Autoři:

Slovensko aj Česká republika, ako štáty s kontinentálnym právnym systémom, sa často stávajú miestom debát o záväznosti ústavnej obyčaje. Ide najmä o právnu situáciu, keď prezident menuje premiéra. Údajne tu existuje „ústavná zvyklosť“ menovať ho z radov parlamentnej väčšiny. V tomto článku zhrniem argumenty, prečo táto „ústavná obyčaj“ nielenže nie je v týchto krajinách záväzná, ale jej existencia je protiústavná a bez právno-teoretického základu.

1. Rozpor so znakmi kontinentálneho právneho systému

Kontinentálny právny systém je založený výlučne na písomnom práve. Ak aj priznáva záväznosť nepísaným normám (napr. dobrým mravom), deje sa to výlučne prostredníctvom písaného práva (napr. Občiansky zákonník obsahuje povinnosť dodržovať dobré mravy, tie ale neuvádza). Ústavné zvyklosti nie sú ani písané, a ani na ne žiadny právny predpis neodkazuje. Ak by zákonodarca považoval ústavnú zvyklosť za žiaducu, nič mu nebráni ustanoviť ju v písomnej forme. „Ústavná obyčaj“ je teda proti základným znakom kontinentálneho právneho systému.

2. Rozpor s princípom zákonnosti, resp. ústavnosti

V kontinentálnom právnom systéme sa štáty spravujú princípom zákonnosti, t. j. štát a jeho orgány môžu postupovať len postupom predpísaným zákonnom, resp. ústavou. Ak by teda prezident postupoval podľa obyčaje, ktorá nie je uvedená v ústave, a neriadil sa vlastným svedomím ako mu ústava prikazuje (Čl. 101), postupoval by protiústavne.

3. Rozpor s princípom deľby moci, bŕzd a protiváh

Prezident, vláda, parlament a orgány súdnictva sú kreované podľa princípu deľby moci a princípu bŕzd a protiváh, ktorými sa riadi každý právny štát. Je v priamom rozpore s týmto princípom, aby bola vláda menovaná parlamentom, alebo cez právnu obyčaj parlamentom „automaticky dosadzovaná“. Náš prezident je nezávislý od ostatných ústavných orgánov, volený občanmi, a pri menovaní premiéra nie je viazaný žiadnou povinnosťou. Naopak, ústava mu prikazuje konať podľa vlastného svedomia. Tým sa predíde absurdným situáciám, ako v prípade, keď prezident Kiska dal vládu v štáte do rúk svojho protivníka z prezidentských volieb (o tom viac v článku na konci).

4. Rozpor s princípom právnej istoty

Písomná forma práva je odôvodnená najmä vyššou právnou istotou oproti nepísanej forme práva. Keď je právo písané, každý má možnosť sa s ním oboznámiť a spoznať jeho obsah v určitej a zrozumiteľnej forme. Vďaka tomu môžu adresáti právnych noriem predvídať správanie štátu a iných subjektov. Akákoľvek „obyčaj“ je nepísaná a v právnom štáte (vrátane SR) založenom na právnej istote nežiaduca.

Argumenty druhej strany

Zástancovia uvedenej obyčaje sa opierajú o to, že naše republiky sa spravujú parlamentnou formou vlády. Keď však porovnáme naše ústavné zriadenie so vzorom parlamentnej formy, t. j. so Spojeným kráľovstvom, zistíme že takýto typ parlamentnej formy u nás nemáme. Naopak, je tu niekoľko rozdielov, s ktorých najvýraznejšie sú dva: 1. volený prezident, namiesto monarchu, 2. iný právny systém (kontinentálny).

Druhý z argumentov, je potreba „stabilnej vlády“. Tento argument vypovedá veľa o vnútornom nastavení jeho autorov – ústavu nechápu ako rámec pre riadne a poctivé spravovanie štátu, ale ako nástroj pre stabilné vykonávanie moci. Preto v spojení zákonodarnej (parlament) a výkonnej moci (vláda) nevidia hrozbu, ale výhodu. Nechápu, že parlament by mohol dôverovať aj vláde, ktorá netúži po koncentrácii moci. Nevedia si predstaviť, že inštitút vyslovovania dôvery by niekedy mohol slúžiť aj na niečo iné, ako na prezentáciu opozície (v prípade kladného výsledku), alebo na oznámenie rozpadu vládnej koalície (v prípade záporného výsledku).

Záver

Uvedená „ústavná zvyklosť“ je v rozpore s troma princípmi právneho štátu a v kontinentálnom právnom systéme nemá žiadny právno-teoretický základ. Z uvedeného dôvodu považujem túto politickú zvyklosť za neústavnú. Jej jediný účel spočíva v pohodlnom vládnutí a koncentrácii moci. Avšak právna veda v priebehu histórie postupuje opačne - hľadá riešenia ako koncentrácii moci a jej ľahkému zneužitiu zabrániť (ideálnu formu štátu). Zdá sa mi občas, že mnohí dnešní právnici tento odkaz Aristotela, Locka, Montesquieua ignorujú.

Kto chce na túto tému čítať aj iný môj článok, nech navštívi môj blog.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím