Detská pornografia
Pár týždňov dozadu osud jedného človeka závisel od toho, ako si Najvyšší súd USA vyloží nejasnú vetnú konštrukciu (LOCKHART v. UNITED STATES, 577 U. S. __ (2016)). Išlo o detskú pornografiu, pri ktorej americký trestný zákon požaduje uložiť zvýšený trest tým páchateľom, ktorí sa už v minulosti dopustili závažného sexuálneho zneužívania, sexuálneho zneužívania alebo zneužívajúceho sexuálneho konania zahŕňajúceho maloletú alebo zverenú osobu (aggravated sexual abuse, sexual abuse, or abusive sexual conduct involving a minor or ward).
Pred súdom sa za prechovávanie detskej pornografie ocitol p. Lockhart, ktorý už bol v minulosti odsúdený za sexuálne zneužívanie svojej dospelej priateľky.
Otázkou, pred ktorou Najvyšší súd stál, bolo, či sa slová „zahŕňajúceho maloletú alebo zverenú osobu“ viažu na všetky tri vymenované činy, alebo len na posledný z nich (zneužívajúce sexuálne konanie). Ak na všetky tri, pán Lockhart by mohol dostať najviac 10-ročný trest; ak len na posledný, jeho trest by sa mohol natiahnuť až na 20 rokov.
Oproti sebe stáli dve výkladové pravidlá: pravidlo posledného predchodcu (rule of the last antecendent) a pravidlo skupinového určovateľa (series-qualifier rule). Prvé z nich viaže určitú vlastnosť k slovu, ktoré mu významovo bezprostredne predchádza; druhé zas na celú skupinu, ak ju tvoria slová paralelne usporiadané v rovnakom tvare.
Najvyšší súd USA — v pomere 6:2 — spor vyriešil v prospech pravidla posledného predchodcu, teda v neprospech p. Lockharta. Väčšina sudcov sa priklonila k záveru, že pravidlo skupinového určovateľa — na rozdiel od pravidla posledného predchodcu — nie je jazykovým, ale len kontextovým pravidlom. Tzn. uplatní sa len vtedy, ak kontext neumožňuje použiť pravidlo posledného predchodcu.
Pravidlo posledného predchodcu je teda — pri absencii kontextu — nadradeným pravidlom. Tento záver zrejme lícuje aj s poznatkami psycholingvistov, podľa ktorých ľudský mozog pri čítaní alebo počúvaní analyzuje vety postupne. Ak prvé slovo nie je nijako rozvité, mozog ho vyhodnotí ako nerozvité. Za rozvité pokladá len to slovo, ktoré je najbližšie k „rozvíjateľovi“. Táto teória však — ako bude uvedené v závere tohto postu — neplatí absolútne.
V slovenskej právnej náuke ani judikatúre som žiadne z uvedených pravidiel nenašiel. Čo som ale našiel, sú právne normy, ktoré — rovnako ako americký trestný zákon — obsahujú nejasnú vetnú konštrukciu a ktoré sa nedajú celkom uspokojivo vyriešiť inými metódami výkladu. Skúsme sa preto pozrieť na pár takýchto prípadov syntaktických nejasností práve cez prizmu americkej interpretácie.
Požiarne školenia
Podľa vyhlášky o požiarnej prevencii platilo, že požiarnemu školeniu podliehajú osoby, ktoré sa s vedomím právnickej osoby zdržujú v jej objektoch na účel vykonávania činností pre túto právnickú osobu alebo na účel ubytovania po dobu dlhšiu ako 30 po sebe nasledujúcich kalendárnych dní.
Otázka: vzťahujú sa slová „po dobu dlhšiu ako 30 po sebe nasledujúcich kalendárnych dní“ len na ubytovanie, alebo aj na vykonávanie činností? Účel normy tu nie je jasný: možno sa chcelo povedať, že pri vykonávaní činností treba školiť vždy, bez ohľadu na trvanie tejto činnosti, pretože riziko požiaru je vyššie ako pri ubytovaní. A možno sa chcel povedať opak, pretože by bolo nelogické školiť aj pri činnostiach, ktoré trvajú veľmi krátko.
Zo zvedavosti som preto oslovil niekoľkých známych-právnikov s prosbou o názor. Výsledok? 11:9 v prospech záveru, že doba sa viaže na oba prípady. Tesné, že? Išiel som preto ďalej: obrátil som sa na Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra. Ani ten však nepomohol; podľa neho sú totiž možné oba výklady.
Ak by sme sa však inšpirovali americkou interpretáciou, dospeli by sme k záveru, že uvedená doba sa viaže len na ubytovanie.
Predbežne vykonateľné rozsudky
Ešte horšia je situácia pri § 162 ods. 2 OSP, podľa ktorého predbežne vykonateľnými sú rozsudky odsudzujúce na plnenie výživného alebo pracovnej odmeny za posledné tri mesiace pred vyhlásením rozsudku. Vzťahuje sa 3-mesačná doba len na pracovnú odmenu alebo aj na výživné?
Toto ustanovenie bolo od začiatku sporné. Právna náuka spočiatku tvrdila, že uvedená doba sa vzťahuje aj na výživné (ŠTAJGR, F. a kol. Občanské právo procesní. 2. vydanie. Praha: Orbis, 1968, s. 251). Potom však Najvyšší súd zaujal názor opačný (Zborník I, Pls 4/67, s. 274). Právna náuka s ním najskôr nesúhlasila a oponovala mu (RUBEŠ, J. a kol. Občanský soudní řád: komentář. Díl 1. Praha: Orbis, 1970, s. 593). Neskôr ho však prevzala bez ďalšieho spochybňovania. Výnimkou (zrejme ojedinelou) je beckovský komentár k OSP, v ktorom sa — bez akéhokoľvek zdôvodnenia — prezentuje pôvodný záver, t. j. že 3-mesačná doba sa vzťahuje na oba prípady (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 591).
Zaujímavé pritom je, že oba tábory narábali s rovnakými metódami: od gramatického, cez historický až po teleologický výklad. Pri každom z nich však dospeli k rozdielnym záverom.
Ak by sme však akceptovali výklad podľa Najvyššieho súdu USA, dospeli by sme k záveru zhodnému s názorom československej judikatúry.
Neobjavený príklad alebo lingvistický sen
Záverom by som chcel poukázať ešte na jednu zaujímavú vetnú konštrukciu. V slovenskom práve som ju nenašiel, hoci je celkom možné, že sa v tých tisíckach predpisov predsa len niekde schováva. V práve americkom sa však vyskytuje celkom hojne.
Predstavme si túto vetu: V pamäti sa mi vynorila obálka knihy, ktorá ma v detstve fascinovala.
Otázka: Čo ma v detstve fascinovalo? Kniha alebo jej obálka?
Odpoveď do istej miery dáva už spomenutá psycholingvistika. Tá pri skúmaní takýchto neparalelných vetných konštrukcií zistila, že pokiaľ ide o priraďovanie nejednoznačných vedľajších viet — v našom príklade je to veta „ktorá ma v detstve fascinovala“ — svetové jazyky možno rozdeliť do dvoch skupín. Jedna skupina (ku ktorej patrí napr. angličtina) vetu priraďuje k slovu, ktoré je k nej najbližšie (kniha). Druhá skupina (reprezentovaná napr. nemčinou či španielčinou) zas k slovu, ktoré bolo použité skôr (obálka). Ak je však medzi slovami určitá predložka, napr. obálka z knihy, aj druhá skupina inklinuje k najbližšiemu slovu (kniha). Ako vidieť, pokiaľ ide o angličtinu, tieto závery plne lícujú s pravidlom posledného predchodcu.
Do ktorej skupiny patrí slovenčina, sa mi nepodarilo zistiť. Možno však predpokladať (a také je aj moje osobné vnímanie), že sa bude radiť do skupiny druhej. V nej sú totiž nám blízke slovanské jazyky, ako poľština, chorvátčina, ruština či bulharčina. Pri ruštine je zaujímavé ešte to, že aj v prípade predložky stále inklinuje k skoršiemu slovu (obálka). Či táto anomália platí aj pre ostatné tri vymenované slovanské jazyky — a teda poťažmo aj pre slovenčinu —, som už nezistil. Osobne mám ale pocit, že platí aj u nás. Ak by to všetko bola pravda, pri neparalelných konštrukciách v našom práve by pravidlo posledného predchodcu platiť zrejme nemalo.
Milan Hlušák, 05. 06. 2016 v 12:14 - § 273 ObZ
Priraďovaciu vetu „ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené“ tu logicky aj teleologicky treba nepochybne vzťahovať len na „iné obchodné podmienky“, nie však na „podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami“.
Kristián Csach, 05. 06. 2016 v 23:20 - § 273
Logicky: Slovenčina nemá logiku, ale čo tak veta: Môže si priniesť červené alebo modré nožnice, ktoré si odloží do škatule.
Teleologicky: Ak si podnikateľ založí záujmové združenie (združujúce tri spriaznené s.r.o.), tak pre inkorporáciu VOP-iek tohto združenia už stačí len odkaz? Nehovoríme teraz o VOB/A, FIDIC alebo o jednotných pravidlách pre akreditívy, ale o výtvoroch združení bez akejkoľvek relevancie.
Svojho času (v štandardných zmluvách) som sa tejto vete bližšie venoval a snažil som sa napríklad z absencie čiarky vyvodiť nejaký zmysluplný záver. Jazykovedný ústav ma síce z omylu chcel vyviesť, ale ja som sa nedal. ;)
Téma ale každopádne zaujímavá. Skôr si myslím, že slovanské jazyky nemajú takú logickú štruktúru ako iné a ani poradie slov vo vete nenesie toľko informácií ako v iných jazykoch (keďže máme skloňovanie o dosť zložitejšie ako jazyky tak máme v podstate voľný slovosled - prácu urobia koncovky). A čo ešte taký trojitý zápor (nič nie je nemožné). Myslím, že sa vraví, že slovanské jazyky sú syntetické (ohýbajú slová, pracujú s príponami a pod.), angličtina je analytická ...
Michal Novotný, 06. 06. 2016 v 21:02 - Ad Milan
Osobne sa ale prikláňam ku Kristiánovi. Jazyk nie je vždy logický, prosto, je taký, ako jeho používatelia.
Na "neparalelné" vetné konštrukcie je môj favorit v § 18 Osp. - účastníci majú právo konať vo svojej materčine alebo "v jazyku toho štátu, ktorému rozumejú". Halt, šťastný to účastník, ktorý rozumie nejakému štátu. Ja nerozumiem ani tomu nášmu vlastnému :-)
Taký výklad je pritom zjavne blbosť. Štátu sa nedá rozumieť, takže zostáva len jazyk, aj keď je oddelený zvýrazňujúcim ukazovacím zámenom "toho".
Inak, mne logika § 162 ods. 2 Osp. vždy vychádzala tak, že ide len o pracovnú odmenu, pretože výživné sa predsa primárne určuje vopred dobudúcna na bežnú spotrebu. Pri jeho určení sa vychádza z možností príjmu, preto málokedy prichádza do úvahy zaplatenie výživného zročného do vyhlásenia rozsudku naraz, ale pravidlom (v logike veci) tu budú splátky. Už preto podľa mňa zákonodarca nemohol vôbec vychádzať z toho, že by snáď pri vyhlásení rozsudku mohol súd určiť za splatné celé zameškané výživné za tri mesiace spätne.
Milan Hlušák, 06. 06. 2016 v 22:18 - Logika a reč
Ak teda v bežnom živote uvedené pravidlá platia — a psycholingvisti potvrdzujú, že platia —, potom by sme ich mali akceptovať aj v práve, ak žiadny iný výklad nepomôže. Koniec koncov, bežné vnímanie textu by malo byť základom jazykového výkladu.
Ad Kristián
Pri tebe načrtnutej situácii by sme sa podľa mňa mohli uberať skôr cestou zužujúceho výkladu pojmov "odborné a záujmové organizácie". Ak by išlo o všeobecne neznámu záujmovú organizáciu, jej podmienky by museli byť k zmluve pripojené alebo by museli byť stranám známe.
Ad Michal
Ten § 18 OSP bol naozaj uletený. Ale možno len potvrdzoval to, že v našej reči pri neparalelnej konštrukcii priraďujeme spornú vlastnosť k prvému, vzdialenejšiemu slovu.
Čo sa týka § 162 ods. 2 OSP, spor pri výživnom nebol o tom, či predbežne vykonateľné je len bežné výživné alebo AJ výživné za posledné tri mesiace, ale o tom, či je výživné predbežne vykonateľné LEN za tri mesiace dozadu, alebo za celé 3 roky spätne pred podaním žaloby, t. j. za celé obdobie prípadnej premlčacej lehoty.
Kristián Csach, 26. 06. 2016 v 11:29 - Ad: zužujúci výklad
Btw. presne rovnako (nie je združenie ako združenie), som to vykladal v 2009 v Štandardných zmluvách. Myslím však, že sa to neujalo.:)
Milan Hlušák, 30. 06. 2016 v 18:10 - Ad Kristián
Ale máš pravdu, na druhý pohľad § 273 ods. 1 ObZ už nie je tak nepochybný. Tak napr. Zákonník medzinárodného obchodu — predchodca ObZ — vyžadoval, aby boli obchodné podmienky známe alebo priložené v každom prípade. Prijatím ObZ sa na tom zrejme nemalo nič zmeniť. Z dôvodovej správy podľa mňa totiž vyplýva, že známe či priložené musia byť všetky obchodné podmienky. O to viac je zaujímavé, že komplet právna náuka (asi až na teba Kristián a Pelikánovú) vychádza z opačného názoru (dogmy?). To by ale mohlo svedčiť aj o tom, že náš mozog naozaj spája podraďovaciu vetu s posledným predchodcom...
Mária Sadloňová, 12. 07. 2016 v 13:41 - Mária Sadloňová
Držiteľ vozidla, ktoré prestalo existovať pred jeho vyradením z evidencie vozidiel podľa osobitného predpisu, alebo držiteľ vozidla, ktorý nevie preukázať, ako naložil s vozidlom, ktoré podľa jeho tvrdenia už neexistuje, je oprávnený (...)
Milan Hlušák, 06. 06. 2018 v 08:43 - Sen
Podľa § 18 ods. 1 už zrušeného zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom ( 58/1969 Zb.) platilo, že „Štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.“
Otázka čisto lingvistická a rétorická zároveň: Vzťahuje sa spojenie „uvedených v § 1 ods. 1“ na úlohy alebo na štátne orgány a orgány organizácií (alebo nedajbože iba na orgány organizácií)?
Ako povedal k tomuto ustanoveniu V. Knapp — a viac dodať netreba —,„bujný oř je mluva naše a je třeba s ní zacházet opatrně, což se v daném případe nestalo“ (Právnické štúdie, 1969).
Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím