Ste slobodný a máte finančné problémy? Uzavrite manželstvo
Martin Maliar, 24. 01. 2013 v 16:34
Ste mladý, nemáte veľa majetku, skôr nejaké príjmy a množstvo vecí vám v živote nevyšlo (napr. podnikanie) a rozmýšľate, čo urobiť, aby ste sa vyhli exekúciám? Možností máte pár, ale jedna je vytvorená zrejme zákonodarcom a podporená aj súdnou praxou – uzavrite manželstvo.
Ak okolie bude tvrdiť, že manželstvo môže finančnú situáciu len zhoršiť, neverte mu. Takéto závery presadzuje aj súdna prax. Aspoň taký som nadobudol dojem po prečítaní rozhodnutia NS SR, sp.zn. 3 Cdo 8/2010 zo dňa 22. novembra 2010 (publikovaný napr. v Bulletine SAK 11/2012).
Skutkový náčrtok je nasledovný.
Manžel ako dlžník mal pred uzavretím manželstva záväzky a veriteľovi po tom, čo manžel – dlžník vstúpil do manželstva vznikla otázka, z akého majetku teda môže svoju pohľadávku uspokojiť.
Odpoveď v rozsudku je zreteľná – iba z majetku, ktorý netvorí BSM. Inak povedané, len z individuálneho majetku manžela - dlžníka. Táto odpoveď nie je nijako prekvapivá, keďže NSSR sa pridŕža staršej judikatúry k tejto otázke ako aj výkladu, ktorý ešte v roku 1968 podávala napr. Doc. Oľga Planková.
Aké dôvody však k takému konštatovaniu viedli? Z odôvodnenia rozhodnutia sa žiaľ nedá zistiť mnoho. V prvom rade je to dikcia § 147 ods. 1 OZ a ďalej konštatovanie, že to „zodpovedá to obsahu a účelu tohto ustanovenia“. Skutočnosť, že takýto (aj takýto) záver zodpovedá dikcii uvedeného ustanovenia, nie je asi sporná.
Ešte počas štúdia na právnickej fakulte som sem - tam započul, že inštitút bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM) má nejaké koncepčné problémy, avšak nikdy mi nik nevedel vysvetliť, ktoré to sú (možnože aj ja som bol nechápavý). Myslím si, že na skutkovom náčrtku tohto prípadu sme narazili na jeden z nich – uspokojenie „nového“ dlhu pred dlhom „starým“. Starým dlhom je potrebné rozumieť sumu záväzkov z času spred uzavretia manželstva.
Pravidlo absolútnej priority
Možnože si to každodenne neuvedomujeme, ale v súkromnom práve neexistuje veľa princípov, o ktorých by bolo možné uviesť, že nájdu univerzálne uplatnenie. Osobne sa často stretávam so situáciami, ktorých riešenie vedie použitím princípu „alteri stipulari nemo potest“ (nikto nemôže druhého zaviazať prejavom svojej vôle), ďalej princíp „pari passu“, ktorý hovorí o proporcionálnom uspokojovaní majetkových nárokov viacerých veriteľov z obmedzenej majetkovej podstaty a v neposlednom rade princíp vyplývajúci z pravidla tzv. absolútnej priority, ktorého presadzovanie môžeme postrehnúť napríklad v prípadoch realizácie záložného práva (záložný veriteľ nemá k dispozícii nič mystické, iba absolútnu prioritu na uspokojenie pohľadávky), možno zreteľnejšie v pomeroch konkurzných pri presadzovaní tzv. protipodstatových nárokov (ak chcem viesť konanie na uspokojenie pohľadávky, musím najprv uhradiť jeho náklady), či uspokojovania spriaznených veriteľov úpadcu v horšom poradí ako štandardných veriteľov z obchodného styku (spoločník spoločnosti sa musí podieľať na neúspechu podnikania prioritnejšie ako iní veritelia – on môže mať podiel až na likvidačnom zostatku).
Existenciu koncepčného problému je možné odhaliť viacerými spôsobmi, avšak najadekvátnejšie položením si správnych otázok. Skúsme teda položením si týchto otázok v spojení s adekvátnymi premisami zájsť “beyond“ rozhodnutie NSSR.
Aké je defaultné nastavenie majetkového režimu manželov?
Tá okolnosť, že momentom vzniku manželstva sa začne z (inak individuálnych) príjmov tvoriť BSM je defaultné nastavenie majetkového režimu manželov. Zmenu tohto nastavenia môžu manželia docieliť uskutočnením právnych úkonov podľa § 143a OZ (zúženie, rozšírenie, „koakvizícia“)
Aké je defaultné nastavenie možnosti núteného uspokojenia pohľadávky veriteľa z majetku dlžníka?
Bez toho, aby sme museli nad tým nejako osobitne uvažovať, veriteľ môže svoju pohľadávku uspokojiť z celého majetku dlžníka, pokiaľ určitá norma neposkytuje časti jeho majetku exekučnú imunitu.
Má dlžník (manžel) spoluvlastnícke právo k majetkovým hodnotám v BSM?
Nepochybne.
Je ustanovenie § 147 ods. 1 OZ ustanovením, ktoré by ustanovovalo exekučnú imunitu?
Ustanovenie vo svojej podstate rieši situáciu, že existuje pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva a stanovuje, že takáto pohľadávka môže byť uspokojená či už z individuálneho majetku dlžníka ako aj z majetku BSM.
Ustanovením však nie sú riešené napr. tieto situácie
a) pohľadávka veriteľa jedného z manželov spred manželstva (náš skutkový náčrtok)
b) pohľadávka veriteľa oboch manželov spred manželstva
c) pohľadávka veriteľa oboch manželov po uzavretí manželstva
Ak vychádzame z defaultného nastavenia, že veriteľ sa môže v zásade uspokojiť z akéhokoľvek majetku dlžníka, pokiaľ to nevylučuje exekučná imunita, tak ustanovenie § 147 ods. 1 nie je „tým pravým orechovým“. Môže byť síce namietané, že k tomuto ustanoveniu sa akoby natískal výklad „a contrario“, avšak domnievam sa, že ak výsledkom malo byť uspokojenie pohľadávok vzniknutých výlučne za trvania manželstva (z majetku BSM môžu byť uspokojené len pohľadávky ktoré vznikli za trvania manželstva) malo sa to takto vyjadriť výslovne. Takto sa vyriešila len jedna potenciálne sporná situácia – situáciu a). Nevyriešili sa však situácie b) ani c). Pri situácii c) však snáď nik nepochybuje, že uspokojenie veriteľa z BSM je možné. Pri situácii b) riešenie, že uspokojenie takéhoto veriteľa z BSM nie je možné, by vyznievalo nepochopiteľne. Okrem toho je pri zapojení zabezpečovacích inštitútov (napr. ručenie tretej osoby a jej prípadný surogačný nárok) namodelovať oveľa viac situácií, kde by riešenie vyzeralo nepochopiteľne.
Odkiaľ sa ustanovenie § 147 ods. 1 vzalo?
Nie je potrebné nijaké dlhé pátranie, stačí sa pozrieť späť do histórie, konkrétne do zákona č. 265/1949 Sb. o rodinnom práve (ZoRP), kre narazíme na § 22-24. Ide o ustanovenia, ktorými sa upravovali majetkové vzťahy v zákonnom majetkovom spoločenstve. Podľa § 24 sa z imania (sic! „imania“) patriaceho do zákonného majetkového spoločenstva sa môže domáhať uspokojenia aj veriteľ len jedného z manželov. Chýbajú ale slová „ktorá vznikla za trvania manželstva“.
Zákonné majetkové spoločenstvo 1949 vs. BSM 1964
ZoRP stanovoval celkom široko, čo je súčasťou BSM, ak používa pojem „imanie“, keďže je to obsahovo významne iný pojem ako obsah spojenia „čo môže byť predmetom osobného vlastníctva“ (OZ do roku 1992) resp. čo môže byť predmetom vlastníctva (OZ po roku 1992) v § 143 OZ.
Súčasťou imania manželov sú bezpochyby aj pohľadávky voči tretím osobám. Súčasťou spoluvlastníctva však už pohľadávky voči tretím osobám byť nemôžu, keďže môžeme konštatovať, že „pohľadávka sa nevlastní“ resp. „vlastnícke právo sa k pohľadávke neupína“, čo je samozrejme problém, ktorý sa potom rieši rôznymi zvláštnymi spôsobmi – určite poznáte judikáty ohľadom obchodných podielov s výsledkom, že do BSM nepatrí podiel, ale niečo ako „hodnota obchodného podielu“.
Ak si prečítam celú úpravu zákonného majetkového spoločenstva v ZoRP, tak nevyhnutne dôjdem k záveru, že veta z jeho § 24 dávala v tom čase iný zmysel ako sa začal pridávať k ustanoveniu § 147 ods. 1. Súčasťou zákonného majetkového spoločenstva bol aj taký majetok manželov, ktorý teraz súčasťou BSM nie je (typicky pohľadávky niektorého z manželov voči tretej osobe). Táto skutočnosť sa začala celkom efektívne využívať, ak sa riešila otázka, z akého majetku sa má uspokojovať „starý dlh“ niektorého z manželov (aby nebolo až tak zreteľné, že v ustanovení je zakomponovaný systémový problém „znevýhodňovania starých veriteľov“) - z pohľadávok tohto manžela voči tretím osobám, ktoré sa ešte nestali súčasťou majetku BSM. Exekúcia pre „starý dlh“ sa teda považuje za prípustnú popri postihnutí individuálneho majetku aj prikázaním pohľadávok tohto manžela, ktoré má voči tretím osobám (zrážky zo mzdy sú taktiež len druhom prikázania pohľadávky).
Späť k problému starý dlh vs. nový dlh
Vo výsledku podávajúcom sa z rozhodnutia NSSR to teda vyzerá tak, že veriteľ A, ktorý má voči manželovi pohľadávku spred manželstva, sa môže uspokojiť z podstatne užšej majetkovej podstaty ako veriteľ B, ktorý má voči tomu istému manželovi pohľadávku vzniknutú po uzavretí manželstva. Domnievam sa, že takýto záver nie je efektívne udržateľný a je v stave porušovať inak bežne akceptované pravidlo priority – „starí veritelia“ majú byť uspokojený pred „novými veriteľmi“. Rozumel by som tomu trochu viac, ak by sa napr. dôvodilo, že k prevzatiu akýchkoľvek záväzkov, ktoré môžu byť potenciálne uspokojené z BSM je potrebný vždy súhlas druhého manžela (čo je samozrejme nepraktické pre manželov a aj pre bežný život – odkiaľ má/môže veriteľ vedieť, že niekto je ženatý?).
Aké môžu byť sociálne dôvody pre takýto postup?
Pojem „sociálny“ je v dnešnom práve síce pojmom často používaným, avšak nie ojedinele ide o pojem bez reálneho obsahu. Výslovne nespravodlivé je, ak sa náklady „sociálnej“ politiky presúvajú na tých, od ktorých niet dôvodu spravodlivo požadovať – napr. veriteľov.
Môže nám byť samozrejme ľúto manželky(manžela), ktorý si zoberie niekoho nezodpovedného – osobu, ktorá má tendenciu preberať vo vzťahu k svojim majetkovým pomerom neprimerané záväzky, avšak takýmto nepriaznivým dôsledkom má manžel predsa možnosť čeliť – zúženie rozsahu BSM, zrušenie BSM za trvania manželstva. Rovnako to predsa má platiť aj pri uzatváraní manželstva – koakvizícia, zúženie rozsahu BSM.
Zvykne sa to obraňovať argumentáciou: „Aj keď podiely na BSM nie sú určené, druhému manželovi/manželke by predsa mala patriť polovica z majetku patriaceho do BSM.“ Polovica čoho mu/jej však môže patriť?
Imanie BSM vs. majetok BSM
Už vyššie som naznačil, že rozdiel medzi pojmom „imanie“ a spojením „majetok BSM“ je zásadný. Máme akosi (neadekvátne) zakorenené, že manželovi/manželke sa mala dostať vždy polovica „vecí“ v BSM. To, čo by sa jej/mu však malo dostať (hodnotovo) je len polovica čistého imania majetkového spoločenstva (aplikáciou základného pravidla v § 150 OZ). Imanie je to čo zostane ako výsledok odčítania pasív BSM od jeho aktív. Aj preto som zväčša nechápal, prečo sa napr. pri vysporiadaní majetku BSM zaniknutého napr. v dôsledku vyhlásenia konkurzu ( § 53 zákona č. 7/2005 Z.z.) zvykne majetok manželov vysporiadavať tak tak, že ich majetková podstata sa rozdeľuje na polovicu namiesto toho, aby celý majetok BSM prikázal do konkurznej podstaty a manželovi/manželke úpadcu priznal len náhradovú pohľadávku na vyrovanie podielov, (prirodzene) s horšou prioritou na uspokojenie z majetku manžela ako iných veriteľov. Ak pohľadávka veriteľa hoc aj jedného z manželov môže byť uspokojená z BSM ( § 147 ods.1 OZ), čo na tomto mení kolektívne uspokojovanie pohľadávok všetkých veriteľov? Vyhlásenie konkurzu samozrejme na tomto pravidle nič nemení. Podobne ako v prípadoch likvidácie obchodnej spoločnosti má mať manžel/manželka úpadcu právo až na podiel na likvidačnom zostatku z majetku, ktorým za splnenie záväzkov zodpovedá (vkladom do majetkovej podstaty korporácie sa podieľa na výsledku jej podnikania).
Záverom
Záverom chcem ešte dodať, že posun po pojmoch
a) imanie (ZoRP 1949)
b) predmet osobného vlastníctva (OZ z 1964)
c) predmet vlastníctva (veľká novela OZ 1991)
nie je až tak úplne zanedbateľný. Riešenie, že „starý dlh“ sa môže čiastočne vyriešiť aj tak, že sa uzavrie manželstvo, vznikne BSM, prípadne sa rozšíri jeho rozsah ( §143a ods.1 OZ) aj na pohľadávky, nie je riešenie, ktoré by bolo uspokojivé. „Obsahu a účelu“ ustanovenia § 147 ods. 1 OZ ako aj princípom súkromného práva takéto riešenie podľa mňa úplne nezodpovedá. Veriteľovi spred manželstva nemôžeme odňať uspokojenie z určitej majetkovej podstaty dlžníka (hoc v spoluvlastníctve - bezpodielovom) a jeho veriteľovi po uzavretí manželstva takúto možnosť poskytnúť – niet na to dostatok adekvátnych dôvodov.
Názory k článku Ste slobodný a máte finančné problémy? Uzavrite manželstvo:
Kristián Csach, 24. 01. 2013 v 20:08 - BSM
Inak, z oblasti "práva BSM" mám najradšej to, ako sa preberá česká aplikačná prax / doktrína k SJM aj na BSM, hoci ide o dosť odlišné inštitúty (dobre to vidno vo Feketeho veľkom komentári OZ-ka). Na ilustráciu ÚS: IV. ÚS 185/2012. :)
andrew12, 29. 01. 2013 v 17:33 - Prečo preberáme
Juraj Gyarfas, 29. 01. 2013 v 18:21 - ad andrew
Kristián Csach, 30. 01. 2013 v 10:15 - ad andrew
PS: českým kolegom, keď sa ma pýtajú na našu rekodifikáciu, vravím, že my ju vlastne ani nepotrebujeme, budeme judikovať tak, ako to bude robiť český NS vo vzťahu k NOZ. ;)
Martin Husovec, 01. 02. 2013 v 12:49 - odpisovanie
Chcem však povedať, že je možno zaujímavé sa zamyslieť odkiaľ tieto argumenty nájdu cestu do rozhodnutia. Mám totiž pocit, že sa sťažujeme na sudcu, ale podsúvajú mu to najma advokáti, ktorý používajú českú komentárovú literatúru vzhľadom na deficit tej slovenskej. Záplavou českých rozsudkov v podaniach sa tak lahko dostanú z argumentácie aj do rozsudku. Áno, nemalo by sa to stávať, ale keď sa pozriem na kauzalitu, tak to zapríčinil v prvom rade advokát a právna obec :)) myslím, že ale podobný problém je aj v prípade používania staršej judikatúry (vid napr. ten bezdôvodkový judikát NS s protiprávnosťou minule).
To, že na veľa vecí majú vplyv Nemci a ich rozhodovacia činnost IMHO vidieť aj v niektorých PDVčkárskych veciach v rakúsku alebo ústavnoprávnych veciach v ČR.
Ján Greguš, 07. 02. 2017 v 16:58 - Aplikácia § 147 ods. 1 OZ s odstupom času
Nechcel som zbytočne zakladať novú tému, keďže moja otázka sa týka už tejto témy z minulosti. Ako už mnohí viete nálezom I.ÚS 26/2010 sa rozvírili vody dovtedy ustálenej judikatúry vo vzťahu k možnosti veriteľa uspokojiť sa z majetku manžela dlžníka( § 147 ods. 1 OZ). K predmetnému nálezu bola odborná verejnosť pomerne kritická(viď napr. http://www.ulpianus.sk/judikatura-s-komentarom/manzelia-a-dlhy/). Od nálezu ÚS ubehlo už pár rokov a tak som hľadal nejaké rozhodnutia súdov, ktoré by na nález odkazovali, väčšinou sa však netýkali priamo BSM. Bol by som preto zvedavý či máte skúsenosti s tým, ako súdy nižšieho stupňa pristupujú k aplikácii citovaného ustanovenia OZ v nadväznosti na nález ÚS.
V súvislosti s ustanovením § 147 ods. 1 OZ som v kontexte nového inštitútu zabezpečovacieho opatrenia podľa CSP ďalej uvažoval, či je vôbec možné nariadiť takéto opatrenie vo vzťahu k majetku v BSM. Ak je totiž dlžníkom(stranou v konaní) len jeden z manželov, malo by gramatickým výkladom smerovať zabezpečovacie opatrenie len voči majetku tohto manžela - ,,môže súd zriadiť záložné právo na veciach, právach alebo iných majetkových hodnotách dlžníka..". Nakoľko uspokojenie veriteľa sa v zmysle § 147 ods. 1 OZ štandardne vykladalo ako uspokojenie až v exekučnom konaní(aj to sekundárne), vychádza mi z toho, že zabezpečovacie opatrenie uložiť v týchto prípadoch zrejme nemožno. Na druhej by mi ale osobne prišla nemožnosť využitia zabezpečovacieho nariadenia na majetok BSM(v prípade záväzku len jedného z manželov) nespravodlivá, keďže často je nehnuteľnosť jediným relevantným majetkom, ktorým sa dá pohľadávka zabezpečiť....
Milan Hlušák, 12. 02. 2017 v 13:45 - Ad Ján: Zabezpečovacie opatrenie podľa CSP
Na prvú otázku, myslím, treba odpovedať kladne. § 343 ods. 1 CSP je ustanovený na ochranu veriteľov, a preto ho treba vykladať v ich prospech. To, že sa § 343 CSP vzťahuje len na majetok dlžníka, nevnímam ako problém: BSM je založené na tom, že každý z manželov vlastní celý spoločný majetok v celku, akurát s tým, že ho rovnako v celku vlastní aj druhý manžel. Manžel-dlžník je teda vlastníkom celého spoločného majetku, čím je podmienka podľa § 343 ods. 1 CSP (vlastníctvo zálohu) splnená aj formálne.
Druhá otázka je zložitejšia. Otázne totiž je, či záložné právo podľa § 343 ods. 1 CSP možno vykonať len v rámci exekúcie, alebo aj mimo nej, hneď po právoplatnosti rozhodnutia.
Prvej alternatíve nahráva účel § 343 CSP (ohrozenie exekúcie) a trochu aj dôvodová správa (ochrana „potenciálneho oprávneného v exekučnom konaní“). Podporu možno nájsť aj v nemeckom inštitúte Arresthypothek ( § 932 ZPO), ktorý bol zrejme predlohou našej úpravy. Toto zabezpečovacie záložné právo (ak dobre chápem nemeckú úpravu) možno totiž vykonať — ako každé iné záložné právo k nehnuteľnosti — až v exekúcii ( § 1147 BGB).
Druhej alternatíve zas nahráva znenie oboch komentárov a v podstate aj § 343 ods. 3 CSP. Práve pri tejto alternatíve však z pohľadu BSM narazíme na hlavný problém: výkon záložného práva mimo exekúcie nie je výkonom rozhodnutia, ktorý je predpokladom pre aplikáciu § 147 ods. 1 OZ. Aby sme tento nesúlad prekonali, pod výkonom rozhodnutia by sme pre účely § 147 ods. 1 OZ museli rozumieť aj mimoexekučný výkon záložného práva podľa § 343 CSP. A to sa mi celkom nezdá. Neobrali by sme tým manžela-nedlžníka o určité možnosti ochrany, ktoré mu exekúcia poskytuje (povinné účastníctvo, doručovanie, excisná žaloba...)?
Martin Maliar, 13. 02. 2017 v 07:46 - Len dve otázky?
Každopádne - ak ide o nárok v rámci § 147 ods. 1 OZ, tak zriadiť ZO na majetku BSM možno a zrejme aj vykonať mimo exekúcie. Obmedzenie je len to, že musí byť pohľadávka, ku ktorej je zriadené judikovaná (priznaná).
Pri prvej otázke dochádzaš k rovnakému záveru, avšak argumentačne z iných dôvodov. Veriteľ je pojem hmotného práva. To, či je niekto, kto to o sebe tvrdí veriteľom, sa ukáže pri rozhodnutí vo veci samej. § 343 nie je pravidlom ustanoveným na "ochranu veriteľov", ale žalobcov (aj keď zákonodarca terminologicky lieta). Dôvod, prečo je možné postihovať majetok BSM je § 147 ods. 1 OZ.
Argument, že vykonať sa zabezpečovacie právo dá aj inak ako v exekučnom konaní (dobrovoľná dražba?) je ten, že to nič neobmedzuje. Ak § 147 ods. 1 hovorí o výkone rozhodnutia, myslí tým zrejme aj konkurz, ale aj dobrovoľnú dražbu.
Ochrana druhého z manželov, resp. aj tretej osoby, ktorá by snáď mohla mať k zabezpečenému majetku "lepšie právo", je vážna otázka. Zákonodarca je však k tomu trochu benevolentný. ˇ
Čo ak druhý z manželov bude tvrdiť, že to nie je BSM, ale jeho individuálny majetok? Kde túto "námietku" vie uplatniť?
Čo ak sa zriadi ZP na majetku inej osoby ako dlžníka?
Ako sa zriadi ZP na iných veciach "dlžníka" ako nehnuteľných". Súpis?
Čo ak je zriadenie ZP odporovateľný úkon? (veriteľ a dlžník hrajú hru)
Môže byť ZP zriadené na veciach, ktoré sú vylúčené z exekúcie?
Ako má súd kontrolovať primeranosť "hodnoty" založených vecí oproti pohľadávke osoby, ktorá o sebe tvrdí, že je veriteľom? Nemal by zrejme nastať prípad, že pre relatívne bagateľnú pohľadávku sa založí majetok v neporovnateľne vyššej hodnote.
Milan Hlušák, 13. 02. 2017 v 09:36 - Ad Martin
Ak teda § 147 ods. 1 OZ hovorí o výkone rozhodnutia, podľa mňa má na mysli uspokojenie v rámci vykonávacieho (exekučného) konania ako druhej fázy civilného procesu nasledujúcej po fáze zisťovacieho (základného) konania.
Tzn. aby sme mohli vykonať ZP podľa § 343 CSP, museli by sme zrejme cestou analógie rozšíriť záber § 147 ods. 1 OZ, alebo proste na hulváta tvrdiť, že možnosť uspokojenia veriteľa sa pri § 343 CSP neodvíja od § 147 ods. 1 OZ, ale od samotného zabezpečovacieho opatrenia.
Pri oboch cestách však narazíme práve na tie problémy, ktoré spomínaš aj ty a ktoré sa — máš pravdu — nemusia týkať len manželov, ale aj iných osôb. Ak teda pripustíme výkon ZP podľa § 343 CSP aj mimo exekúcie, budú sa tieto problémy zrejme musieť zložito riešiť určovačkami, neodkladnými opatreniami, príp. analógiou s exekúciou. Preto by možno bolo lepšie tvrdiť, že ZP podľa § 343 CSP možno vykonať len v rámci exekúcie.
Martin Maliar, 14. 02. 2017 v 16:49 - Ad Milan
V pomerne ešte jasnejšej právnej situácii (exekučné záložné právo) som sa už stretol aj s tým, že sa začalo vykonávať dobrovoľnou dražbou!
Skôr či neskôr predpokladám, že sa stretnem aj so situáciou, že zabezpečovacie právo sa začne vykonávať dobrovoľnou dražbou a uvidíme, čo na to súd. Nejasná právna situácia ohľadom tohto inštitútu však nebude priať záujmu tretích osôb o nadobudnutie takého majetku.
Milan Hlušák, 17. 02. 2017 v 09:09 - Ad Martin
K už uvedeným argumentom proti takémuto postupu (účel uvedený v § 343 ods. 1 CSP, dôvodová správa) treba ešte pridať legislatívny zámer, ktorý hovorí o tom, že zabezpečovacie opatrenie sa vydáva „za účelom zabezpečenia výkonu rozhodnutia“.
Možno taktiež poukázať na úpravu ešte z čias monarchie, ktorá bola zrejme v „rozumnej miere“ inšpiráciou aj pre CSP. V uhorskom práve bolo v istých prípadoch možné — ako dnes u nás — zriadiť ZP ešte pred vydaním rozhodnutia ( § 223 a nasl. EP’1881). Išlo o tzv. zaisťovaciu exekúciu, ktorá však sama osebe nesmerovala k uspokojeniu veriteľa, ale len k zabezpečeniu jeho nároku pre prípadnú následnú tzv. uhradzovaciu exekúciu. Obdobná zaisťovacia exekúcia — aj keď v obmedzenejšom rozsahu — existovala aj v práve rakúskom ( § 370 a nasl. EP’1896).
Tak či onak, zrejme si budeme musieť počkať na ustálenú prax najvyšších súdnych autorít...
Lubica Greguskova, 05. 03. 2017 v 09:46 - Konkurz vyhlásený na oboch manželov
Martin Maliar, 06. 03. 2017 v 20:08 - APR - absolute priority rule
Názornejšie sa existencia pravidla absolútnej priority dá vysvetliť na kapitálových obchodných spoločnostiach,dedičstve, či záložnom práve.
Ak spoločník vloží do spoločnosti niečo ako vklad, tak v skutočnosti pohľadávku na jeho vrátenie podriaďuje uspokojeniu záväzkov spoločnosti voči veriteľom, keďže jedinou možnosťou pre neho ako sa k vkladu môže dostať je "podiel na likvidačnom zostatku". Likvidačný zostatok je to, čo zostane po uspokojení veriteľov spoločnosti.
V dedičskom práve, ak sa to poctivo premyslí, tak dedičia majú absolútnu prioritu k jednotlivým kusom majetku prináležiacim do dedičstva, avšak sú to stále veritelia na pozostalosti, ktorí majú absolútnu prioritu k hodnote dedičstva.
PRi záložnom práve má záložný veriteľ absolútnu prioritu k hodnote majetku, hoc vlastník (záložca, záložný dlžník) má absolútnu prioritu k predmetu zálohu.
Vyporiadanie BSM zaniknutého v dôsledku vyhlásenia konkurzu však patrí k situáciám, v ktorých druhý z manželov, aj keby na základe vyporiadania mu bola priznaná priorita k "jednotlivým predmetom" voči druhému manželovi, nie je podľa mňa v stave prisvojiť si niečo na hodnote BSM, ktorú už obaja za trvania BSM nemali - BSM bolo predlžené.
Riešenie vyporiadavať predlžené BSM "na polovicu" nie je praktické (manžel sa neubráni prípadnej exekúcii), keďže vyhlásenie konkurzu a ani vyporiadanie BSM nič na hotnoprávnom pravidle podľa § 147 ods. 1. Domnievam sa, že je úlohou súdu, aby zistil, či v konkrétnom prípade ide o prípad predlženého BSM, keďže konštatovanie, že veci v BSM by mal súd prikázať do podstaty a druhému z manželov na vyrovanie podielov by mal priznať pohľadávku "za konkurzom" (inak povedané voči veriteľom "podriadenú", keďže APR) sa uplatní v tejto situácii.
Podľa článku "pokiaľ bude veriteľ v konaní úspešný a jeho pohľadávka bude priznaná právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, pričom v rámci paričnej lehoty nebola dobrovoľne uhradená, môže veriteľ začať s výkonom záložného práva, a to niektorým zo spôsobov v súlade s § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka, t. j. buď v rámci dobrovoľnej dražby, alebo v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku. Výber konkrétneho spôsobu je na samotnom veriteľovi." (ŠTEVČEK, M., KOTRECOVÁ, A. Ako poznať dobrú právnu úpravu alebo od zabezpečovacích opatrení k analytickej právnej epistemológii. In Právny obzor, r. 100, 2017, č. 2, s. 115 - 130)
BSM cez NZ nie je možné zúžiť BSM tak, že zanikne, nakoľko zánik BSM je možný len rozhodnutím súdu.
"I napriek tomu považuje dovolací súd za potrebné uviesť (aplikujúc článok 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku, zohľadňujúc neprimeranú dĺžku konania), že bod 2 notárskej zápisnice (........) v znení: „majetok, ktorý nadobudnú v budúcnosti nebude patriť do BSM, ale bude patriť do výlučného vlastníctva toho ktorého účastníka (.....), ktorý tento nadobudne kúpou (zo svojich finančných prostriedkov), darom, alebo inou formou.
Za svoje finančné prostriedky každý účastník nadobúda v budúcnosti do svojho výlučného vlastníctva, pričom aj finančné prostriedky patria do výlučného vlastníctva toho účastníka, ktorý ich nadobudol.“, nespĺňa zákonnú požiadavku zúženia zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva, teda, že k jeho zúženiu nesmie dôjsť do takej miery, že by bezpodielové spoluvlastníctvo prestalo vôbec existovať. Inak povedané, dojednanie v uvedenom znení nepredstavuje zúženie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva, ale de facto upravuje jeho zánik, čo samozrejme inštitút zúženia rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva upravený v ustanovení § 143a Občianskeho zákonníkaneumožňuje, a to ani s prihliadnutím na prípadnú zhodu vôle manželov, teda v občianskoprávnych vzťahoch na inak akceptovanú zásadu zmluvnej voľnosti (autonómiu vôle).
Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím