľko sudcov zas vie nejaký cudzí jazyk. To všetko je potom začarovaný kruh, ktoý mi pripomína skôr hranie sa na rozhodovanie ako rozhodovanie. Rozhodovanie je pritom vážna vec, kde treba zvažovať multifaktorové súvislosti. Hranie sa narozhodovanie je jednoduchšie - ako napr. vo filme Caligula. Štatisticky sú však sudcovia tlačení do kvantity. Do kvality nikto nikoho netlačí, čo sa mi javí ako veľká chyba. Stačí pritom napr. začať zverejňovať všetky rozhodnutia - každému sudcovi jeho vlastnú www stránku a ide sa na to :-)
Michal Novotný, 17. 04. 2010 v 21:45 - A ešte taký šťuch
OS BN bol vytvorený v roku 1997, potom bola zrušený medzi rokmi 2004 až 2007 a potom bol obnovený. Na týchto súdoch ale platilo, že v roku 2008 sa im presunula nevybavená agenda, ktorá im napadla v rokoch 1996 - 2004. Takže tak :-)
Martin Maliar, 18. 04. 2010 v 05:00 - ideálna
Opätovné zriaďovanie súdov nebolo veľmi šťastným riešením. V každej dedine súd nemusí byť, hlavne v stave, keď niekde je súd a nie je nemocnica.
^ez^, 18. 04. 2010 v 09:08 - ad MM
J.J., 18. 04. 2010 v 09:10 - J.J.
vojtechkesz@gmail.com, 18. 04. 2010 v 10:13 - Sudcovia
Michal, Tvoja poznámka: „Pars pro toto - to, ako súdy hľadajú vždy a všade neplatnosť právneho úkonu, je dôkazom "hlúposti" - aj bez znalosti judikatúry a literatúry mi musí byť jasné, že ľudia vstupujú do právnych vzťahov preto, lebo chcú byť viazaní, a súdy by im mali pomáhať presadzovať to, čo naozaj chceli, a neplatnosť nasadzovať len naozaj tam, kde sa inak nedá“ je presná. Zaujať stanovisko k tejto justičnej obsesii sa po vzore napr. ÚS ČR pred časom a konečne odhodlal už i náš ÚS: (citát z I. ÚS 242/07-29) „Ďalším základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady (...)“.
^ez^, 18. 04. 2010 v 11:22 - ad MM a VK
Ak S uzavrie s D zmluvu, o tom ze D na neho prevedie vlastnictvo nehnutelnosti niekedy v buducnosti, S ale zaplati celu cenu ihned. D ide do konkurzu, nie je lepsie pre S najst neplatnost zmluvy?
vojtechkesz@gmail.com, 18. 04. 2010 v 11:43 - Ad: EaZy
^ez^, 18. 04. 2010 v 11:56 - ad VK
Michal Novotný, 18. 04. 2010 v 14:09 - Ku vsetkym
Ad EaZy: No ak to berieš takto, tak sa nečudujem, že to tak berú i tú sudcovia. To čo píšeš, je úplne pomýlené - jednak neviem, prečo by mal niekto zaplatiť plnú cenu za nekvalitne splnené (sc. nesplnené) dielo. Práve naopak, uplatním nárok na vady a odopriem platenie do času, kým mi nebude splnené riadne ( § 560 či 561 O.z. tuším).
Ad Martin: Ideálna veľkosť okresného súdu závisí aj od štruktúry súdnej sústavy. Keď máš 4stupňovú (Nemecko, Rakúsko, Česko), tak prvý stupeň naozaj može byť v každej diere a stačia tam dvaja sudcovia (1 T, 1 C). A naopak, pri trojstupňovej s tým, že prvý stupeň = prvá inštancia, ani 15 sudcov nie je dosť na poriadne špecializáciu.
Ad JJ: Veď jasné, nechcem malé súdy glorifikovať, len som chcel povedať, že to nie je také čierno-biele v ich prospech ako to vyznelo z Tvojho podania.
^ez^, 18. 04. 2010 v 14:23 - ad MN
Michal Novotný, 18. 04. 2010 v 16:37 - Zato
Väčšina ľudí býva vždy niekde (odhliadnuc od bezdomovcov apod.) a nájomné bývanie funguje taktiež. Na druhej strane, videl som dosť developerských zmlúv na to, aby som povedal: áno, platí sa na konci, na úvod sa dáva len nejaká záloha, ktorá je v pomere k zvyšnej cene skôr drobnost (5 až 20%). Väčšina ľudí totiž financuje byty cez hypotéky a banka väčšinou dá hypotéku s pokojným svedomím až na dostavaný byt.
Ale pripúšťam, že najmä u menších "kvázideveloperov" to môže fungovať na priebežnom financovaní. Aj keď si súkromne myslím, že z hľadiska počtu i objemu výstavby je to skoro zanedbateľná časť.
^ez^, 18. 04. 2010 v 19:08 - Nie
J.J., 18. 04. 2010 v 20:10 - J.J.
vojtechkesz@gmail.com, 19. 04. 2010 v 08:58 - Ad: J.J.
vojtechkesz@gmail.com, 19. 04. 2010 v 09:05 - Ad: J.J.
Michal Novotný, 19. 04. 2010 v 09:16 - Ani nie -
vojtechkesz@gmail.com, 21. 04. 2010 v 10:08 - Hmmmm!!!
vojtechkesz@gmail.com, 14. 07. 2010 v 14:24 - O tom bahne v súdnictve ešte raz!
BRATISLAVA. Na Právnickú fakultu Univerzity Komenského sa dostali aj trojkári a štvorkári. Aj napriek tomu, že už nerozhodujú výsledky prijímacích testov, ale známky zo strednej. Stačilo napísať dobré odvolanie. Právnická fakulta UK je miestom nečestných praktík. Na fakultu v roku 2008 prijal dekan Marián Vrabko aj skupinu asi dvadsiatich študentov, ktorí sa tam pôvodne nedostali. Ide o skupinu ľudí, ktorí už skončili jednu vysokú školu a všetci sú zapísaní v Slovenskej komore daňových poradcov. Mali vlastný rozvrh a na školu sa dostali vďaka takmer totožnému textu odvolania, dokonca s rovnakou chybou v dátume. Dostali sa tam na druhý pokus napriek tomu, že medzi ďalšími odvolanými boli aj uchádzači, ktorí získali podstatne viac bodov. Po odvolaní prijali aj dvoch študentov, ktorí pôvodne skončili medzi poslednými v deviatej stovke, pritom na prvý pokus brali 177 uchádzačov. Škola nerobí prijímacie pohovory, rozhodovať majú známky zo strednej školy. Na školu sa tak dostali aj tí, ktorí mali trojky či štvorky z profilových predmetov“.
Takže tak!
^ez^, 14. 07. 2010 v 15:43 - ad Vojtech
vojtechkesz@gmail.com, 15. 07. 2010 v 09:28 - To bahno je vlastne fekál s infektom!
BRATISLAVA. Právnickú fakultu Univerzity Komenského preverí Akreditačná komisia. Jej šéf Ľubomír Fišera v krajnom prípade hrozí aj odobratím akreditácie celej fakulte.
Dôvodom je podozrivé externé štúdium práva v Stredisku vzdelávania a oddychu Kaskády pri Galante. Stredisko nemá samostatnú akreditáciu a to môže znamenať, že táto časť externého štúdia je nezákonná. (...)
„Nemajú na to oprávnenie,“ povedal Fišera o výučbe na Kaskádach. Tvrdí, že všetky pracoviská školy mimo jej sídla musia mať osobitnú akreditáciu. Univerzita Komenského má povolenie podľa Fišeru pre tri detašované pracoviská s teologickým zameraním v Nitre, Badíne a Žiline". Štvorkári vybavovači s infektom z fekálu. Ale no, EaZy!?
^ez^, 15. 07. 2010 v 10:37 - ad Vojtech
vojtechkesz@gmail.com, 16. 07. 2010 v 09:02 - Milý EaZy
^ez^, 16. 07. 2010 v 12:02 - odporucam
"Zástupkyne pozemkového úradu trvali na tom, že ich sa rozhodnutie zo Štrasburgu netýka. Musia dodržiavať zákon. A ten výslovne určuje žobrácke odškodné za odňaté pozemky."
Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím